Od augusta 1940 do konca augusta 1944

Táto doba bola poznamenaná nástupom radikálneho krídla HSĽS. Tá sa začala po slovensko-nemeckých rokovaniach v Salzburgu v dňoch 27.-28.7.1940, na ktorých najvyšší predstavitelia ríše otvorene prejavili svoju nespokojnosť so slovenskou politikou a úplne nediplomaticky nadiktovali uskutočnenie dôležitých personálnych zmien v slovenskej vláde. Z vlády vypadol F. Ďurčanský a jeho dva kľúčové rezorty ministerstvo zahraničných vecí a vnútra obsadili Vojtech Tuka a Alexander Mach. Personálne zmeny mali byť predpokladom zásadnej zmeny politického režimu podľa nacistického vzoru. Začiatok tejto etapy sa vyznačoval razantným a nekompromisným nástupom radikálnych fašistických síl na čele s V. Tukom a A. Machom. Tí sa chystali novelizovať ústavu, hovorili o likvidácii Snemu Slovenskej republiky a „riešení“ židovskej otázky podľa nemeckého vzoru. Obdobie od jesene 1940 do leta 1942 možno obrazne charakterizovať ako obdobie „démona súhlasu“ s postupujúcou totalizáciou a fašizáciou režimu.
Fašizácia režimu zasiahla v tomto období všetky oblasti verejného života, ako napríklad:

-Najdôležitejšie sa uplatnila v tzv. riešení židovskej otázky (pozri str. 9 )

-Zostrila sa perzekúcia odporcov režimu a cenzúra.

-Snem delegoval svoje právomoci na vládu.

Po prvom šoku sa však konzervatívne krídlo stihlo rýchlo skonsolidovať, prispôsobiť novej situácii a prejsť do protiútoku. Na jeho stranu sa nakoniec postavilo aj nacistické Nemecko. Preň bolo hlavným problémom udržať na Slovensku pokoj, poriadok, plynulú hospodársku činnosť v prospech ríše a primeranú mieru kolaborácie. A to vedelo oveľa primeranejším spôsobom zabezpečiť práve Tisovo konzervatívne krídlo, ktoré sa mohlo opierať aj o schopnejšie a kvalifikovanejšie sily ako radikáli. Potvrdením víťazstva konzervatívcov bolo prijatie vodcovského princípu v roku 1942.

Radikálnofašistické krídlo HSĽS sa začalo rozkladať. Značná časť jeho prívržencov (vrátane V. Tuku) kompromitovaná defraudačnými a politickými aférami bola vyradená z politického života. Radikáli zostali bez podstatnejšieho vplyvu na vnútropolitický život. Od roku 1943 prežíval režim Slovenskej republiky svoju ustavične sa prehlbujúcu krízu, ožívali opozičné nálady a intenzívneli odbojové akcie. Stále častejšie sa objavovali úvahy o konci vojny.


Od septembra 1944 do apríla 1945

Toto obdobie sa dá nazvať ako obdobie agónie ľudáckeho režimu. Je to aj zároveň časovo najkratšia, ale aj najkrutejšia etapa. Profil režimu určovalo Nemecko, ktorého vojenské jednotky okupovali územie Slovenska. Režim sa opäť posunul k fašisticko-totalitným metódam. Propaganda proti domácim „zradcom národa“, čechoslovákom, Čechom, židom, či židoboľševikom mala doslova pogromistický charakter. Židovské transporty do koncentračných táborov opäť opúšťali územie Slovenska.


Politický systém

Politický systém 1. Slovenskej republiky sa odvíjal od Ústavy, ktorú prijal Snem Slovenskej republiky 21.7.1939. Skutočnú moc mala v rukách HSĽS. Vládnuce postavenie HSĽS bolo zakotvené aj v Ústave. Totiž § 58 hovorí, že „slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty)“.

Najvyššie stranícke a štátne funkcie boli kumulované v rukách tých istých osôb, t. z., že na najvyšších straníckych a vládnych postoch boli rovnakí ľudia. HSĽS tak profitovala ako štátostrana. Disponovala vlastnými monopolnými organizáciami: Hlinkovou gardou a Hlinkovou mládežou, ktoré boli vytvorené podľa vzoru nacistického Nemecka a jeho vodcu Adolfa Hitlera. Za predsedu HSĽS bol v októbri 1939 zvolený Jozef Tiso. HSĽS bola jedinou povolenou slovenskou politickou stranou. Popri nej však existovali politické strany národnostných menšín: Deutsche Partei pod vedením F. Karmasina a Maďarská strana na Slovensku vedená J. Eszterházym.