K ďalším opevňovacím stavbám na hrade prišlo v 16. storočí, v čase tureckého nebezpečenstva, keď postavili renesančný hradný palác a novú vnútornú hradnú bránu. Počas stavovských povstaní v prvej polovici 17. storočia bol hrad centrom vojenských operácií a v roku 1663 sa dokonca dostal na krátky čas do rúk Turkov.

Po odstránení škôd prebudovali v rokoch 1673 - 1674 celý obranný systém hradu podľa požiadaviek modernej fortifikácie. K veľkej stavebnej a obnovnej činnosti došlo na hrade však až po skončení povstania Františka Rákóczyho na začiatku 18. storočia, keď prestavali tzv. horný kostol a vybudovali nový biskupský palác. Stále prestavby hradu takmer úplne zotreli jeho pôvodnú podobu. Zachovala sa z nej iba časť románskeho kostola sv. Emeráma z prvej polovice 13. storočia. Z gotického obdobia ostala časť hradného múru a veľký gotický (tzv. horný) kostol z prvej polovice 14. storočia. Zo 16. storočia sa zachovala vnútorná hradná brána. V pomerne dobrom stave sa nám zachovali iba stavby z konca 17. a z 18. storočia.
Nitriansky hrad ako pamätník veľkomoravského obdobia našich dejín pútal už oddávna záujem verejnosti.


Oravský hrad:

Bralový útes Skrušinského pohoria, na ktorom sa nad hladinou rieky Oravy a nad obcou Oravský Podzámok vypína Oravský hrad, bol oddávna opevneným hradiskom, chráneným od severu skalným masívom a od juhu polkruhovým zemným valom.
V polovici 13. storočia tu postavili pravdepodobne na mieste dreveného hrádku murovaný hrad, ktorý sa prvý raz písomne spomína v roku 1267. Hrad vznikol na strategicky dôležitom mieste uhorsko-poľskej cesty v blízkosti colnej stanice v Tvrdošíne a od roku 1370 bol aj župným hradom. Komplex budov horného, stredného a dolného hradu, zaberajúcich tri výškové terasy hradnej skaly, stavali postupne od polovice 13. až do začiatku 17. storočia. Najstaršou časťou bol palác na hornom hrade zabezpečený opevnením v oblasti dnešného stredného hradu. K veľkým stavebným úpravám prišlo na konci 15. a na začiatku 16. storočia, keď postavili obytný palác v strednom hrade, zosilnený po bokoch kruhovými baštami. Vtedy súčasne stavali a zosilňovali opevnenie v priestoroch dolného hradu. Ďalšiu stavebnú činnosť obnovili v druhej polovici 16. storočia Thurzovci rekonštrukciou spustnutého horného hradu a stavbou tzv. Thurzovho paláca, pribudovaného k západnej bašte stredného hradu. Výsledkom ich stavebnej činnosti na začiatku 17. storočia bola stavba paláca a prestavba opevnenia v dolnom hrade, čím dostal celý hradný komplex svoju dnešnú podobu.

Na Oravskom hrade vládol rušný vojenský i spoločenský život, najmä v stredoveku, keď boli jeho vlastníkmi Peter Komorovský a Ján Korvín, ale aj za čias Thurzovcov (1550 - 1621), po vymretí ktorých (1621) sa stal sídlom tzv. oravského komposesorátu. V čase stavovských nepokojov v druhej polovici 17. storočia sa ho načas v roku 1672 zmocnili aj sedliacki povstalci pod vedením Gašpara Piku. Cisárske vojsko však skoro od nich hrad dobylo a kruto sa pomstilo na vodcoch povstania i poddanom ľude. V roku 1800 hrad vyhorel, skoro ho však opravili. Opravné a rekonštrukčné práce robili na hrade aj na prelome 19. a 20. storočia. K veľkorysej obnove celého hradu sa pristúpilo však až v roku 1953, po dokončení ktorej sa stal dôstojným sídlom Oravského múzea.


Hrad Plaveč:

Hrad ako opevnené strážne miesto vznikol už v 12. storočí. Prvý raz sa spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1269. Dlhodobo bol kráľovským majetkom, v 14. storočí ho krátko vlastnili Drugetovci. Po roku 1453 bol hlavným sídlom vodcu bratríckeho hnutia Petra Aksamitu. Neskôr patril Bebekovcom. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia ho veľkolepo renesančne prestaval vtedajší vlastník Juraj Horváth-Paločay. Po požiari roku 1856 už nebol obnovovaný.


Spišský hrad:

Jeho rozsiahle zrúcaniny ležia na skalnatom hrebeni nad Spišským Podhradím. Spišský hrad vznikol už v 12. storočí. Prvý písomný doklad o ňom máme však až z roku 1209, keď bol sídlom Spišskej župy. Jeho vnútorné jadro malo už od roku 1221 kamennú ohradu, ktorá úspešne vzdorovala aj útoku tatárskych vojsk roku 1241. Po odchode Tatárov sa začala jeho ďalšia kamenná výstavba vybudovaním románskeho paláca, výstavbou dvoch predhradí a stavbou kruhovitej ranogotickej veže uprostred horného hradného nádvoria. Potom načas prerušili ďalšiu výstavbu vnútorné nepokoje po vymretí Arpádovcov (1301), keď bol hrad obliehaný a čiastočne poškodený vojskami Matúša Čáka Trenčianskeho. A tak až na konci 14. storočia obklopili hrad novým veľkým predhradím, nadväzujúcim na jeho staršie opevnenia. K väčšej stavebnej činnosti na hrade došlo aj v polovici 15. storočia, keď sa hradu zmocnili Jiskrove vojská. Vtedy zvýšili hradný múr druhého predhradia, vybudovali kamenné predhradie s priekopou a začali s výstavbou najrozsiahlejšieho západného predhradia. Po odchode Jiskrovych vojsk sa hrad načas dostal do rúk Juraja Thurzu, od ktorého ho v roku 1460 prevzal do vlastníctva koruny kráľ Matej Korvín. Skoro ho však daroval rodine Zápoľských, ktorá ho mala potom v držbe až do roku 1531. Po nej vlastnili hrad Thurzovci až do vymretia ich rodu v roku 1637. Poslednými vlastníkmi hradu boli Csákyovci, ktorým patril až do svojho zániku. Aj títo majitelia pokračovali v stavebných prácach na hrade, takže vo svojej konečnej stavebnej fáze mal päť nádvorí s niekoľkými desiatkami budov a bol tak najväčším a najrozsiahlejším hradom na Slovensku. Na začiatku 18. storočia dobyli Spišský hrad povstalecké vojskák Františka Rákócziho II. Po ich vyhnaní roku 1710 stratil hrad na význame, pretože Csákyovci sa už predtým presťahovali do pohodlnejších kaštieľov v Hodkovciach a Bijacovciach a o údržbu hradu sa viac nestarali. Roku 1780 vypukol na hrade požiar, ktorý urýchlil jeho premenu na zrúcaniny.