Tichomorie:

Začiatkom roka Američania ukončili boje o Marshallove ostrovy. Ich ďalším cieľom bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, v ktorých dosahu by sa nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéry B-29 boli najvhodnejšie Mariánske ostrovy, hlavne Saipan, Tinian a Guam. 11. júna, americká vojenská flotila začala bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi. 15. júna sa vylodilo 77 000 vojakov námornej pechoty po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove 9. júla. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe ale utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých bombardérov B-29.


1945:

Churchill, Roosevelt a Stalin na Jaltskej konferencii

Začiatkom roku 1945 nemecké vojnové hospodárstvo kolabovalo. Strategické nálety anglo-amerických leteckých síl mali síce menej výrazný dopad na výrobné kapacity, než by sa dalo očakávať (bolo to najmä kvôli masovému premiestneniu produkcie do podzemných tovární), účinok na dopravnú infrakštruktúru bol však ničivý. Ešte významnejší bol ale postup spojeneckých armád, ktorý Nemecko postupne pripravoval o zdroje surovín nevyhnutne potrebných na výrobu zbraní a ich súčastí. Prejavovalo sa to jednak klesajúcim objemom výroby ako aj nedostatočnou kvalitou výsledných produktov. Wehrmacht bol zreteľne oslabený a už nebol schopný zvládať veľkú časť úloh, které mu Hitler zadával načisto bez ohľadu na realitu. V zbrani síce bolo asi 7,5 milióna mužov, ale ich výzbroj, zásobovánie a bojové skúsenosti boli neadekvátne v porovnaní s ich protivníkmi.

Medzi 4. a 11. februárom sa uskutočnila v čiernomorskom letovisku Jalta na Kryme, konferencia veľkej trojky: Roosevelta, Churchilla a Stalina. Rokovali o zosúladení vojenských akcií, povojnovou usporiadaní sveta, rozdelení Nemecka na okupačné zóny a mnohých ďalších otázkach. Stalin prisľúbil, že do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe vypovie vojnu Japonsku.


Východný front:

V noci z 12. na 13. januára začali sovietske vojská Visliansko-oderskú operáciu, ktorá znamenala okrem ďalšej nemeckej porážky aj skok medzi týmito dvoma veľkými riekami. Pri ofenzíve sovietske jednotky na niektorých úsekoch postupovali rýchlosťou 60 km denne, bola to približne rovnaká rýchlosť akou postupovali do sovietskeho vnútrozemia jednostky Osi v lete 1941. V priebehu bojov počiatkom marca boli útočiace sovietske vojská zastavené za Odrou na Seelowských výšinách, poslednej prirodzenej prekážke pred Berlínom. Chvíľu vyzerala situácia tak, že do Berlína sa dostanú západní Spojenci, ktorým už Tretia ríša prestávala klásť odpor, skôr ako jednotky Červenej armády. Stalin sa vtedy opäť ukázal ako bezohľadný diktátor, keď naliehal na svojich veliteľov, aby na mesto podnikli čelný útok a dobyli ho ešte 1. mája. Po prerazení nemeckej obrany na Odre sa rozpútala krvavá bitka o Berlín. Útok na samotné mesto zo všetkých strán sa začal 26. apríla. V januári sa začala tiež prvá bitka o Königsberg. Nemcom sa po niekoľkých týždňoch krvavých bojov podarilo sovietsky postup v rozsiahlom opevnenom priestore spomaliť. Generál Čerňachvoskij následne nariadil zastaviť útočné operácie a preskupiť jednotky. Sovieti začali pripravovať druhý útok, 18. februára však Čerňachovsij padol pri nemeckom delostreleckom prepade. Velením bol následne poverený Vasilievskij. Nový útok, ktorý sa začal 6. apríla v priebehu 4 dní zničil alebo prinútil Nemcov, ktorí zostali v meste kapitulovať. Sovietske vojská bojovali aj na juhu, asistovali miestnym partizánom pri oslobodzovaní Juhoslávie. 13. apríla obsadili Viedeň.

Vojaci 150. divízie Červenej armády vztyčujú sovietsku vlajku na streche Reichstagu v Berlíne

25. apríla sa stretli Spojenecké - sovietske a anglo-americké vojská pri Torgau na Labe. 30. apríla počas bitky o Berlín spáchal Adolf Hitler, spolu s Evou Braunovou samovraždu vo svojom bunkri, len niekoľko hodín pred tým sa spolu oficiálne zosobášili. Za svojho nástupcu vymenoval Hitler veliteľa Kriegsmarine Karla Dönitza. Boje o mesto pokračovali ešte dva dni. Obzvlášť tvrdo sa bojovalo o Ríšsky snem. V noci, keď spáchal Hitler samovraždu, sa sovietski vojaci prebojovali na strechu budovy ríšskeho snemu a umiestnili tam sovietsku vlajku. Porazené nemecké vojská v Berlíne a Taliansku kapitulovali 2. mája. Na obsadenom území začali páchať sovietske vojská násilnosti, tie ukončil až zásah NKVD. Mnohí z vojakov sa chceli pomstiť Nemcom za zverstvá spáchané v Sovietskom zväze a túto činnosti v tichosti podporovali aj ich velitelia. Pre niektorých sovietskych vojakov bolo ukončenie vojny v Berlíne veľkým zadosťučinením, zavŕšili tak dlhú a krvavú cestu bojiskami východnej Európy, ktorá sa pre nich začala už počas „čierneho leta“ roku 1942 v ruinách Stalingradu.

Vojna sa ale ešte neskončila, v Prahe vypuklo 5. mája protinacistické povstanie a Červená armáda ešte musela zakročiť na území Česko-Slovenska, kde sa stále nachádzalo vyše pol milióna nemeckých vojakov, ktorí sa pokúšali prebiť k Prahe a na západ, aby sa vzdali do rúk anglo-amerických vojsk. V tejto oblasti sa bojovalo ešte aj 11. mája.


Západný front:

1. januára sa na západnom fronte pokúsila Luftwaffe o jeden z najväčších útokov na spojenecké letectvo. Toho rána vzlietlo asi 900 nemeckých strojov, aby bombardovali letiská v Holandsku. Zničili pri tom na zemi asi 465 spojeneckých strojov, pričom sami prišli o 277 lietadiel a zahynulo tiež 237 letcov. Akcia pod krycím názvom operácia Bodenplatte sa tak celkovo nevydarila, pretože sa nemecké letectvo samé veľmi oslabilo.