V rokoch 1848-49 revolúcia zaplavila celú Európu. S myšlienkami politického liberalizmu, slobody, zrušenia feudálnych privilégií a nevoľníctva tiahla generácia romantizmu po celej Európe do boja proti minulosti, keď históriu Európy určovalo niekoľko kráľovských rodín. Revolúcia v Uhorsku sa spája s menom, ktoré zatieňuje ostatných politikov svojej doby. Lajos Kossuth – symbolická postava obdobia romantizmu a nekompromisnej revolty a zároveň politik – reformátor, príliš radikálny na svoju dobu. Kossuth je snáď prvý Východoeurópan, ktorého preslávili politické pohyby v tomto regióne. Narodil sa pred 200 rokmi 19. septembra 1802.

Lajos Kossuth vyštudoval právnickú akadémiu a potom pracoval ako advokát v župe Zemplín. V roku 1832 sa po prvý raz zúčastnil uhorského snemu, ktorý v tom čase zasadal v Bratislave. Liberálne politické myšlienky šíril najskôr ako novinár – informoval o udalostiach stavovského snemu v novinách Snemovné spravodajstvo formou listov. Písal aj o politických procesoch, a preto sa dostal na štyri roky do väzenia. Viedeň v ňom už vtedy spoznala silného protivníka.

Ako redaktor Pesti Hírlap prvý v maďarskej tlači písal úvodníky. Už na jeho stránkach sa začína rozvíjať neskorší spor s Istvánom Szécsénym o taktike uhorských reformistov a už vtedy odmieta kompromisy s Viedňou. Keď sa denník stal najčítanejší v celej monarchii, vydavateľ dostal príkaz z Viedne, aby sa Kossutha zbavil.

V roku 1847 ho zvolili za poslanca do snemu. Paradoxne v Uhorsku boj za reformy riadila šľachta. Pôsobivý rečník Kossuth prejavmi v parlamente dokázal urobiť z občianskych reforiem vec národnej hrdosti, v mene ktorej šľachta spolu s nezávislosťou od Viedne žiadala aj zrušenie vlastných feudálnych privilégií.

1. marca 1948 prichádza do Bratislavy správa o parížskej revolúcii. O dva dni neskôr bol práve Kossuthov prejav v parlamente, v ktorom žiadal ústavu pre všetky dedičné panstvá monarchie, tou iskrou, ktorá vznietila plameň revolúcie v Rakúsku a Uhorsku. Jeho reč kolovala v nemeckých prekladoch a 13. marca vypukla vo Viedni vzbura. Odtiaľ sa revolúcia šíri do Budapešti a panovnícky dvor sa vzdáva: Viedeň sľúbila národom monarchie ústavu.

V tom čase sa dve lode vydávajú na cestu z Bratislavy do Viedne. Delegácie vezú požiadavky uhorského snemu – na palube je aj Kossuth. V požiadavkách boli sformulované práve jeho myšlienky: zrušenie cenzúry, vytvorenie uhorskej vlády, všeobecné volebné právo, zrušenie poddanstva a daňových privilégií pre šľachtu, vytvorenie nezávislej uhorskej banky a armády. O pár dní sa vrátili späť s dobrou správou.

Snem potom veľmi rýchlo schválil zákony o občianskych premenách. V apríli ich schválila Viedeň a schválila aj uhorskú vládu na čele s grófom Lajosom Batthyánym. Kossuth sa stal ministrom financií. I v tejto funkcii hrá rozhodujúcu úlohu. Dosiahol napríklad, že parlament odhlasoval 42 miliónov forintov na výdaje armády a povolanie 200-tisíc brancov. Na príkaz Kossutha prvý raz tlačili papierové peniaze.

Aprílové zákony však Uhorsku slobodu nepriniesli a vzťahy s Viedňou ostali napäté. V septembri prekročil rieku Drávu Chorvát Bán Jelačič a začína sa boj proti uhorským vojskám. Jellašič žiada obnovenie monarchie, Viedeň odstúpenie uhorskej vlády.
Po demisii vlády sa moc sústreďuje v rukách Celoštátneho branného výboru. Na jeho čele riadi Kossuth poslednú fázu uhorskej revolúcie. Po vojenských porážkach sa parlament sťahuje v decembri do Debrecína. Neskôr parlament v Debrecíne vypovedal poslušnosť Habsburgovcom a prijal Vyhlásenie o nezávislosti. Kossuth veril, že európske štáty uznajú nezávislé Uhorsko. To však napokon vojská Windischgrätza za pomoci ruského cára porazili. V júli Kossuth odchádza do exilu.
Stal sa akýmsi disidentom, ktorý hľadá podporu pre maďarskú revolúciu v Európe a v Amerike. Počas návštevy Spojených štátov a Anglicka ho všade veľkolepo oslavovali. V roku 1862 napísal utopistické dielo o vytvorení mnohonárodnostnej demokratickej konferencii Dunaj. Dúfal, že sa do Uhorska vráti s vojskami európskych štátov. Postavil sa proti rakúsko-uhorskému vyrovnaniu v roku 1867, ktoré splnilo mnohé z požiadaviek revolúcie. Zomrel v Turíne v Taliansku.