Koncom novembra sa konala v spojencami a sovietmi okupovanom Iráne Teheránska konferencia, na nej sa už vodcovia koaličných mocností začali dohadovať o následnom rozdelení povojnovej Európy. Rokovalo sa tiež na otvorení nového frontu na západe. 12. decembra podpísalo Česko-Slovensko so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.


Taliansko a Sicília:

Názorná mapa vylodenia Spojencov na talianskej pevnine

Porážka vojsk Osi v Tunisku v máji 1943 mala za následok kapituláciu štvrťmilióna nemeckých a hlavne talianskych vojakov. Verejná mienka v Taliansku tým nabrala ešte viac protivojnový kurz a nechuť pokračovať v boji na strane Nemecka. V období vrcholiacej bitky v Kurskom oblúku vykonali západní spojenci prvú väčšiu obojživelnú operáciu a konečne začali boj na európskej pevnine. Ich boj sa začal 10. júla na pobreží Sicílie. To Mussoliniho vláda nevydržala a 25. júla bol talianskym kráľom Mussolini odvolaný. Jeho nástupcom sa stal Pietro Badoglio, ktorý začal tajne rokovať so Spojencami o mieri. Na taliansku pevninu sa Spojenci vylodili 3. septembra. V priebehu 5-tich dní sa talianska armáda vzdala. Badoglio a kráľovská rodina prešli na juh krajiny k Spojencom, zanechajúc taliansku armádu bez rozkazov. To okamžite využili Nemci a podstatnú časť armády zabezpečili pred zbehnutím. Čoskoro na to južne od Ríma stabilizovali takzvanú Gustavovu líniu. Napriek tomu, že sa spojencom podarilo preraziť aj novú Gótsku líniu na predhorí Álp, nemecké vojská zabránili rozhodnejšiemu postupu Spojencov z Talianska po súši prakticky až do apríla 1945.


Tichomorie:

Vo februári sa skončili 6 mesiacov trvajúce boje o ostrov Guadalcanal. Zbytky rozprášených japonských pozemých vojsk boli evakuované v noci na 8. februára. Víťazstvom pri Guadalcanale urobili americké pozemné sily prvý skutočný krok na ceste do Tokia. Od 20. do 23. novembra prebiehal boj o malý atol Tarawa na Gilbertovych ostrovoch. Nikto neočakával, že by tento sotva niekoľko stoviek metrov široký ostrov mohli brániť silnejšie japonské sily. Na obsadenie ostrova vyslali Američania 300 mužov, z ktorých bitku prežilo iba 100. Japonci na atole boli nakoniec porazení, no ukázali, že „skákanie po ostrovoch“ bude Američanom trvať ešte dlho a ich straty ešte veľmi narastú.


1944:

Východný front:

Vzdávajúci sa nemeckí generáli pri Vitebsku

Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiť nemecké jednotky pri mestách Korsuň a Čerkassy. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počas rasputice, povestného obdobia kedy „cesty“ v Sovietskom zväze nie sú zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila aj bitka pri Kamenci-Podolskom, kde 1. tanková armáda Hansa-Valentina Hubeho prišla o všetku ťažkú techniku a s ťažkými stratami unikla z obkľúčenia. Keďže tieto ťažké boje prebiehali hlavne v oblasti nemeckej Skupiny armád Juh (neskôr premenovanej na Skupinu armád Severná Ukrajina), domnievalo sa nemecké velenie, že hlavný letný útok sovietskych síl bude opäť nasmerovaný do tejto oblasti. Operácia Bagration, ktorá nasledovala presne 22. júna, tri roky po vpáde vojsk Osi do Sovietskeho zväzu, bola skvele pripravená a navyše zasiahla Skupinu armád Stred, ktorá nadchádzajúci útok vôbec neočakávala a nebola naň pripravená. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka, ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhý Stalingrad - 130 000 ich bolo zajatých ďalších vyše 100 000 padlo. Z tohto neúspechu sa Wehrmacht už nikdy nespamätal. Onedlho nasledovala Ľvov-sandomierzská ofenzíva, ktorá zanechala vo frontovej línii nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina 200 km medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za Karpaty a zbytok nemeckých vojsk pod vedením Josefa Harpeho za Vislu.


Sovietske vojská v Bukorešti

Práve v tej dobe, poľská Armia Krajowa po dohodách s poľskou exilovou vládou v Londýne 1. augusta začala Varšavské povstanie. Svoju činnosť však vôbec nekoordinovala s Červenou armádou, čo len prispelo k tomu aby Stalin ani nikto iný spomedzi Sovietov nevydal priamy rozkaz, na pomoc povstaniu. Konstantin Rokossovskij, pôvodom Poliak (navyše z Varšavy), teraz veliaci sovietskym vojskám pred Varšavou sa musel iba nečinne prizerať ako jednotky SS masakrujú jeho odvážnych krajanov. Povstanie bolo Nemcami zlikvidované 2. októbra po dvoch mesiacoch hrdinského odporu. O tom, že Červená armáda mala možnosť aspoň čiastočne povstaniu pomôcť nieto pochýb, takýto príkaz by však Stalin, ktorému existencia poľských