Britskí vojaci pri prechode Rýna, Wesel, 24. marec 1945

14. januára americký XII. zbor a 2. Britská armáda začali operáciu Blackcock za účelom vyčistiť od nemeckých vojsk Roersky trojuholník. Nemci sprvu držali výbežok medzi riekami Mása a Roer južne od Roermondu. 27. januára boli z tejto oblasti nemecké vojská vytlačené. V dôsledku toho, že sovietske vojská v tej dobe dosiahli Odru, boli všetky nemecké zálohy nasadené na tento smer a tak mohli vojská západných spojencom beztrestne postupovať. Na čas situácia vyzerala tak, že sa dostanú do Berlína skôr ako sovietske jednotky. V tej dobe sa však podľa správ rozviedky otočili a začali postupovať na juh do Bavorska a Rakúska. Spojenecké velenie totiž malo obavy z toho, že Nemci začnú v Alpách viesť partizánsku vojnu. Ako sa neskôr ukázalo, boli tieto obavy prehnané. 7. marca sa Spojencom podarilo získať nepoškodený most cez Rýn pri Remagene, kadiaľ ich jednotky začali postup do nemeckého vnútrozemia. 11. apríla ich jednotky dosiahli rieku Labe a vybudovali si predmestie necelých 80 km od Berlína. O tri dni neskôr sa rozpadla nemecká línia v severnom Taliansku, v tej istej dobe sovietske jednotky dokončovali obkľúčenie nemeckého hlavného mesta, pád Tretej ríše bol len otázkou času.

Nemeckí predstavitelia podpísali kapituláciu so západnými Spojencami 7. mája v Remeši, no vzhľadom na to, že nebol prítomný žiadny oficiálny vyšší prestaviteľ Sovietskeho zväzu, opakoval sa akt podpísania bezpodmienečnej kapitulácie ešte raz 8. mája. Za Nemecko kapituláciu podpísal Wilhelm Keitel, Hans Georg von Freiburg, Hans Jürgen Stumpff za ZSSR Georgij Žukov, za USA Carl A. Spaatz, za Spojené kráľovstvo Arthur Tedder, za Francúzsko Jean Marie de Lattre de Tassigny. 9. mája, dňom, kedy kapitulácia nadobudla platnosť, sa druhá svetová vojna v Európe oficiálne skončila. Tisícročná Tretia ríša po 12 rokoch prestala existovať.


Boje v Tichomorí:

Vojaci americkej 28. divízie námornej pechoty vztyčujú vlajku na hore Suribači na ostrove Iwo Jima, 23. február 1945

Boje v Tichomorí pokračovali rovnakým tempom aj po porážke všetkých japonských spojencov v Európe. Japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať všetkých svojich vojakov, len aby oddialili pád Cisárstva. Boje o ostrovy Iwo Jima a Okinawa ukázali, že Japonsko sa bude brániť doslova do posledného muža. Len na Iwo Jime stratili Američania v priebehu niekoľkých týždňov 18 000 mužov. Aj ďalšie pozemné stretutia ako bitka o Okinawu, trvajúca tri mesiace, stáli Spojené štáty 12 000 mŕtvych. Japonci pri tom v bojoch využívali aj civilistov, vyzbrojených provizórnymi zbraňami. Mnohých iných vycvičili na samovražedné akcie v štýle „Kamikadze“. Zraky Američanov sa zatiaľ upreli na japonskú pevninu. Vojenskí analytici odhadovali, že v prípade obojživelného výsadku, príde o život asi pol milióna Američanov a niekoľko násobne viac Japoncov. Americký prezident Truman (Roosevelt zomrel 12. apríla) preto rozhodol o použití atómovej bomby. Jednu najprv zhodili 6. augusta na Hirošimu, zahynulo 80 000 obyvateľov mesta (na následky neskôr ďalších 60 000), no ani po tom Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri. O tri dni 9. augusta zhodil bombardér B-29 ďalšiu atómovú bombu. Táto, podstatne silnejšia bomba, vybuchla nad mestom Nagasaki. Zlé počasie pri tom ochránilo pred skazou mesto Kokura, ktoré bolo pôvodne určené ako primárny cieľ náletu.

Potom sa japonský cisár Hirohito rozhodol k nečakanému činu: vyzval v rozhlase japonský národ ku kapitulácii. Toto mnoho Japoncov šokovalo, ale podriadili sa jeho rozhodnutiu. Ale nie všetci: piloti z blízkej leteckej základne Acugi preleteli nad cisárskym palácom, čo bola podľa japonskej tradície ako urážka bohov a zhadzovali letáky s výzvou na popravu zradcu (t.j. cisára). Další piloti sa vrhali počas letu do mora a veľa dôstojníkov spáchalo samovraždu.

Až potom 2. spetembra podpísali japonskí predstavitelia na americkej bojovej lodi USS Missouri v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu svojich vojsk. Druhá svetová vojna sa tak po 6 rokoch krvavých bojov, aké svet dovtedy nepamätal, skončila.


Skrytý front:

Počas vojny zohrali ženy významnú úlohu v priemysle prakticky všetkých krajín

V marci 1942 začala Tretia ríša pociťovať nedostatok pracovných síl, boli preto zorganizované nábory na prácu po celej okupovanej Európe. Veľa ľudí išlo dobrovoľne, boli to najmä Ukrajinci, Francúzi, ale aj obyvatelia protektorátu Čechy a Morava. No už v auguste sa aj tieto možnosti vyčerpali, preto bol vydaný rozkaz na deportácie - tzv. totálne nasadenie. Do roku 1944 sa podmienky týchto pracujúcich zhoršili natoľko, že sa prakticky nelíšili od podmienok v koncentračných táboroch. V Nemecku vtedy pracovalo asi 7,5 milióna cudzincov, skoro 2 milióny z nich boli vojnoví zajatci.

Kritická situácia v Sovietskom zväze krátko po napadnutí Nemeckom si tiež vyžiadala maximálne nasadenie celého obyvateľstva. Sovietsky režim zoči voči hroznej skaze, ktorá ho zasiahla, apeloval na národné a vlastenecké cítenie všetkých obyvateľov, zdôrazňoval sa pri tom fakt, že ZSSR je momentálne jedinou krajinou Európy vzdorujúcou nemeckej rozpínavosti. Ruku v ruke s tým však nasledovali tvrdé reštriktívne opatrenia. Robotníci a baníci spätí s vojenským priemyslom boli pokladaní za mobilizovaných, a podliehali vojenským súdom. Postupným povolávaním mužov na front tak prechádzalo veľa úloh v hospodárstve na ženy, mladistvých a starcov. Pritom za tri neskoré príchody do práce im hrozili 3 roky nútených prác. Mnohí z nich však neváhali dobrovoľne pracovať aj 14 hodín denne a pri tom žiť zo skromných prídelov potravín. Podobne ako v iných krajinách prebiehali tiež zbierky peňazí, za ktoré sa zabezpečovala pomoc postihnutým vojnou, alebo sa dokonca nakupovali tanky či lietadlá.