Niektoré barbarské kmene, ktoré v rokoch 350 – 550 podnikali nájazdy do Európy, sa usadili v Škandinávii. Okolo roku 700 žili ich potomkovia v Nórsku, Švédsku a Dánsku, kde sa venovali obchodovaniu a poľnohospodárstvu. Vytvorili účinný systém spravovania krajiny a spôsoby vlády. Keďže počet obyvateľstva rástol, pôda už nestačila pre všetkých, a tak okolo roku 800 mnohí odvážlivci opúšťali domovy a hľadali nové územia. Starí Škandinávci volali tých, čo sa zúčastňovali na vojnových výpravách vikingari (z tohto pomenovania vzniklo slovo Vikingovia).

Křesťania si o týchto námorníkoch, bojovníkoch zachovali iba tragickú legendu o pahanstve, násilí a krvi. Vikingovia, ktorí boli neraz lúpežníkmi a bezohľadní bojovníci vytvorili aj životaschopnú civilizáciu, objavili a kolonizovali nové územia, ako Island a Grónsko. Vikingovia založili aj nové štáty ako normanské vojvodstvo a Kyjevskú Rus. Vikingovia, severský národ germánského pôvodu, neboli národom v pravom slova zmysle, ale skôr kultúrnym spoločenstvom. Hoci ich stredovekí kronikári vykreslovali ako krvylační národ, patrili k oveľa vyspelejšej civilizácii.


Delenie spoločnosti

Vikingská spoločnosť sa delila na tri veľké triedy. Na spondej priečke boli otroci alebo „traelolovia“ nevolníci alebo vojnoví zajatci, nemali nijaké práva a vykonávali najťažšie práce. Slobodný ľudia „baendrovia“ boli základmi hospodárskeho i politického spoločenstva. Rovní v právach, vlastníci pôdy, ktorú obrábali, mali výsady nosiť zbrane a zasadať v „thingu“. Keď bol Viking mimo domu, žena nosila na opasku zväzok kľúčov na znamenia zodpovednosti za domácnosť. U vikingov vládla aristokracia. Vodcovia „jarlovia“ a králi vybraní spomedzi najbohatších baendrov, boli volení na zhromaždení thingu. Ich úlohou bolo sa starať o rozkvet a bezpečnosť národa, a preto boli zároveň vojvodcami i kňazmi. Vikingovia dali každému slobodne si výberať z bohov asgardu, ktorí im najviac vyhovovali alebo mali najväčšiu moc. Zhromaždení okolo hlavy rodiny alebo miestneho vládcu vykonávali na ich počesť rozličné kulty a prejavovali im úctu obetami a veľkými darmi, keď im obetovali zvieratá a neraz i ľudí.


Thing, vikingský parlament

Územie vikingov bolo rozdelené na množstvo miestnych thingov, akýchsi parlamentov a súdov zároveň, ktoré vypracúvali zákony a vykonávali spravodlivosť. Schádzali sa raz alebo dva razy mesačne pod holým nebom a viedli ich staršinovia žijúci pamätníci týchto zákonov, ktoré až do 12. storočia neboli zapísané. Pri voľbe svojho vodcu baendrovia hlasovali úderom meča o štít.

Thing bol aj súdom; žalobcovia a obžalovaní sami vystupovali vo svojej veci. Za menšie priestupky sa najčastejšie ukladali pokuty. Za vážnejšie zločiny bol vinník odsúdený na najvyšší trest: bol poslaný do vyhnanstva. No niektorí Vikingovia dávali prednosť „holmgängu“: súboju na život a na smrť na kolbišti, ktorý sa až do 10. storočia pokladal za legálnu a akúsi magickú formu rozhodnutia sporu.