Nemecku vojnu. Lenže deklarácia vojny bola jedna vec, schopnosť ju viesť druhá. Zatiaľ čo letecká a námorná vojna vzplanula prakticky ihneď, pozemné vojská západných Spojencov sa ešte len formovali. Británia nebola schopná dať dohromady nič viac ako malý expedičný zbor, ktorý odoslala do Francúzska, a mobilizácia zastaralej francúzskej armády sa tiež rozbiehala len pomaly. Navyše francúzska vojenská doktrína rozhodne nebola Poľsku naklonená, generál Gamelin ju zhrnul jedinou vetou: „Kto zaútočí, prehrá.“ Zatiaľ čo sa však francúzska armáda pripravovala a čakala na Hitlerovu chybu, na východe prebiehala tragédia.

Poľská armáda zúfalo bojovala, ale za situácie v akej sa ocitla, nebol úspešný odpor v ľudských silách. Poľské vojská sa nestihli ani zmobilizovať a zaujať určené pozície, keď bola krajina napadnutá. Poľské letectvo utrpelo ťažké straty pri väčších stretnutiach s modernejšími stíhačmi nemeckých ozbrojených síl - Luftwaffe. Zvyšok ale bojoval s obrovskou húževnatosťou a spôsobil nemeckému letectvu všeobecne väčšie straty, ako by sa dalo očakávať. Situácia na zemi ale bola naďalej beznádejná. Nepočetné tankové sily organizované zastaralým spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schém bleskovej vojny. Málo pohyblivá pechota bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastaralé jazdectvo boli opakovane masakrované pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu k Varšave. 9. septembra sa poľská armáda vzchopila k poslednému zúfalému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec.

Zúfalý útok trosiek armád Poznaň a Pomorie proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu (tzv. bitka na Bzure). Spočiatku dokázal prudkým úderom rozvrátiť a ťažko pošramotiť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí na Kutrzebove sily zaútočila aj skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmi Edwarda Rydz-Śmigłyho pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranu Varšavy tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až 17. septembra, keď sa ZSSR v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu. Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do Rumunska. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin. 2. októbra kapitulovali obranci polostrova Hel. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do 5. októbra oddiely generála Franciszka Kleeberga.

Zatiaľ čo Nemecko sa po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku, ZSSR pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútil Pobaltské štáty k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ich anexiu a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil na Fínsko, aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. Najskôr prišiel so „serióznymi návrhmi“, potom prešiel k hrubým vyhrážkam, a keď ani to nepomohlo a Fíni jeho návrhy odmietli, rozhodol sa na Fínsko zaútočiť. Napätie eskalovalo až do 30. novembra 1939, keď sovietske jednotky bez vyhlásenia vojny Fínov napadli. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14-21 dní). Celá akcia sa však nevyvíjala úspešne.

Ako prvý prišiel neúspech politický - Spoločnosť národov sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovou Kuusinenovou vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanú útočnú vojnu (na základe definície agresora, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády bol napriek početným posilám odrazený, sovietske sily utrpeli ťažké straty. Ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úloha politických komisárov a neporovnateľnosť kvalít dôstojníckych zborov obidvoch armád - zatiaľ čo kvalita fínskeho velenia bola vo všetkých stupňoch hodnotená ako vysoko nadpriemerná, veľa odborníkov neváha opísať kvalitu dôstojníkov Červenej armády ako najhoršiu vo vyspelom svete (a aj väčšina z tých, čo s týmto nesúhlasí, ju stavia veľmi nízko). Každopádne je isté, že plán útoku vypracovaný Mereckovom podľa pokynov Vorošilova a Stalina predstavoval zmes neuveriteľného diletantizmu a úplne mylných predpokladov, a rozhodne nemohol byť cestou k ľahkému víťazstvu. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny. Bombardovanie civilných cieľov a miest za použitia trieštivých a zápalných bômb pobúrilo civilizovaný svet, najmä USA, Britániu, Vatikán a severské krajiny.


Vojna sa rozširuje: 1940:

Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom :

ZSSR zahájilo druhú fázu operáciou proti Fínsku 1. februára 1940. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40% pôvodných stavov, avšak stále ešte držala frontovú líniu. 13. marca 1940 bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytlo ZSSR značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.