Kamenné hrady na Slovensku

Stručná charakteristika hradov

Tak ako aj v staroveku, aj v stredoveku bez prestania rinčali zbrane. Vojská lúpili a ničili, čo im prišlo pod ruku. Obyčajný človek sa ťažko ubránil a nemal sa kam skryť. Zato kráľov a šľachtu chránili hrubé múry hradov. Najlepším miestom na postavenie hradu bola prírodná vyvýšenina obkľúčená vodou. Kde takéto prírodné podmienky neboli, stavitelia navŕšili vyvýšeninu a obohnali ju hlbokým kanálom, ktorý naplnili vodou, čím vytvorili hradnú priekopu. Dobre postavený hrad pod vedením skúseného veliteľa odolával obliehaniu aj niekoľko mesiacov, pravda, ak mal vlastnú studňu, teda dostatok vody.

Spočiatku sa hrady budovali z dreva a nepriateľ ich ľahko podpálil. Neskôr sa stavali z kameňa a vďaka premyslenému systému hradieb a obranných múrov sa stávali takmer nedobytné. Až koncom 13. storočia, keď bol vynájdený strelný prach, stratili dôležitosť. Väčšina hradov bola postavená od 9. do 16. storočia, keď sa európske krajiny ustavične zmietali v nejakých vojnách. Keď nastali pokojnejšie časy, feudáli sa sťahovali do pohodlných vidieckych sídel.
Mnohé hrady sa zachovali dodnes.


Obrana hradu

Hlboké vodné priekopy a pevné skalnaté základy znemožňovali útočníkom podkopať hradné múry, a tak sa pokúšali prebúrať opevnenie a zdolať ho pomocou obliehacích strojov. Často skúšali aj vyhladovať obyvateľov hradu. Obrancovia sa pokúšali odohnať útočníkov streľbou z lukov a kuší, no ak neustúpili, vojaci od múrov tyčami odtláčali rebríky s lezúcimi útočníkmi a liali na nich horúcu vodu, smolu či horúci piesok.


Vývoj opevnení

Vojenskí velitelia zdokonaľovali bojovú taktiku, objavovali sa účinnejšie zbrane, a tak sa bolo treba premyslenejšie brániť. Všetko toto urýchlilo výstavbu hradov ako obranných objektov.


Hradné návršie a predhradie:

Prvé hrady, ktoré pozostávali z drevenej veže obohnanej palisádami, sa stavali na hradnom návrší. Vonkajšie opevnenie chránilo hradné nádvorie – predhradie s ďalšími budovami. Drevené hrady však často a ľahko podľahli požiaru.


Normanský hrad:

Normani postavili veľa pevných kamenných hradoch na obranu dobytých území. Nejeden z nich, napr. hrad Dover, vybudovaný v 11. – 13. storočí, alebo londýnsky Tower, stoja dodnes.

Úloha kamenných hradov

Kamenné hrady mali za úlohu:
a)sídla kráľov a šľachticov
b)ochrana významných ciest
c)miesta výberu mýta


Hrady na Slovensku

Na Slovensku je známych minimálne 255 hradov (do tohto čísla nerátam zámky). V nasledujúcich riadkoch Vám priblížim aspoň zopár tých najznámejších z nich.


Banskobystrický hrad:

Na rozdiel od veľkej väčšiny hradov, ktoré postavili na samostatných a vhodných miestach pre opevnenie, niektoré hrady tvorili súčasť mestského celku buď na jeho okaji (boli súčasne začlenené do mestského opevnenia), alebo v dvoch prípadoch (Banská Bystrica, Kremnica) skoro v jeho strede. Je to mestský hrad alebo zámok. Tvorili ho budovy farského kostola a stavby zahrnuté do jeho súvislého opevnenia.

Základom mestského zámku v Banskej Bystrici je románsky kostol, ktorý bol neskôr v gotike prestavaný a zväčšený. Podľa samej stavby a zariadenia kostola si možno urobiť predstavu o bohatstve bystrických mešťanov, ktorí bohatli z ťažby rúd naokolí, najmä medených a z výnosu obchodu a remesiel. Postupne získava charakter hradu, po stavbe viacposchodového domu kráľa Mateja roku 1479 a hradieb s vežami, z ktorých sa skoro všetky zachovali, najmä barokovo prestavaná veža s malým nádvorím smerom k hlavnému námestiu. Budovy ešte doplnili v prvej polovici 16. storočia renesančnou radnicou. Zámok sa stal ochranným úkrytom mešťanov v čase baníckeho povstania (1525 - 1526). Dnes sú v zachovaných budovách zámku najmä kultúrne inštitúcie (krajská galéria, múzeum a iné).


Hrad Beckov:

Hrad sa spomína ako starý už v Anonymovej kronike z prelomu 12. a 13.storočia. Existenciu hradu potvrdil aj archeologický výskum. Podľa neho sa zistilo, že najstaršie osídlenie hradného brala pochádza z neskorolaténskeho obdobia z prelomu letopočtov. Výrazné je slovanské osídlenie z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia, počínajúc druhou polovicou 9.storočia, ktoré postupne prerástlo do Anonymom spomínaného hradu. Hrad vybudovali pôvodne ako pohraničný strážny hrad, ktorý kontroloval veľkú časť stredného Považia. Rozsiahlejšie stavebné úpravy sú z konca 13.storočia, keď hrad patril Matúšovi Čákovi, a najmä z prelomu 14. a 15.storočia, keď sa dostal do rúk Stiborovcov, ktorých činnosť podstatne ovplyvnila stavebný vývoj hradu. K najstarším budovám ranogotického hradu patrilo predovšetkým opevnenie horného hradu po celom obvode vápencového brala a štvorhranná obranná a súčasne obytná veža. Zachovalo sa aj murivo základov zo starších objektov opevnenia. V severnej najvyššie položenej časti opevneného priestoru postavili palác, na nádvorí ktorého sa zistila cisterna. Obranný systém stavali aj na nižších častiach hradného brala.

Stibor, ktorý v roku 1388 prevzal Beckovské panstvo venoval obrane hradu veľkú pozornosť. Pred dolným nádvorím vybudoval vstupnú bránu s barbakanom, v dolnom nádvorí umiestnil hradnú posádku, hospodárske stavby a opevnil studňu. Padací most tvoril prechod do horného hradu, ktorý prebudoval na panské sídlo s centrálnym nádvorím obklopeným palácmi. Nádvorie bolo prístupné podjazdom so sedíliami v prízemí priečneho obytného krídla. Na východnej strane hradu vznikla hradná kaplnka s bohatou maliarskou a kamenárskou výzdobou. Nové opevnenia uzavreli do svojho systému najstaršiu obytnú vežu, ktorá stratila svoju pôvodnú funkciu. Gotické úpravy charakterizoval celý rad bohato stvárnených kamenárskych a maliarskych prác, vychádzajúcich z poľských a českých zdrojov. Stiborovský gotický hrad s vysokými vežami a dokonalým obranným systémom sa zmenil už za Bánffyovcov, ktorí z pôvodného gotického hradu postupnými prestavbami a úpravami inšpirovanými talianskymi vzormi vytvorili renesančné panské sídlo. Pri renesančných úpravách znovu objekt silno opevnili. Obranyschopnosť hradu sa osvedčila počas protitureckých bojov, keď v roku 1599 Turci hrad neúspešne obliehali. Hrad pri renesančnej úprave dostal aj novú siluetu. Horný hrad zjednotili renesančnou atikou, v dolnom nádvorí vznikla mohutná delová bašta. Hrad postupne strácal svoj význam a po požiari v roku 1729 sa už nepoužíval.


Bratislavský hrad:

Dnes už opravený Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny. Hradný kopec, osídlený už v praveku, zohral významnú úlohu ako slovanské hradisko v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja.

Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej terase dnešného hradného areálu.

Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína roku 907. Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11. a 12. storočí niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov v roku 1241, o tri roky po ich odchode (po roku 1245) ho znovu prestavali a opevnili. Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú vežu a o niečo neskôr na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu (známa ako Korunovačná veža). V prvej polovici 15. storočia dal Bratislavský hrad znovu úplne prestavať kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti husitom. Vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste vybudovali rozsiahly dvojposchodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v rokoch 1552 - 1560, keď pristavali k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory.

V prvej polovici 17. storočia, keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v rokoch 1635 - 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 18. storočia vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa. Po prenesení ústredných úradov do Budína zriadil Jozef II. roku 1784 na hrade generálny seminár, v ktorom okrem iných osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Po smrti panovníka v roku 1790 seminár rozpustili a hrad používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v roku 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu mu vrátila nový život a kultúrne poslanie až veľkorysá rekonštrukcia v roku 1953.
Hrad Devín:

Návršie osídlené v celom praveku od eneolitu, neskôr predsunutá rímska strážna stanica patriaca vojenskému táboru v Carnuntume v Rakúsku. Významná slovanská pevnosť a sídlo slovenských kniežat, prvýkrát sa spomína v roku 864 vo Fuldských análoch ako pevnosť Dowina. Počas trvania Veľkomoravskej ríše bol významné vojenské a hospodárske centrum. Po jej zániku sa z neho stal pohraničný strážny hrad, najskôr v kráľovskom, neskôr vo feudálnom vlastníctve. Pred 13.storočím bol na skalnom brale vybudovaný kamenný hrad. V prvej polovici 15. a v 16. storočí ho prestavali na goticko-renesančnú pevnosť. V rokoch 1635-1918 patril Pálffyovcom. V roku 1809 ho vyhodili do vzduchu napoleonské vojská. V prvej polovici 19.storočia sa stal symbolom slávnej minulosti Slovákov a od roku 1836 cieľom vychádzok štúrovskej mládeže (výlet z 24. 4. 1836 pripomína pamätná tabuľa umiestnená na hrade). Od roku 1973 sa na hrade vykonávajú konzervácia ruín a archeologické výskumy, počas ktorých sa bola objavená slovanská bazilika a románske domce. Od roku 1984 je areál sprístupnený verejnosti.


Hrad Červený Kameň:

Na nádvorí dnešného hradu Červený Kameň, ležiaceho na juhovýchodnom svahu Malých Karpát neďaleko Modry nad obcou Častá, stál už v polovici 13. storočia kamenný hrad, ktorý bol súčasťou pohraničnej sústavy hradov, tiahnúcej sa od Bratislavy až po Žilinu. Tento pôvodný hrad zanikol v prvej polovici 16. storočia, keď jeho vtedajší majitelia, augsburskí podnikatelia Fuggerovci, vybudovali v rokoch 1535 - 1537 po jeho obvode novú pevnosť s ústredným štvorcovým dvorom a štyrmi nárožnými baštami.

Základom pevnosti bolo pôvodne iba juhovýchodné obytné krídlo, v ktorého suteréne boli rozsiahle skladovacie priestory. Štyri nízke a široké bašty postavené na obranu pevnosti boli prispôsobené vyspelej delostreleckej obrane systémom kazemát a strelných komôr s dômyselným riešením vetrania a odsávania dymu po výstreloch. Pevnosť dobudoval po roku 1588 jej nový majiteľ Mikuláš Pálffy dostavbou ďalších dvoch poschodových obytných krídel a jedného prízemného krídla na severozápade. Pevnosť sa tak stala zároveň honosným renesančným zámkom, ktorého obytné priestory zariadili umelecky vyspelým interiérom.
Neskoršie prestavby už iba zvyšovali reprezentatívnosť rodového panského sídla. Aj keď bol hrad v nasledujúcich storočiach niekoľkokrát poškodený požiarom, Pálffyovci, ktorí boli jeho vlastníkmi až do druhej svetovej vojny, ho vždy opravili, takže sa nám dodnes zachoval vo svojej historickej podobe. Objekt dnes slúži ako múzeum nábytku.


Hrad Modrý Kameň:

V súčasnosti je už iba zrúcaninou gotického hradu z 13. storočia. V roku 1576 bol dobytý Turkami, ktorí ho pri ústupe v roku 1593 zničili. V rokoch 1609 - 1612 bol renesančne obnovený a v roku 1683 opäť zničený. V roku 1730 bol na dolnom hrade postavený rozsiahly barokový kaštieľ. Od tohoto času sa podoba hradu a kaštieľa takmer vôbec nezmenila. Dnes sa v ňom nachádza Múzeum bábkarských kultúr a hračiek.


Nitriansky hrad:

Nitriansky hrad, ktorý je výsledkom staviteľskej činnosti takmer desiatich storočí, stojí na mieste starého výšinného slovanského hradiska, pôvodne obklopeného meandrovitým korytom rieky Nitry. Prvá písomná zmienka o hradisku pochádza z roku 871. V nej sa spomína stavebná činnosť kniežaťa Pribinu a posvätenie jeho kostola v Nitre okolo roku 830. V období Veľkej Moravy sa v Nitre zdržiaval knieža Svätopluk a v rokoch 880 - 892 tu bolo aj biskupské sídlo. Po páde Veľkej Moravy toto biskupstvo zaniklo, po vzniku uhorského štátu ho však už v druhej polovici 11. storočia obnovili. Význam Nitrianskeho hradu v tomto čase potvrdzuje tzv. Maurova legenda z rokov 1064 - 1070, ktorá spomína na hrade baziliku sv. Emeráma, do ktorej uložili pozostatky sv. Ondreja a Beňadika.

Hrad odolal aj tatárskemu vpádu v roku 1241, o tri desaťročia neskôr roku 1271 ho však veľmi poškodil požiar počas obliehania Přemyslom Otakarom II. Po požiari obnovili nielen kostol, ale pravdepodobne aj opevnenie hradu. Začiatkom 14. storočia ho dva razy po sebe dobyl Matúš Čák a roku 1431 ho obliehali husiti. Za kráľa Žigmunda vybudovali v prvej polovici 15. storočia nové hradné opevnenie, aj z toho sa nám však zachovalo málo, pretože roku 1465 znovu spustošilo hrad vojsko kráľa Mateja Korvína.K ďalším opevňovacím stavbám na hrade prišlo v 16. storočí, v čase tureckého nebezpečenstva, keď postavili renesančný hradný palác a novú vnútornú hradnú bránu. Počas stavovských povstaní v prvej polovici 17. storočia bol hrad centrom vojenských operácií a v roku 1663 sa dokonca dostal na krátky čas do rúk Turkov.

Po odstránení škôd prebudovali v rokoch 1673 - 1674 celý obranný systém hradu podľa požiadaviek modernej fortifikácie. K veľkej stavebnej a obnovnej činnosti došlo na hrade však až po skončení povstania Františka Rákóczyho na začiatku 18. storočia, keď prestavali tzv. horný kostol a vybudovali nový biskupský palác. Stále prestavby hradu takmer úplne zotreli jeho pôvodnú podobu. Zachovala sa z nej iba časť románskeho kostola sv. Emeráma z prvej polovice 13. storočia. Z gotického obdobia ostala časť hradného múru a veľký gotický (tzv. horný) kostol z prvej polovice 14. storočia. Zo 16. storočia sa zachovala vnútorná hradná brána. V pomerne dobrom stave sa nám zachovali iba stavby z konca 17. a z 18. storočia.
Nitriansky hrad ako pamätník veľkomoravského obdobia našich dejín pútal už oddávna záujem verejnosti.


Oravský hrad:

Bralový útes Skrušinského pohoria, na ktorom sa nad hladinou rieky Oravy a nad obcou Oravský Podzámok vypína Oravský hrad, bol oddávna opevneným hradiskom, chráneným od severu skalným masívom a od juhu polkruhovým zemným valom.
V polovici 13. storočia tu postavili pravdepodobne na mieste dreveného hrádku murovaný hrad, ktorý sa prvý raz písomne spomína v roku 1267. Hrad vznikol na strategicky dôležitom mieste uhorsko-poľskej cesty v blízkosti colnej stanice v Tvrdošíne a od roku 1370 bol aj župným hradom. Komplex budov horného, stredného a dolného hradu, zaberajúcich tri výškové terasy hradnej skaly, stavali postupne od polovice 13. až do začiatku 17. storočia. Najstaršou časťou bol palác na hornom hrade zabezpečený opevnením v oblasti dnešného stredného hradu. K veľkým stavebným úpravám prišlo na konci 15. a na začiatku 16. storočia, keď postavili obytný palác v strednom hrade, zosilnený po bokoch kruhovými baštami. Vtedy súčasne stavali a zosilňovali opevnenie v priestoroch dolného hradu. Ďalšiu stavebnú činnosť obnovili v druhej polovici 16. storočia Thurzovci rekonštrukciou spustnutého horného hradu a stavbou tzv. Thurzovho paláca, pribudovaného k západnej bašte stredného hradu. Výsledkom ich stavebnej činnosti na začiatku 17. storočia bola stavba paláca a prestavba opevnenia v dolnom hrade, čím dostal celý hradný komplex svoju dnešnú podobu.

Na Oravskom hrade vládol rušný vojenský i spoločenský život, najmä v stredoveku, keď boli jeho vlastníkmi Peter Komorovský a Ján Korvín, ale aj za čias Thurzovcov (1550 - 1621), po vymretí ktorých (1621) sa stal sídlom tzv. oravského komposesorátu. V čase stavovských nepokojov v druhej polovici 17. storočia sa ho načas v roku 1672 zmocnili aj sedliacki povstalci pod vedením Gašpara Piku. Cisárske vojsko však skoro od nich hrad dobylo a kruto sa pomstilo na vodcoch povstania i poddanom ľude. V roku 1800 hrad vyhorel, skoro ho však opravili. Opravné a rekonštrukčné práce robili na hrade aj na prelome 19. a 20. storočia. K veľkorysej obnove celého hradu sa pristúpilo však až v roku 1953, po dokončení ktorej sa stal dôstojným sídlom Oravského múzea.


Hrad Plaveč:

Hrad ako opevnené strážne miesto vznikol už v 12. storočí. Prvý raz sa spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1269. Dlhodobo bol kráľovským majetkom, v 14. storočí ho krátko vlastnili Drugetovci. Po roku 1453 bol hlavným sídlom vodcu bratríckeho hnutia Petra Aksamitu. Neskôr patril Bebekovcom. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia ho veľkolepo renesančne prestaval vtedajší vlastník Juraj Horváth-Paločay. Po požiari roku 1856 už nebol obnovovaný.


Spišský hrad:

Jeho rozsiahle zrúcaniny ležia na skalnatom hrebeni nad Spišským Podhradím. Spišský hrad vznikol už v 12. storočí. Prvý písomný doklad o ňom máme však až z roku 1209, keď bol sídlom Spišskej župy. Jeho vnútorné jadro malo už od roku 1221 kamennú ohradu, ktorá úspešne vzdorovala aj útoku tatárskych vojsk roku 1241. Po odchode Tatárov sa začala jeho ďalšia kamenná výstavba vybudovaním románskeho paláca, výstavbou dvoch predhradí a stavbou kruhovitej ranogotickej veže uprostred horného hradného nádvoria. Potom načas prerušili ďalšiu výstavbu vnútorné nepokoje po vymretí Arpádovcov (1301), keď bol hrad obliehaný a čiastočne poškodený vojskami Matúša Čáka Trenčianskeho. A tak až na konci 14. storočia obklopili hrad novým veľkým predhradím, nadväzujúcim na jeho staršie opevnenia. K väčšej stavebnej činnosti na hrade došlo aj v polovici 15. storočia, keď sa hradu zmocnili Jiskrove vojská. Vtedy zvýšili hradný múr druhého predhradia, vybudovali kamenné predhradie s priekopou a začali s výstavbou najrozsiahlejšieho západného predhradia. Po odchode Jiskrovych vojsk sa hrad načas dostal do rúk Juraja Thurzu, od ktorého ho v roku 1460 prevzal do vlastníctva koruny kráľ Matej Korvín. Skoro ho však daroval rodine Zápoľských, ktorá ho mala potom v držbe až do roku 1531. Po nej vlastnili hrad Thurzovci až do vymretia ich rodu v roku 1637. Poslednými vlastníkmi hradu boli Csákyovci, ktorým patril až do svojho zániku. Aj títo majitelia pokračovali v stavebných prácach na hrade, takže vo svojej konečnej stavebnej fáze mal päť nádvorí s niekoľkými desiatkami budov a bol tak najväčším a najrozsiahlejším hradom na Slovensku. Na začiatku 18. storočia dobyli Spišský hrad povstalecké vojskák Františka Rákócziho II. Po ich vyhnaní roku 1710 stratil hrad na význame, pretože Csákyovci sa už predtým presťahovali do pohodlnejších kaštieľov v Hodkovciach a Bijacovciach a o údržbu hradu sa viac nestarali. Roku 1780 vypukol na hrade požiar, ktorý urýchlil jeho premenu na zrúcaniny.
Hrad Strečno:

Hrad sa prvý raz spomína v čase Matúša Čáka, ako stredisko väčšieho feudálneho panstva. Vznikol na prelome 13. a 14. storočia, pravdepodobne na starom základe. Ako kráľovský majetok sa dostal začiatkom 15. storočia do držby kráľovien Barbory a neskôr Alžbety. V rokoch 1444 - 1469 bol majetkom Pongrácovcov z Liptovského Mikuláša, potom rýchlo menil majiteľov. Hrad poskytoval v 17. storočí. dobrú ochranu Vešeléniho povstalcom. Preto cisárske vojská za Leopolda I. v roku 1698 vonkajšie opevnenie zbúrali a poškodili aj hradné budovy. Odvtedy stál v ruinách. Hrad je Národnou kultúrnou pamiatkou.


Trenčiansky hrad:

Patrí medzi najstaršie slovenské hrady. Vznikol na mieste staršieho opevneného hradiska. Prvý raz sa spomína roku 1090. Už v tomto čase bol kráľovským strážnym hradom a strediskom pohraničného komitátu. Nepoznáme charakter jeho opevnenia v tomto čase, môžeme iba predpokladať, že sa skladal z obrannej veže, ktorá mohla byť už kamennou stavbou, pretože sa hrad v roku 1241 ubránil tatárskym vojskám. Aj v ďalšom vývoji hradu, ktorý už lepšie poznáme, bola jeho základom mohutná štvorboká obytná veža stojaca pôvodne samostatne uprostred štvorcového nádvoria vytvoreného obranným múrom. K nemu potom pristavovali jednotlivé paláce. Prvý dal vystavať Matúš Čák Trenčiansky, ktorý získal hrad v roku 1302 a vytvoril z neho stredisko svojho rozsiahleho a takmer na kráľovi nezávislého panstva. Matúš Čák dal prestavať aj hlavnú štvorbokú vežu, ktorú neskôr po ňom pomenovali Matúšovou. Po Matúšovej smrti v roku 1321 sa hrad stal opäť kráľovským majetkom. V tomto období vybudovali Ľudovítov (14. st.) a Barborin (15. st.) palác a keď sa po roku 1476 hrad dostal do rúk rodiny Zápoľských, aj tzv. Zápoľského palác (začiatkom 16. st.). Zároveň so zväčšovaním obytných častí sa zdokonaľovalo aj hradné opevnenie budovaním nových predhradí a hradieb. Opevňovacie a stavebné práce pokračovali aj v rokoch 1540 - 1560, keď bol hrad znovu v kráľovských rukách, výstavbou nových objektov a renesančných atík. Na konci 16. storočia sa dostal hrad do držby rodiny Illesházyovcov, ktorí zostali potom jeho majiteľmi až do konca feudalizmu. K ich menu sa viaže stavba tzv. sobášneho paláca a ďalšie zdokonalenie opevňovacieho systému. Za Thökölyho povstania (1678 - 1683) a rákoczyovských bojov (1704 - 1708) bol hrad dlho obliehaný a poškodený. Opravné práce po roku 1708 sa obmedzovali iba na údržbu hradu, z ktorého sa po strate jeho vojenského významu pomaly vytrácal život. Keď požiar roku 1790 zničil väčšinu jeho stavieb, premenil sa na zrúcaninu. Po rekonštrukcii uskutočnenej v 70. rokoch tohto storočia je časť hradu využívaná na muzeálne účely.


Hrad Šášov:

Z nemnohých hradov v údolí Hrona na skalnatom brale nad Hronom čnejú zvyšky Šášovského hradu. Neďaleko naproti nemu, na druhej strane rieky, odbočuje z diaľnice dôležitá cesta k známemu banskému mestu Kremnici. Hrad v minulosti chránil spolu s hradom Revište túto cestu, ktorá spájala banské mestá a v týchto miestach vstupovala do zovretejšieho údolia Hrona. Najstaršie časti hradu sú z druhej polovice 13. storočia a boli viackrát prestavované.
Hradné múry sa museli prispôsobiť terénu, a tak strážna veža predhradia bola na čele skalnej vyvýšeniny a pod ňou vstup z predhradia do horného hradu. Šášov mal malé, ale vynikajúce opevnenie a jeho múry dodnes svedčia o technickej zručnosti jeho staviteľov. Bol však jedným z najznámejších sídel lúpežných šľachticov, ktorým nestačila práca a dávky poddaných, ale namiesto ochrany radšej plienili okolie, najmä majetky banských miest.
V roku 1677 hrad ťažko poškodili Thökölyho vojaci. Opraviť ho už nemal kto, a tak skoro už tri storočia jeho múry nemo hľadia do údolia Hronu a na malú obec Šášovské Podhradie.
I keď je hrad pomerne dobre prístupný a viditeľný z cesty i zo železničnej trate, nie je veľmi navštevovaný.


Ľupčiansky hrad:

Hrad z 13. storočia postavený Belom IV. V roku 1443 bolo postihnutý zemetrasením. Jeden čas bol majetkom Mateja Korvína. O mohutnej lipe na nádvorí sa hovorí, že pod ňou sedával Matej Korvín. V 15. - 16. storočí prestavaný na zámok. V rokoch 1873 - 1938 bol na hrade sirotinec.