- duchovná obnova rímskokatolíckej cirkvi, ktorá má pôvod v reformných hnutiach vnútri tejto cirkvi od polovice 16. do polovice 17. storočia. Hoci bola protireformácia nezávislá od reformácie, postupne sa čoraz väčšmi identifikovala s úsilím postaviť sa „proti“ protestantizmu. K protireformácii prispelo pôsobenie troch faktorov. Po prvé to bol nástup pápežov, ktorí kládli oveľa väčší dôraz na duchovnosť ako ich bezprostrední predchodcovia a ktorí začali s reformami v ústrednej správe cirkvi. Po druhé boli založené nové cirkevné rády, ako boli oratoriáni a jezuiti, a staršie rády vrátane františkánov sa reformovali. Po tretie tridentský koncil, ktorý zasadal v rokoch 1543-63, definoval a vyjasnil katolícku doktrínu, ktorá bola vo väčšine bodov v rozpore s protestantizmom. Koncil uskutočnil aj dôležité reformy v oblasti morálky a disciplíny a zlepšil vzdelávanie kňazov zriaďovaním teologických univerzít a seminárov. Takto síce vznikla klíma, v ktorej prekvitala katolícka duchovnosť na ľudovej úrovni, ale súčasne sa zrodila mentalita zameraná čoraz silnejšie proti protestantom. Spojenie s katolíckymi vládcami, akým boli španielsky kráľ Filip II., ktorý sa pokúšal presadzovať katolicizmus silou, dalo protireformácii politické ostrie. Trvalé rozdelenie na tábor katolíkov a protestantov záväzne uznal r. 1648 vestfálsky mier, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu.