Odpoveďou Konfederácie bola tiež mobilizácia. Dobrovoľníci na Severe aj na Juhu zaplavili náborové strediská a začali vznikať ohromné nové armády. Fort Sumter bola len zámienka pre obidve strany. Únia aj Konfederácia si želali vojnu. 15. apríla 1861 vyzval Lincoln loajálne štáty, aby dodali 75 000 členov domobrany, Dobrovoľníci na Severe i na Juhu čoskoro zaplavili náborové strediská a začali vznikať ohromné armády. 19. apríla Lincoln vyhlásil blokádu južných prístavov, čím sa potvrdila platnosť vojnového stavu.


Stav Ameriky:

Vo vypätej atmosfére sa od Únie po páde Sumteru odtrhli ďalšie 4 južné štáty – Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína. Konfederácia sa tak zväčšila na 11 štátov a jej hlavným mestom sa stal Richmond (štát Virgínia), nebezpečne blízko Washingtonu. Missouri, Kentucky a Maryland, tri pohraničné južanské štáty, formálne zostali v Únii a stali sa v nasledujúcich dvoch rokoch bojiskom medzi armádami Únie a Konfederácie. Vypuknutie vojny náhle naplnilo bežný život zdaním naliehavej cieľavedomosti. Mladíci horlivo opúšťali farmy, továrne, dielne a rodiny. Rodili sa predstavy hrdinských činov. Obidve krajiny počítali s rýchlym víťazstvom, predpokladalo sa, že vojna skončí do troch mesiacov. O 630 000 mŕtvych nemali ani poňatia.

Generál Winfield Scott presvedčil Lincolna o stratégii vedenej tromi smermi. Podľa nej mala armáda brániť Washington a vytvárať stály tlak na hlavné mesto Konfederácie- Richmond. Súčasne s tým malo námorníctvo vykonávať blokádu južného pobrežia a zatarasiť tak Konfederácii prístup k zbraniam zo zahraničia. Poslednou časťou plánu bolo rozdelenie Konfederácie prenikaním armády pozdĺž tokov Mississipi, Tenessee a Cumblerlandu. Tento plán, Anakonda, mal postupne dusiť odpor Juhu až k postupnému rozdrveniu.

Plány Konfederácie boli prostejšie. Davis a ostatní predstavitelia dúfali, že sa podarí zastaviť ozbrojené sily Únie. Briti a Francúzi sa dajú presvedčiť, aby podporovali Konfederáciu alebo prinútia Lincolna k jednaniu. Únia mala na svojej strane celý rad výhod. 22 miliónov obyvateľov,(Konfederácia len 9, z toho 3 milióny otrokov) - teda aj väčšiu armádu, lepšie finančné možnosti, lepšie železničné spojenia, priemysel, legalitu na svojej strane, vďaka ktorej nakupovala zbrane a vojakov v Európe, ako aj veľké vojnové loďstvo, ktoré Konfederácii chýbalo.

Konfederácia sa spoliehala na vynikajúcich generálov, výborne vycvičenú a zorganizovanú armádu, obranu svojho územia (vojaci budú vždy lepšie obraňovať svoju krajinu ako dobíjať cudziu), odhodlanie obyvateľstva, na skúseného prezidenta, ktorý mal silnú vôľu, entuziazmus a bohaté skúsenosti s vojnovými operáciami; ako aj miernu požiadavku, že aj v prípade víťazstva bude žiadať iba nezávislosť od Únie, nie obsadenie Spojených štátov. Žalostne nereálnou sa však ukázala jej nádej na zahraničnú intervenciu Anglicka a Francúzska. Tie boli síce na jej strane (vývozným artiklom Konfederácie bola bavlna), avšak roztrieštené v názoroch. Konfederácii by vyslali na pomoc vojsko a vojnové lode, ako pomohlo Francúzsko USA v rokoch 1778-1781, až po rozhodujúcom víťazstve na vojenskom poli, ku ktorému ale nikdy nedošlo.


Prvá bitka:

Prvá bitka armád Únie a Konfederácie sa strhla 21. júla 1861 pri Bull Run (na Juhu sa nazývala bitka pri Manassas). Federálne vojsko so 40 000 vojakmi vtrhlo do Virgínie, kde sa mu postavila do cesty 30 tisícová konfederačná armáda. Z Washingtonu sa dokonca prišlo pozrieť na „veľkolepý triumf Únie“ mnoho tisíc civilistov, ktorí si neuvedomovali, že je už vojna. Konfederačná armáda pod velením generála Beauregarda rozprášila federálnu. Tá sa dala na bezhlavý útek, nasledovaná prúdom zdesených civilov z Washingtonu. Konfederačný prezident Davis, ktorý na koni dorazil na bojisko, spravil zásadnú chybu, že armáde nerozkázal pokračovať v postupe a dobyť Washington. Vojna mohla skončiť už v júli 1861. Pre Konfederáciu však ofenzívna vojna s cieľom dobyť Washington neprichádzala do úvahy. Jej vláda mala v pláne viesť obrannú, unavujúcu vojnu s Úniou.
Lincoln, zaskočený neúspechom federálnej armády a kvalitou konfederačnej, vyhlásil blokádu pobrežia a prístavov Konfederácie (tzv. Anaconda), aby zastavil dodávky vojnového materálu z Európy do Konfederácie. Federálne lode zablokovali do januára 1862 celé pobrežie od Virgínie až po Texas v Mexickom zálive.


Spor s Anglickom:

Lincoln aj Davis dávali najavo, že by ich mala rozsúdiť Veľká Británia. Do Londýna poslali svojich diplomatov. Aby však Lincoln zabránil uznaniu Konfederácie Európou, tvrdil, že to nie je vojna medzi dvoma štátmi, ale len vzbura Južanov a vnútorná záležitosť USA. Kráľovná Viktória však odpovedala: „Ak sú to domáce nezhody, miestna záležitosť, prečo potom pán Lincoln zaviedol tak barbarskú blokádu proti vlastným ľuďom?“ Anglický parlament na to vyhlásil, že ak USA chce aby blokáda bola rešpektovaná ako vojnové opatrenie, zodpovedajúce medzinárodnému vojnovému právu, mal by Lincoln uznať, že CSA (Konfederované štáty) sú legitímnym štátom a že ostatné krajiny majú vo vojne práva neutrálnych štátov.

Začalo tak obdobie dlhých ťahaníc o podstatu vojnového konfliktu. Lincoln posielal do Británie vyhlásenia, kde tvrdil, že cieľom tejto vojny nie je zrušenie otroctva, ale udržanie jednoty krajiny. Palmerstonova anglická vláda poslala na začiatku roku 1862 diplomatickú nótu Lincolnovej vláde: „Pokiaľ chcú južné štáty iba slobodu, potom je snáď v súlade s národnostnou zásadou, aby