Po grécko-perzskej vojne sa spojenectvo medzi Spartou a Aténami začalo rozpadať.
V Aténach viedlo víťazstvo nad Peržanmi k rozvoju demokracie a k búrlivému ekonomickému a kultúrnemu rozmachu. Štátne bane a lomy sa dávali do prenájmu podnikateľom a prinášali vysoké zisky. Rozvíjali sa drobné remeselnícke dielne. Veľké priemyselné ergastérie súperili dosahovaným ziskom s námorným obchodom, najvýnosnejším a najrýchlejšie rastúcim odvetvím aténskeho hospodárstva.
Celkom inakší obraz poskytla v tom istom čase Sparta, ktorú postihlo v roku 464 pred n. l. zemetrasenie. Musela čeliť vzbure heilótov. Spartské hospodárstvo sa prakticky nerozvíjalo. Hlavným odvetvím bolo naďalej poľnohospodárstvo. Ťažba rudy a výroba železa slúžila takmer výhradne zbrojárskej výrobe. Námornému a zahraničnému obchodu sa Sparťania nevenovali. Jediným ich zamestnaním bola vojenská služba.
Napriek tomu vystupovala Sparta s nárokom na vedúcu úlohu v Grécku. Rovnaké ambície mali aj Atény. Dokonca ich začali uplatňovať skôr. Vzhľadom na silu svojho loďstva zaujali vedúce miesto v Délskom spolku, postavili sa na čelo boja za vyhnanie Peržanov z Európy a maloázijského Grécka.
Sparta sa sústredila na získavanie a upevňovanie pozícií vo vnútri Grécka. Vyslala vojska do Boiótie, Fókidy a Thessalie, aby tam zbavili vplyvu Atény. S Megarou a Aigínou, tradičnými nepriateľmi Atén, uzavreli spojenectvo. Podporovala Korint a na svoju stranu si pritiahla ďalších členov Délskeho spolku a vytvoril z nich tzv. Peloponézsky spolok. Aténčania sa tomu márne snažili zabrániť. Pretvorili teda zvyšok Délskeho spolku na Aténsky spolok. Napriek tomu sa nevzdali myšlienky na vzkriesenie gréckej jednoty, a tak Perikles zvolal roku 446 pred n. l. do Atén panhellénsky zjazd. Zjazd sa však pre odpor Sparty nezišiel. Perikles sa teda pokúsil zabrániť aspoň ich zrážke. Vyslal do Sparty poslov s návrhom na tridsaťročný mier. Sparťania mier prijali a vstúpil do platnosti roku 445 pred n. l. Trval však iba 14 rokov. Roku 431 pred n. l. vypukla peloponézska vojna.
,,V nijakej inej nedobyli a nevyľudnili toľko miest, nech ju viedli Helléni proti barbarom alebo Helléni medzi sebou, ani nevyhnali a nevyvraždili toľko ľudí, či už v samotnej vojne alebo v občianskych rozbrojoch," píše jej svedok a historik Thukýdidés a pokračuje:,, Najpodstatnejšou jej príčinou, o ktorej sa však najmenej hovorilo, bolo podľa môjho názoru to, že moc Aténčanov rástla, takže vzbudzovala obavy Sparťanov, a to ich pohlo k vojne."
Bezprostrednou príčinou bolo zapletenie Korintu do vojny s Kerkýrou, ktorá bola aténskym spojencom. Atény poslali nato Kerkýre na pomoc 10 lodí, ktoré korintskú flotilu zahnali. Odvetou zato poslal Korint niekoľko oddielov vojska do Poteidaie, ktorá bola jeho kolóniou, ale spojenec Atén. Aténčania ich vyhnali. Sťažovali sa preto v Sparte a žiadali vojnu. Sparťania vyhoveli.
Vojenské sily boli spočiatku vyrovnané. Atény dokonca disponovali geniálnym opevneným systémom, ktorý tvorili ešte Themistoklove hradby, potom Dlhé múry postavené Periklom a spájajúce mesto s prístavom Peiraiom a Falérsky múr chrániaci ich druhý prístav. Sparťania na čele s kráľom Archidámom vpadli do Atiky, kde vyrúbali olivové stromy a vypálili vinice. Aténčania im zato spustošili pobrežie niektorých spojencov, dobyli Megaru a Aigínu a zablokovaki hlavné peloponézske prístavy. Sparťania pokračovali v pustošení Atiky, a tak obyvateľstvo pred nimi ušlo do Atén a značne ich preľudnilo. Čoskoro sa vrátilo i vojsko z Poteidaie, ktoré prinieslo mor. V Aténach nastala panika, aristokratickí prívrženci Sparty žiadali mier, čo Perikles odmietol. Obvinili ho z chybného vedenia vojny, vyhlásili ho za príčinu všetkých útrap a zbavili ho úradu. Obhájil sa, no roku 429 pred n. l. podľahol moru.
Až do tej chvíle sa vyvíjala vojna pre Atény vcelku priaznivo. Mor však spôsobil obrat. Zahubil množstvo ľudí, vyvolal všeobecnú demoralizáciu vojska a občianstva. Na čelo demokratickej strany sa postavil Kleón, ktorý už predtým vystupoval s kritikou pomerov. Vystúpil s programom úspešne skončiť vojnu. Vyslal trestné oddiely do Mytilény. Atény nimi získali základne a poplatky, ale stratili priateľov. Ťažkosti v námornej doprave zhoršili zásobovanie, stúpli ceny potravín. Kleón nariadil pokračovať vo výstavbe verejných budov. Za niekoľko rokov vyčerpal štátny poklad a spôsobil infláciu. Z ťažkej situácie hľadal východisko, a tak sa rozhodol zaútočiť na Spartu. Roku 425 pred n. l. vyslal vojsko na čele so stratégom Démosthénom proti jej prístavu Pylu. Aténčania zvíťazili. Sparťania zmobilizovali svoje sily a aténske vojsko obkľúčili. Kleón sa ujal velenia a Spartu porazil. Nato Sparta obkľúčila Amfipolis. Kleón ho chcel oslobodiť, no padol v boji. To umožnilo Níkiovi, vodcovi aténskej mierovej strany, uzavrieť mier v roku 421 pred n. l., tiež zvaný Níkiov mier. Mal platiť 50 rokov.
Roku 415 pred n. l. vypravili Aténčania napriek Níkiovmu odporu stovku vojnových a nákladných lodí na Sicíliu. Sicílska vojna skončila katastrofou. Níkias nevyužil počiatočnú prevahu, ani občianske nepokoje a povstanie otrokov v Syrakúzach. Keď dorazili na Sicíliu spartské posily, Syrakúzania zaútočili na aténske vojsko a v krvavej bitke pri rieke Asinare ho zničili. Sparta zablokovala dôležité aténske cesty a pustošila Atiku. Keď napriek tomu Atény nepadli, Sparťania sa spojili s Peržanmi a vypukla ďalšej peloponézska vojna, ktorá trvala od roku 414 - 404 pred n. l. V tejto vojne išlo iba o zápas, o úplnú porážku jedného z bojujúcich o hegemóniu v Grécku.
Sparta si za pomoci Perzie postavila silné loďstvo, čím si upevnila svoje postavenie. No zaplatila za to vysokú cenu - uznala tým nadvládu Perzie nad maloázijskými Grékmi. V Aténach sa po sicílskej katastrofe a dekelejskej blokáde zrútila vláda, čo viedlo v roku 411 pred n. l. k štátnemu prevratu. Bola nastolená oligarchia. Aténski oligarchovia však utrpeli porážku hneď v prvej bitke pri Eretrii a ich vláda sa rozpadla. Na čelo Atén sa postavil Thérámenés, sformoval zvyšok vojska do oddielov policajného charakteru. Tým zabránil občianskym nepokojom a Atény pokračovali v boji o svoju záchranu. Spojil sa s aténskou flotilou na Same a dobyl Byzantion. V roku 406 pred n. l. pri Arginúzskych ostrovoch zaznamenali Atény ďalšie, no i posledné víťazstvo.
Hneď budúceho roku 405 pred n. l. utrpelo aténske loďstvo a vojsko definitívnu porážku pri Aigospotamách (pri Kozích riečkach v Hellésponte). V apríli 404 pred n. l. Atény, zlomené neúspešným pokusom o odpor a napokon hladom, sa vzdali Sparte.
Podmienky mieru:
- Atény museli zrovnať so zemou všetky opevnenia, predovšetkým ,,Dlhé múry"
- Atény museli vydať celé vojnové i obchodné loďstvo, mohli si ponechať iba 12 strážnych člnov a museli rozpustiť Aténsky námorný spolok
- Atény museli zmeniť ústavu a demokratická vláda bola nahradená oligarchickou
Po peloponézskej vojne sa Sparta stala najvplyvnejším štátom v Grécku. Využila svoje vojenské postavenie a v mnohých gréckych štátoch dosadzovala oligarchov naklonených Sparťanom. To vyvolalo nespokojnosť v jednotlivých mestách, ktoré sa búrili. V auguste roku 403 pred n. l. bola v Aténach odstránená oligarchia a obnovená čiastočná demokracia. Obnovili ľudový snem, 500-člennú radu, porotné súdy i voľbu do úradov žrebovaním z plnoprávnych občanov. Zrušili črepinový súd.
Nadvláda Sparty netrvala dlho. O kultúrnu tvorbu nemala záujem. Silou Sparty bola sila jej vojska, ktoré bolo oslabené peloponézskou vojnou. ,,Spoločenstvo rovných" sa celkom rozložilo. Sparťania sa začali deliť na plnoprávnych a neplnoprávnych.
V rokoch 395-371 pred n. l. prebehla korintská vojna, v ktorej proti Sparte bojovali Aténčania spolu s Tébami, Argom a Korintom. Táto vojna znamenala koniec nadvlády Sparty.
Grécko ostalo oslabené, vyčerpané a nejednotné.
