Od začiatku existencie Slovenskej republiky sa aj v armáde vytvárali odbojové skupiny dôstojníkov, ktoré sa usilovali o obnovu ČSR. Opozičné nálady zosilneli od r. 1943 pod vplyvom udalostí v Taliansku. Začiatkom roka 1944 vzniklo z podnetu vysokých dôstojníkov ilegálne Vojenské ústredie vedené pplk. Jánom Golianom, ktoré spolu s ilegálnou SNR začalo pripravovať ozbrojené povstanie.

SNP vypuklo 29.8.1944 ako reakcia na vstup nemeckých vojsk na územie Slovenska a nebolo (v porovnaní s pôvodnými plánmi) koordinované s postupom Červenej armády. Jeho centrom bola Banská Bystrica. Politicky na jeho čele stála SNR, ktorá vyhlásila obnovenie ČSR. Moc na oslobodenom území preberali národné výbory.

Vojenské zložky na čele s J. Golianom vytvorili 1. československú armádu na Slovensku. Jej velenie prevzal Rudolf Viest. Táto povstalecká armáda bola štátmi protihitlerovskej koalície uznaná za spojeneckú armádu, čo malo podstatný vplyv pre povojnový osud Slovenska.

Už 31.8.1944 začali Nemci s prvými vojenskými akciami na potlačenie povstania. Od 18.10.1944 prešli nemecké jednotky do generálnej ofenzívy, 27.10.1944 obsadili Banskú Bystricu a gen. Viest nariadil 1. československej armáde na Slovensku prejsť k partizánskemu spôsobu boja. SNP sa tak skončilo vojenskou porážkou. Hoci bolo SNP porazené, SNR existovala ďalej. Na oslobodenom území sa stala orgánom s legislatívnou aj výkonnou mocou pre územie Slovenska, keď vytvorila Zbor povereníkov, ktorý fungoval ako slovenská vláda.


Zánik Slovenského štátu

Aj napriek prvotnej desorganizácii vypuklo 29.8.1944 SNP, ktoré postupne rozložilo slovenský štát. 8.3.1945 sa slovenská vláda bezvýhradne podriaďuje americkej armáde, čím formálne zaniká Slovenský štát. Vstupom Červenej armády do centrálnej časti štátu je koniec definitívny. Prezident Tiso uniká do Rakúska, neskôr do Ameriky, kde ho úrady zatknú a odovzdajú obnovenej Československej republike. (pozri str. 12)


Židovská otázka

Otázka Židov mala niekoľko etáp. Na Slovensku, kde asimilačné hnutie medzi Židmi bolo menšie ako napríklad v Maďarsku a Česku, boli Židia všeobecne chápaní ako cudzorodý element. Podpísali sa pod tie staršie historické skúsenosti a predsudky, dobové predstavy a nedostatok vzájomnej ústretovosti a poznania. V roku 1940 žilo na Slovensku 88 951 Židov.

Prvé vládne nariadenie, ktoré upravilo postavenie Židov a obmedzovalo ich občianske práva, vyšlo 18.4.1939. Vymedzilo pojem „Žid“ podľa náboženského, nie rasového princípu a obmedzilo ich účasť v niektorých slobodných povolaniach. Do septembra 1940 vyšlo celkom 47 vládnych nariadení obmedzujúcich postavenie Židov, väčšina z nich však pripúšťala výnimky. Postupne sa siahalo na ich majetky.

Tieto zákony síce necitlivo zasiahli hospodárske zázemie Židov, úplne ich však nevyradili z hospodárskeho života krajiny. Od marca 1939 do konca roku 1941 opustilo Slovensko 6 194 slovenských Židov. Zásadný medzník v ich postavení priniesli salzburské rokovania 28.7.1940. Na návrh Adolfa Eichmanna prišiel do Bratislavy Dieter Wisliczeny ako poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde s cieľom zbaviť Židov majetku a vysťahovať ich.

Nový predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Dňa 3.9.1940 snem splnomocnil vládu urobiť opatrenia na arizáciu, prechod židovského majetku do rúk Nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku, podľa ktorého 54 667 osôb vlastnilo majetok za 4 322 239 000 korún, z toho dlžoba na tomto majetku predstavovala 1 134 582 000 korún.

9.9.1941 vyšlo vládne nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex, ktorý vyšiel podľa vzoru norimberských rasových zákonov (1.4.1935). Na znenie kódexu, ktorý sa skladal z 270 paragrafov, dohliadal Hans Globke, tvorca rozsiahlych komentárov k norimberským zákonom.

Pojem „Žid“ definoval podľa rasových kritérií: bola ním osoba, ktorá mala najmenej troch židovských starých rodičov. Uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi bolo zakázané. Židia museli chodiť označení. Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda, napr. uzatváraním do ghet. Ghettá boli čisto židovské štvrte. Prezident Tiso však v kódexe presadil § 25, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia.