Lee poslal list Grantovi so žiadosťou o stretnutie. Na stretnutí Granta a Leea v Appomattox Court House, 9. apríla 1865, podpísal generál Lee bezpodmienečnú kapituláciu konfederačnej armády. Tri dni potom sa konala oficiálna kapitulácia. Pri prehliadke dohliadajúci unionistický generál prikázal svojim mužom aby vzdali svojim protivníkom česť. Konfederačný generál prikázal to isté. Všetko sa to udialo v úplnom tichu.

Na to zložili zbrane aj posledné zbytky južanských vojsk v Severnej Karolíne (18. apríla 1865). Porážka a hrôzy vojny vážne otriasli verejnosťou Juhu. Obrovská nenávisť, ktorú vyvolali zverstvá Shermanovej armády sa vryla do pamäti Južanov a prakticky dodnes nie je preklenutá priepasť, ktorá ňou vznikla. Je namieste poznámka, že prezident Davis a generál Lee pri dvoch južanských ťaženiach na Sever, 1862 a 1863, zakázali vojakom pod prísnymi trestami akékoľvek rabovanie a ničenie. Asi aj preto dodnes neoslavujú v južných štátoch Lincolnove narodeniny, naopak, oslavujú Jefferson Davis Birthday. 14. apríla 1865 usporiadalo federálne ministerstvo vojny veľkú oslavu víťazstva vo Fordovom divadle vo Washingtone. Pomätený herec, John Wilkes Booth, z ktovieakých príčin, napadol v divadle Lincolna a s výkrikom „Smrť tyranom!“ ho zastrelil. Bootha nasledujúce dni zastrelili na úteku.


SITUÁCIA PO VOJNE

Na zatrpknutom, zdevastovanom Juhu, ktorý najprv Úniou pohŕdal a teraz ju už nenávidel, sa začala Rekonštrukcia. Po Lincolnovom zavraždení nastúpil do úradu prezidenta Andrew Johnson (1865-1869), dovtedajší viceprezident. Nestabilný a nerozhodný Johnson, zvolil voči Juhu tvrdšiu politiku. Bol zatknutý exprezident Konfederácie, Davis, a súdený za vlastizradu (napokon bol prepustený na kauciu a omilostený – nebolo jasné, či sa dopustil vlastizrady), ako aj množstvo vysokých politikov a vojakov Konfederácie. Boli presadené tvrdé požiadavky republikánov voči porazeným štátom. Južné štáty, ktoré vystúpili z Únie, boli rozdelené na vojenské oblasti pod kontrolou armády, nanútili im guvernérov, dosadených z Washingtonu, čím porušovali vlastnú ústavu, a do Únie mohli byť prijaté až po schválení 13.-teho a 14.-teho dodatku k Ústave, uzákoňujúceho oslobodenie otrokov.

Bol vytvorený Spoločný výbor pre obnovu, z ktorého boli vylúčení Južania a Úrad pre oslobodených (černochov). Časť plantáží bola konfiškovaná a rozdeľovaná. Černosi dostali ihneď právo voliť, čo obratom aj spravili, a poslali do Kongresu bojovne naladenú republikánsku väčšinu (1866). Keďže oslobodenie černochov a nové celonárodné voľby vyústili na Juhu do sociálnej revolúcie, nepokojov a dramatickej nezamestnanosti, bolo nutné radikálne prestavať systém ekonomiky na Juhu. Republikánske vlády pozostávali z osôb, najčastejšie veteránov federálnej armády, ktorí chudobní prichádzali na Juh s cieľom obohatiť sa na federálnych províziách a dodávkach. Nekvalifikovaní a neschopní vojaci získavali vysokopostavené miesta v štátnej správe.

Kvitla korupcia a terorizovanie bývalých stúpencov Konfederácie (dostali zákaz voliť, pri sobášoch museli odprisahať vernosť Únii a Republikánskej strane, platiť výnimočné dane, podliehali stanným súdom…a pod.). Štátne úvery boli prideľované súkromným osobám, federálne pôžičky na zníženie nezamestnanosti „mizli“, rozostavané železničné trate končili kdesi v poli. Všeobecné znechutenie z korupcie a stagnácie, dokonca i medzi černochmi, vyústilo v rokoch 1870-1877 v pád republikánskych vlád na Juhu a nástup konzervatívnych, väčšinou zložených z predvojnových štátnych zamestnancov. Boli zavedené pracovné zmluvy pre černochov, rovnosť pred zákonom, právo vlastniť majetok, vykonávať odborné profesie, navštevovať školy. Život na Juhu sa zmenil. Časy latifundíí a plantážnického života bohatej aristokracie boli preč. Začala sa rozvíjať textilná malovýroba, tabakový priemysel, rástla priemyselná výroba (továrne), drevospracujúci priemysel. Bavlníkové latifundiá buď zanikli, alebo sa rozpadli na menšie celky.

Výrazným rysom Juhu bol v dobe sociálnych nepokojov vznik Ku-klux-klanu. Bol založený v r. 1866 v obci Pulaski v štáte Tennessee. Porazení Južania sa prostredníctvom Klanu pokúšali udržať si kontrolu a nadvládu nad černochmi. Keďže niektorí černosi beztrestne znásilňovali a lúpili, pričom nepracovali a väčšina sa nechávala živiť zo štátnych peňazí, členovia Klanu protizákonne „brali spravodlivosť do vlastných rúk“. Pri neexistencii štátnej polície a neochote federálnej armády zaoberať sa černošskou kriminalitou, sa Ku-klux-klan bleskovo rozrástol po celom Juhu. Jeho biele, tajomné kostýmy, zahalené tváre a horiace kríže, naháňali černošským páchateľom i bielym „privandrovalcom“ hrôzu. Po nociach jazdili po južanských usadlostiach a linčovali černošských i belošských páchateľov. Federálna vláda reagovala na tajuplné násilie na Juhu tromi zákonmi (1870-1871) – vyhlásila aktivity Klanu za nezákonné, konečne zriadila policajné jazdné a začala trestne stíhať odhalených členov Klanu, pričom bolo vynesených mnoho rozsudkov smrti a dlhoročných väzení. V Južnej Karolíne vyhlásila stanné právo a stanné súdy (1871). Ku-klux-klan po týchto opatreniach síce nezanikol, ale výrazne obmedzil činnosť.

Znakom povojnového Juhu bol i vznik rasovej segregácie. Oslobodení černosi dostali na Juhu zákaz navštevovať školy pre bielych, cestovať s nimi v jednom vozni vo vlaku, dokonca i zákaz voliť, pokiaľ neboli tzv. „aktívnymi platičmi daní“. Bola to teda forma polo-otroctva. Segregácia pretrvala 100 rokov a až prezident J. F. Kennedy inicioval federálne zákony na jej zrušenie.


Bilancia občianskej vojny

•Občianska vojna bola v mnohých ohľadoch prvou modernou vojnou.
•635 000 ľudí padlo, resp. zomrelo následkom nejakej choroby (350 000 na strane Únie, 285 000 na strane Konfederácie). Ďalších takmer 300 000 bolo navždy zmrzačených(takmer každé poranenie hlavy či brucha končilo smrťou, z tých čo prežili, sa 50 000 vrátilo domov z jednou alebo dvoma amputovanými končatinami).
• Moderná bola aj v zmysle zabíjania. Boj muža proti mužovi sa stalo výnimkou. Používanie drážkových diel a podobných zbraní, zabezpečilo zabíjanie na diaľku.
•Rozsiahle územia Juhu boli úplne zničené: Takmer celé štáty Virgínia, Tennessee, Louisiana; mimoriadne krutý osud postihol štáty Georgia, Južná a Severná Karolína – po rabovaní a plienení Shermanovou armádou sa mestá a usadlosti zmenili sa ruiny.
•Na Juhu zomrel každý ôsmy muž. Krajina bola zdevastovaná, ekonomicky zničená, vypukol tu hladomor.
•Straty vo vojne boli najväčšie, aké USA doteraz zažili. Pre porovnanie – v 2. svetovej vojne stratilo USA 408 000 ľudí, vo vojne vo Vietname 57 000. Občianska vojna bola totálnou vojnou, ktorá sa prirovnáva k 2. svetovej. Neviedli ju iba profesionálne armády, ale dve spoločnosti stojace proti sebe.
•Občianska vojna bola výrazne poznačená i vedeckým a priemyslovám pokrokom.(Mechanické a technické postupy: železničná preprava, moderné delostrelectvo, opakovacie pušky, pancierové plavidlá, telegraf, hliadkovacie balóny, Gatlinova puška-predchodkyňa guľometu, zákopy).
•Obrovské krviprelievanie malo za dôsledok generáciu vdov, starých paní a manželiek vojnových invalidov. Skúsenosti žien počas opatrovateľských služieb, bolestné straty ich trvalo poznamenali. Tiež museli na seba vziať povinnosti mužov. Zo žien sa stávali farmárky, správkyne plantáží, úradníčky, robotníčky v továrňach učiteľky. Aj keď sa po vojne väčšina žien vrátila ku svojím pôvodným prácam, znamenala vojna závažnú zmenu v postavení žien.