okolí, najmä medených a z výnosu obchodu a remesiel. Postupne získava charakter hradu, po stavbe viacposchodového domu kráľa Mateja roku 1479 a hradieb s vežami, z ktorých sa skoro všetky zachovali, najmä barokovo prestavaná veža s malým nádvorím smerom k hlavnému námestiu. Budovy ešte doplnili v prvej polovici 16. storočia renesančnou radnicou. Zámok sa stal ochranným úkrytom mešťanov v čase baníckeho povstania (1525 - 1526). Dnes sú v zachovaných budovách zámku najmä kultúrne inštitúcie (krajská galéria, múzeum a iné).


Hrad Beckov:

Hrad sa spomína ako starý už v Anonymovej kronike z prelomu 12. a 13.storočia. Existenciu hradu potvrdil aj archeologický výskum. Podľa neho sa zistilo, že najstaršie osídlenie hradného brala pochádza z neskorolaténskeho obdobia z prelomu letopočtov. Výrazné je slovanské osídlenie z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia, počínajúc druhou polovicou 9.storočia, ktoré postupne prerástlo do Anonymom spomínaného hradu. Hrad vybudovali pôvodne ako pohraničný strážny hrad, ktorý kontroloval veľkú časť stredného Považia. Rozsiahlejšie stavebné úpravy sú z konca 13.storočia, keď hrad patril Matúšovi Čákovi, a najmä z prelomu 14. a 15.storočia, keď sa dostal do rúk Stiborovcov, ktorých činnosť podstatne ovplyvnila stavebný vývoj hradu. K najstarším budovám ranogotického hradu patrilo predovšetkým opevnenie horného hradu po celom obvode vápencového brala a štvorhranná obranná a súčasne obytná veža. Zachovalo sa aj murivo základov zo starších objektov opevnenia. V severnej najvyššie položenej časti opevneného priestoru postavili palác, na nádvorí ktorého sa zistila cisterna. Obranný systém stavali aj na nižších častiach hradného brala.

Stibor, ktorý v roku 1388 prevzal Beckovské panstvo venoval obrane hradu veľkú pozornosť. Pred dolným nádvorím vybudoval vstupnú bránu s barbakanom, v dolnom nádvorí umiestnil hradnú posádku, hospodárske stavby a opevnil studňu. Padací most tvoril prechod do horného hradu, ktorý prebudoval na panské sídlo s centrálnym nádvorím obklopeným palácmi. Nádvorie bolo prístupné podjazdom so sedíliami v prízemí priečneho obytného krídla. Na východnej strane hradu vznikla hradná kaplnka s bohatou maliarskou a kamenárskou výzdobou. Nové opevnenia uzavreli do svojho systému najstaršiu obytnú vežu, ktorá stratila svoju pôvodnú funkciu. Gotické úpravy charakterizoval celý rad bohato stvárnených kamenárskych a maliarskych prác, vychádzajúcich z poľských a českých zdrojov. Stiborovský gotický hrad s vysokými vežami a dokonalým obranným systémom sa zmenil už za Bánffyovcov, ktorí z pôvodného gotického hradu postupnými prestavbami a úpravami inšpirovanými talianskymi vzormi vytvorili renesančné panské sídlo. Pri renesančných úpravách znovu objekt silno opevnili. Obranyschopnosť hradu sa osvedčila počas protitureckých bojov, keď v roku 1599 Turci hrad neúspešne obliehali. Hrad pri renesančnej úprave dostal aj novú siluetu. Horný hrad zjednotili renesančnou atikou, v dolnom nádvorí vznikla mohutná delová bašta. Hrad postupne strácal svoj význam a po požiari v roku 1729 sa už nepoužíval.


Bratislavský hrad:

Dnes už opravený Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny. Hradný kopec, osídlený už v praveku, zohral významnú úlohu ako slovanské hradisko v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja.

Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej terase dnešného hradného areálu.

Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína roku 907. Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11. a 12. storočí niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov v roku 1241, o tri roky po ich odchode (po roku 1245) ho znovu prestavali a opevnili. Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú vežu a o niečo neskôr na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu (známa ako Korunovačná veža). V prvej polovici 15. storočia dal Bratislavský hrad znovu úplne prestavať kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti husitom. Vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste vybudovali rozsiahly dvojposchodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v rokoch 1552 - 1560, keď pristavali k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory.

V prvej polovici 17. storočia, keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v rokoch 1635 - 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 18. storočia vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa. Po prenesení ústredných úradov do Budína zriadil Jozef II. roku 1784 na hrade generálny seminár, v ktorom okrem iných osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Po smrti panovníka v roku 1790 seminár rozpustili a hrad používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v roku 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu mu vrátila nový život a kultúrne poslanie až veľkorysá rekonštrukcia v roku 1953.