V posledných mesiacoch vojny vojská spojencov pri oslobodzovaní začali nachádzať koncentračné tábory a mnohé iné zariadenia, kde museli pre Nacistov pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli poväčšinou otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli masovo popravovaní, zastrelení, alebo likvidovaní v plynových komorách. Mŕtvym pred spopolnením vybíjali zlaté zuby. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvorili Židia, ktorí podľa Norimberského súdu tvorili až polovicu zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 6 miliónov Židov. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli Rómovia, Slovania, ale tiež duševne postihnutí, homosexuáli, či politickí a duchovní nepriatelia ako komunisti, či predstavitelia odporu a demokracie v okupovaných krajinách. Najväčší a najstrašnejší nacistický vyhladzovací komplex v Osvienčime oslobodili sovietske vojská pri nečakanom prielome 27. januára 1945. V tábore sa však v tej dobe nachádzalo už iba 7500 zúbožených väzňov, ktorí neboli schopní presunu a ich „strážcovia“ ich ešte nestihli povraždiť. V Osvienčime bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,5 milióna ľudí, ich popol bol rozsypaný po okolitej krajine.

Nacisti podnikli mnoho útokov voči civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívna partizánska vojna. V krajinách, kde prevažovalo Slovanské obyvateľstvo ako bolo Poľsko, Juhoslávia, Československo, či západné oblasti ZSSR viedli utláčateľskú politiku, ktorá viedla k zbytočnej smrti tisícov civilistov od hladu či krutého zaobchádzania.


Vojnoví zajatci

Obzvlášť zle dopadli sovietski vojnoví zajatci, z 4 - 5,3 miliónov sa konca vojny nedočkalo 2,8[5] - 3,6 milióna (podľa rôznych odhadov, ktoré sa značne líšia). Bolo to jednak aj pre to, že ZSSR nepodpísalo Ženevské konvencie a Nemci mali v niektorých prípadoch ťažkosti živiť veľké množstvo zajatcov. No hlavnou príčinou bola zločinná politika nacistických politických a vojenských špičiek, ktoré vedome zapríčinili veľkú úmrtnosť zajatcov (až 57,5% v porovnaní so zajatcami západných krajín, z ktorých zahynulo v nemeckom zajatí 3,5%). Zlé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami potom bolo jednou z príčin toho, že poslední z 3,5 milióna nemeckých vojnových zajatcov boli prepustení zo sovietskych pracovných táborov až po Stalinovej smrti v 50. rokoch. Sovietske zajatie neprežilo asi 450 000[6] až milión nemeckých zajatcov. Stalin sa však rozhodol uväzniť aj 2 milióny obyvateľov ZSSR, repatriovaných západnými mocnosťami späť do Sovietskeho zväzu. Viac než 1,5 milióna z nich boli práve bývalí vojaci Červenej armády zajatí Nemcami.


Utečenci:

V máji a júni 1945 prebiehali v celej Európe veľké presuny obyvateľstva. Bývalí nacistickí väzni zo všetkých okupovaných krajín sa často po rokoch mohli vrátiť domov. No naopak i nemecké obyvateľstvo bolo vyháňané a vysťahovávané z oblastí, v ktorých žilo stovky rokov. Pri týchto deportáciach sa víťazné mocnosti dopustili mnohých zločinov.

Josif Stalin si v tej dobe dal obzvlášť záležať na likvidácii a zaistení nepohodlných osôb. Podľa dohôd so západnými spojencami boli do ZSSR vrátení všetci jeho občania, ktorých na západe zaevidovali medzi utečencami. Niektorí z nich boli skutoční zločinci, či zradcovia, ktorí zapredali vlastnú krajinu a snažili sa zachrániť na západe. Veľa z nich však boli nevinní ľudia, ktorých okolnosti prinútili postaviť sa ne nesprávnu stranu. Väčšina z nich bola odsúdená na mnohoročné nútené práce, niektorých popravili. Stalinova chorobná nedôvera však postihla aj dôstojníkov a vojakov Červenej armády, ktorí sa „nakazili západným kapitalizmom“. Tisíce z tých, ktorí priniesli slobodu podstatnej časti Európy, vyznamenaných Hrdinov Sovietskeho zväzu ale aj obyčajných frontových vojakov, či tých čo prežili peklo nemeckých koncentrákov, tak onedlho čakali nútené práce pre zmenu v Sovietskom zväze. Stalin sa rovnako rozhodol potrestať niektoré národy, ktoré upodozrieval z pomoci nacistom. Boli to najmä Čečenci a Krymskí Tatári. Státisíce z nich boli násilne deportované na Sibír, odkiaľ sa mohli vrátiť až po Stalinovej smrti.


Potrestanie vojnových zločinov:

Göering, Hess, von Ribbentrop a Keitel na lavici obžalovaných

Na území oslobodených krajín, vzali do rúk dočasnú vládu predstavitelia odboja. Tí často veľmi rýchlo súdili a popravovali zradcov a kolaborantov. Masové deportácie obyvateľstva sa stali bežným prvkom politiky a pôsobili spolu s vojnovými útrapami na celkový pokles právnej kultúry a vedomia spoločnosti. V krajinách východnej a strednej Európy vytvorili živnú pôdu pre rozmach novej „červenej“ totality.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Norimberský proces

Už v máji sa víťazné mocnosti v Londýne dohodli o tom, že budú stíhať a trestať nacistických vojnových zločincov. 21. novembra 1945 sa začal v Norimbergu proces s nemeckými vojnovými zločincami. Z 22 obžalovaných boli iba 4 oslobodení. Spojeneckých veliteľov, ktorí páchali vojnové zločiny sa nikto neodvážil ani len obviniť.


Víťazi a porazení:

Okrem iných geograficko-politických zmien, ktoré boli spojené najmä so zmenou hraníc Poľska, ktoré sa posunuli viac na západ. Východné Prusko bolo rozdelené medzi Sovietsky zväz a Poľsko. V Tichomorí získali Spojené štáty kontrolu nad viacerými ostrovmi. Podobne ZSSR obsadilo časť Kurilských ostrovov, jeho hranice sa posunuli až k Severnej Kórey. Československo bolo