Zákonodarná moc

Snem Slovenskej republiky Podľa Ústavy mal Snem Slovenskej republiky 80 poslancov volených na 5 rokov. Za celé obdobie existencie Slovenskej republiky sa však parlamentné voľby neuskutočnili, hoci boli pôvodne plánované na rok 1943. Slovenská republika teda „zdedila“ svoj parlament ešte z obdobia Česko-slovenskej republiky z volieb v decembri 1938. Od začiatku dochádzalo k degradácii jeho právomocí, ktoré boli väčšinou delegované na vládu. Najdôležitejšie politické rozhodnutia sa uskutočňovali na mimoparlamentnej pôde. Predsedom snemu bol J. Sokol.


Výkonná moc

Prezident

Prezidenta republiky volil Snem na obdobie 7 rokov. Voľba prvého prezidenta Slovenskej republiky sa uskutočnila 26.10.1939. Za prezidenta bol zvolený J. Tiso, ktorý dovtedy zastával funkciu predsedu vlády (nahradil ho V. Tuka). Špecifikum prezidentskej funkcie vyplývalo v Slovenskej republike z toho, že jej nositeľ bol zároveň predsedom vládnucej HSĽS, najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy a od r. 1942 aj Vodcom slovenského národa. Ako Vodca mohol prezident vydávať dekréty s povahou ústavného zákona, riadil vládu a určoval politiku HSĽS a štátu. Formálne podliehal iba kontrole Štátnej rady.

Vláda

Okrem svojho predsedu mala vláda 8 ministrov. Personálne obsadenie rezortov bolo relatívne stabilné. Prvým predsedom slovenskej vlády bol J. Tiso, ktorého po zvolení do funkcie prezidenta nahradil V. Tuka. Najstabilnejšie bolo obsadenie ministerstva hospodárstva – G. Medrický, financií – M. Pružinský, národnej obrany – F. Čatloš (nečlen HSĽS), dopravy – J. Stano, školstva – J. Sivák a spravodlivosti – F. Fritz. Na poste ministra zahraničných vecí sa vystriedali F. Ďurčanský a V. Tuka, vnútra F. Ďurčanský a A. Mach. K podstatnej rekonštrukcii vlády došlo v septembri 1944, keď sa režim ocitol v hlbokej kríze a územie Slovenska okupovali nemecké jednotky. Predsedom vlády sa stal Š. Tiso (viedol aj ministerstvo zahraničných vecí a spravodlivosti).

Štátna rada

Desaťčlenná Štátna rada mala kontrolovať činnosť prezidenta a dodržiavanie ústavných princípov. Menoval ju však sám prezident. V podstate nedisponovala žiadnymi skutočnými právomocami a ústavným orgánom dávala iba nezáväzné odporúčania.


Odboj a Slovenské národné povstanie

Kríza, ktorú režim prežíval, vytvárala priaznivé podmienky pre rôzne formy antifašistického odboja. Opozícia proti režimu Slovenskej republiky sa sformovala do dvoch prúdov:

-Hybnou silou občianskeho odboja boli bývalí agrárnici (J. Ursíny, J. Lettrich, M. Josko). Ich politickým programom sa stala obnova ČSR.

-Komunistický odboj, v ktorom sa angažovali aj K. Šmidke, G. Husák či L. Novomeský, vychádzal z negácie režimu „buržoáznej“ 1. ČSR a smeroval k vytvoreniu režimu podľa modelu ZSSR. Istý čas sa v ňom uvažovalo o vytvorení sovietskeho Slovenska, teda o začlenení Slovenska ako zväzovej republiky do Sovietskeho zväzu. V roku 1943 aj v komunistickom odboji zvíťazila koncepcia obnovy ČSR, ktorá ho zblížila s občianskym odbojom.

-Za akýsi tretí prúd slovenského odboja možno považovať aktivity V. Šrobára, ktorý zostal verný idey československého národa, centralistickej ČSR a orientoval sa na Benešovu exilovú vládu v Londýne.

Koncom roku 1943 sa občiansky a komunistický odboj dohodli na spoločnom postupe v otázkach budúceho usporiadania štátu. Po štvormesačných rokovaniach 25.12.1943 uzavreli Vianočnú dohodu o obnove ČSR na základe rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov a dohodli sa na vytvorení spoločného odbojového orgánu – Slovenskej národnej rady ako reprezentatívneho orgánu slovenského národa, ktorý mal vo vhodnej chvíli prevziať politickú moc na Slovensku.