Viedenská arbitráž (2.11.1938)

Viedenská arbitráž znamená rozhodnutie veľmocí o územnom oklieštení Slovenska v prospech Maďarska. Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z dní 29.-30. septembra 1938 rozhodla o odstúpení územia Sudet v československom štátu s prevažnou väčšinou nemeckého obyvateľstva Nemecku.

Obsahovala dodatok, podľa ktorého Československá republika dostane medzinárodné garancie svojich hraníc až vtedy, keď uspokojí aj územné požiadavky Poľska a Maďarska

Rokovania medzi čs. a maďarskou delegáciou prebiehali od 9. októbra. Čs. delegáciu viedol podľa poverenia pražskej vlády predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso, jej členmi boli minister pravosúdia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno a Podkarpatskú Rus zastupoval Ivan Parkányi. Maďarskú delegáciu viedol minister zahraničných vecí Karoly Kánya a Pál Tekeli.

Maďarská vlády chápala revíziu hraníc ako „odčinenie krivdy“ spôsobenej maďarskou Trianonskou zmluvou zo 4. júna 1920. Žiadala, aby Československo odstúpilo územie južného Slovenska. Keďže zúčastnené strany sa pre ultimátny postoj Maďarska nedohodli, dostali sa k slovu arbitri – Nemecko a Taliansko. Nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop sa rozhodol upraviť hranice medzi ČSR a Maďarskom 2. novembra 1938. Slovensko muselo Maďarsku odstúpiť územia. Slovensko stratilo Košice, Rožňavu, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Levice, Komárno, Nové Zámky, Štúrovo a Dunajskú Stredu.

Arbitrážne rozhodnutie bolo ďalším pokusom vyriešiť pálčivú otázku národnostných menšín v Strednej Európe zmenou štátnych hraníc, čo len prispelo k zhoršeniu vzťahov medzi národmi v tomto regióne. Po pričlenení južného Slovenska k Maďarsku nasledovala 30. augusta 1940 tzv. „druhá Viedenská arbitráž“, v ktorej Maďarsko získalo od Rumunska Sedmohradsko.
Dohoda o prímerí medzi Maďarskom a spojencami z januára 1945 vyhlásila obidve Viedenské arbitráže za neplatné. Toto rozhodnutie potvrdila mierová zmluva s Maďarskom uzavretá 10. februára 1947 na mierovej konferencii v Paríži.


Žilinská dohoda (6.10.1938)

Žilinská dohoda je dokument zo dňa 6. októbra 1938, v ktorom sa na podnet Hlinkovej slovenskej ľudovej strany aj iné politické strany postavili za autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Zrodila sa po prijatí Mníchovskej dohody v atmosfére oslabenia centralistického štátu a hrozby straty južného Slovenska v prospech Maďarska. Dohodu prijali 6. októbra 1938 po vyhlásení Žilinského manifestu.

Predstavitelia druhej najsilnejšej politickej strany – Agrárnej strany – mali k jej návrhu pripomienky. Žiadali, aby poslanec a podpredseda HSĽS Jozef Tiso bol poverený zostavením vlády po dohode s ostatnými politickými stranami a aby autonómia Slovenska bola prijatá ako definitívne riešenie. Jozef Tiso s návrhom súhlasil. Tým si agrárnici v prvej vláde autonómneho Slovenska zabezpečili dve ministerské kreslá.

Žilinskou dohodou si zástupcovia politických strán osvojili návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol predložený v pražskom parlamente a publikovaný v denníku Slovák 5. júna 1938. Vládna a výkonná moc na Slovensku sa mala okamžite odovzdať do rúk autonómnej slovenskej vlády. Za Agrárnu stranu dohodu podpísali Pavol Templanský, Ján Ursíni, Ján Petrovič, Ján Lichner, Ondrej Devečka, Kornel Stodola, Adolf Šelmec, Jozef Styk a Milan Polák, za Živnostenskú stranu Ján Liška, za československú stranu národnosocialistickú Emil Boleslav Lukáč, za fašistickú stranu Ján Ivák, za SNS Miloš Vančo a Ján Paulíny-Tóth a za HSĽS Jozef Tiso, Karol Sidor, Jozef Budnay, Jozef Sivák, Martin Sokol a Karol Mederly.
Zo Žilinskej dohody boli vylúčené strany s marxistickou ideológiou – KSČ a sociálni demokrati.



Vznik Slovenského štátu

13. marca 1939 dostal Jozef Tiso oficiálne pozvanie do Berlína, ktoré po dohode so snemom SR prijal. Hitler mu predložil len dva možné plány budúcej existencie Slovenska. Oznámil mu, že sa rozhodol zlikvidovať zvyšné Česko. Ak sa Slovensko rozhodne pre samostatnosť, Nemecko sa za jeho nezávislosť zaručí. V opačnom prípade bude ponechané maďarským požiadavkám. Maďarské vojsko sa už v tej dobe združovalo na juhu Slovenska. Tiso musel takéto vážne rozhodnutie konzultovať so snemom.

14. marca 1939 sa Snem Slovenskej krajiny jednohlasne dohodol na vytvorení samostatného Slovenského štátu a zároveň bola zvolená prvá slovenská vláda, na ktorej čele stál ako jej predseda Jozef Tiso, podpredsedom bol Vojtech Tuka, ministrom vnútra Karol Sidor a ministrom národnej obrany sa stal Ferdinand Čatloš.

Slovenský štát vznikol so všetkými atribútmi štátnosti, takisto v roku 1939 bola prijatá aj nová ústava. V danej dobe bol však predovšetkým satelitným zriadením Nemeckej ríše, čím však získal väčšie výhody ako susedný Protektorát Čechy a Morava. Ten vznikol následne po vytvorení Slovenského štátu 15. marca 1939.