Sever proti juhu - Americká občianska vojna

Tento referát som robila veľmi dlho. V skutočnosti som to s jeho veľkosťou riadne prehnala. Učiteľ odo mňa chcel len základné veci a mojich 16 strán ho riadne rozzúrilo. Nakoniec ma pochválil za to, že je to dlhé a zároveň mi to aj vytkol. Teda pre stredoškolákov jedna rada- prečítajte si to a vyberte si z toho to podstatné- určite vám nebude treba všetky bitky, ktoré boli.
A tu to máte:

SEVER PROTI JUHU

Občianska vojna v USA


SEVER- situácia pred AMERICKOU OBČIANSKOU VOJNOU:

V 16.-17.storočí sa na východnom pobreží Severnej Ameriky vylodilo niekoľko lodí, ktoré priviezli Európanov. V druhej polovici 18.storočia sa v Amerike vytvorilo 13 osád, kolónií, ktoré patrili Anglicku. No Anglicko sa k nim správalo ako ku svojím kolóniám, vykorisťovalo ich. V roku 1773 sa kolonisti vzbúrili, prezliekli sa za Indiánov a vyhádzali celý náklad čaju z troch lodí do mora v prístave v Bostone = Bostonské pitie čaju. V roku 1775 sa začína vojna o nezávislosť a 4.7.1776 na kongrese vo Philadelphii bola prijatá deklarácia- Vyhlásenie nezávislosti (autor Thomas Jefferson). A v roku 1787 bola vydaná prvá Ústava USA, čo bola najdemokratickejšia ústava tých čias. V roku 1823 J. Monroe vydal doktrínu = Monreova doktrína, v ktorej sa Američania zaviazali, že sa nebudú zapájať do diania v Európe a naopak, „Amerika Američanom, Európa Európanom“. USA zaviedlo politiku izolácie.

Nová republika rýchlo rástla. Do Ameriky prúdili milióny európskych osadníkov, ktorí tu hľadali šťastie a nádej na slobodu. Mestá, obchod, priemysel i farmy prosperovali, vzdelanosť rástla. K Únii sa pripájali nové štáty a „pioniersky“ duch podnecoval vynálezy a objavy. Rozsiahla sústava železníc križovala Ameriku od pobrežia k pobrežiu.

Juh v rámci Spojených štátov existoval tak, že Severu predával bavlnu, cukrovú trstinu, ryžu, tabak, a za to nakupoval priemyselné výrobky. Keďže Ústava Spojených štátov ponechala vyriešenie otrockej otázky na vôli jednotlivým federálnym štátom, na americkom Severe zrušili otroctvo pomerne skoro. Rodinné farmy na Severe nepotrebovali otrockú prácu. Pracovnou silou zostali remeselníci a robotníci, ktorí však pracovali za nízke mzdy a v zlých životných podmienkach. No život na Severe získaval čoraz priemyselnejší a obchodnejší charakter.


JUH- situácia pred AMERICKOU OBČIANSKOU VOJNOU:

Podmienky: Život na Juhu bol výrazne odlišný od života na Severe. Jednou z príčin je fakt, že vo vlhkom a teplom podnebí sa darilo pestovaniu plodín vo veľkom, z čoho sa vyvinul plantážnický systém a otroctvo. Na rozdiel od Severu sa tu počet obyvateľov stále zmenšoval. Nový obyvatelia neprichádzali. Jedným dôvodom bolo, že hlavné lodné linky končili v prístavoch na Severe a druhým, že pre prisťahovalcov nebolo lákavé konkurovať práci otrokov.

Priemysel, obchod a pestovanie: Vo veľkom sa pestovala ryža, cukrová trstina, kukurica a bavlna. Plodiny pestovali viac pre vlastnú výživu, než na predaj. Vo veľkom chovali aj hovädzí dobytok. Nedalo sa však hovoriť o prosperite. Intenzívne pestovanie vyčerpávalo pôdu a časom sa erózie rozšírili po celom Juhu. Pestovanie tabaku vystriedalo pestovanie pšenice. Južania si uvedomili, že rozvoj priemyslu a obchodu je nevyhnutný. Bavlna a tabak sa prevážali na Sever. Aj vďaka dovozu zo Severu sa Juh stal na spojení s ním závislí. Priemysel bol zaostalý. Príčiny sú rôzne. Jedna z nich bola to, že otroci neboli vraj pripravení na prácu v továrňach. Druhá hovorí o tom, že na Juhu sa opovrhovalo obchodom, pretože dôstojnosť aristokratov sa odvodzovala z vlastníctva pôdy a otrokov. Juh bol teda hospodársky zaostalí a i vo vojne so Severom sa Južania stavali do pozície chudákov. Avšak veľmi sa mu darilo s predajom bavlny.


Život BELOCHOV na Juhu:

Plantážnici:

Aj keď veľkých plantáží nebolo príliš mnoho, udávali tón spoločenského i hospodárskeho životu na Juhu. Plantáž sa od farmy líšila nie len veľkosťou, ale hlavne používaním značného množstva pracovnej sily.
(V roku 1860-Plantážnici- vlastniaci aspoň 20 otrokov=46 274,
- vlastniaci aspoň 50 otrokov=8000,
- vlastniaci cez 100 otrokov= 2292.
-vlastniaci cez 500 otrokov=11,
- vlastniaci cez 1000 otrokov=1)

Produkovali väčšinu bavlny, tabaku a všetok cukor a ryžu. Žili často v prepychu. Nemali však paláce, ale len skromné domy. Nemali ani príliš veľa voľného času, pretože boli pánmi veľkého poľnohospodárskeho podniku. Zatiaľ, čo plantážnik dohliadal naobchody, musela jeho manželka viesť veľkú domácnosť s množstvom otrokov, starať sa o jedlo, prádlo, upratovanie, o chorých, a robiť stovky ďalších vecí. Preto sa často sťažovali, že „najväčším otrokom na plantáži je manželka.“ (Manželky a ženy všeobecne mali na Juhu odlišné postavenie ako na Severe: Južanské ženy nemohli samostatne a nezávisle myslieť, vzdelávať sa, a spoločenské pravidlá im neumožňovali vzoprieť sa manželovi, ktorého názory museli prijímať za svoje, „byť na ozdobu a neprekážať“.)


Stredné vrstvy:

Najpočetnejšou skupinou bielych Južanov, boli nezávislí farmári. Bývali v jednoduchých domoch, mali niekoľko prasia a kurčiat, pestovali bavlnu i kukuricu a obchodovali viac so susedmi ako s obchodníkmi. Boli veľmi nezávislí so sklonom nedôverovať vláde a úradom.


Belošská chudina:

Často boli za túto skupinu považovaní nezávislí farmári. Avšak pre ňu bola charakteristická vyziablosť a bledosť. Živili sa rybárstvom alebo lovom. Boli pokladaní za potomkov služobníctva alebo trestancov. Problém bol však v prostredí v ktorom žili než dedičnosť. Bolo dôsledkom infekcií, zlej výživy ktorá podporovala napríklad šírenie malárie. Mnoho chudobných Južanov- bielych aj čiernych- trpelo túžbou žuvať hlinu- od toho sa odvodzoval názov- “blatožrúti“. Neskôr sa rozšírili teórie o výživných vlastnostiach niektorých druhov hlín.


Život ČERNOCHOV na Juhu

Slobodní černosi:

Mali nejasné postavenie niekde medzi otroctvom a slobodou a ich práva boli oproti právam belochov obmedzené. Postupom času si černosi mohli slobodu kúpiť, iní ju získali za odmenu za službu v armáde. Ďalší boli prepustení svojimi pánmi.(Z dôvodu ich poslednej vôle -George Washington alebo ešte za ich života- John Randolph.)Slobodní černosi boli väčšinou remeselníci(kováči, tesári), farmári alebo obyčajní pracovníci. Ich počet rástol pomaly po prijatí zákona, ktorý prepustenie z otroctva sťažoval.
Otroci boli na najnižšom stupni v spoločenskom rebríčku. V dobe medzi prvým sčítaním obyvateľov v roku 1790 a ôsmim v roku 1860 stúpol ich počet z 698 000 na 4 000 000.(Pribúdalo ch hlavne prirodzeným prírastkom). Keď bol v roku 1808 zakázaný dovoz otrokov z Afriky, rástol i dopyt po nich. Cena otrokov ktorí už v zemi boli, sa zvýšila. Niektorí majitelia otrokov si na nebezpečné práce radšej zaplatili robotníkov, než by riskovali životy cenných otrokov. Každé väčšie mesto malo dražobnú miestnosť, kde sa dali kúpiť otroci rovnako ako iný tovar. Najhoršou stránkou obchodu s černochmi bolo rozdeľovanie rodín.


Plantážové otroctvo:

V roku 1860 pracovala viac než polovica otrokov na plantážach. Za lepšiu prácu bola považovaná práca domácich sluhov a remeselníkov. Otroci, na poliach a plantážach bývali v prostých drevených chatrčiach, niekedy aj bez okien. Hmotné zabezpečenie mali lepšie, než dedinčania vo východnej Európe. Pracovali dlhé hodiny. Zákony sa viac sústreďovali na záujmy ich vlastníkov. Domobrancovia ich často terorizovali bez dôvodu. Zákony dovoľovali používať bič, ktorý používala väčšina plantážnikov i drobných farmárov. Otroci nevideli nádej v úteku či vzbure. Belosi na rozdiel od nich mali moc i zbrane. (Len jedna vzbura na virginskom vidieku prekročila štádium plánov. Malá skupinka otrokov najprv pána ich vodcu aj s rodinou. Vydala sa na cestu a postupne sa k nej pridávali ďalší otroci. Kým bolo povstanie potlačené, zabili okolo 55 belochov.) Otroci sa radšej dobre najedli, než by pracovali na plantáži, ktorú by doviedli k úpadku. Šikovnejší otrokári vedeli, že budú mať väčší prospech z odmeňovania otrokov, než z ich týrania. Niekedy sa medzi nimi vytvorili aj kladné medziľudské vzťahy.

Otroci si priniesli do Ameriky aj svoju kultúru. Niektoré ich prvky nie len prežili, ale sa aj vzájomne ovplyvnili s prvkami iných kultúr. Jedno z najvýznamnejších prejavov otrokov bolo ich náboženstvo. Svoju predchádzajúcu vieru spojili s novým kresťanstvom.(Predstava o stvoriteľovi- Jahve. Nižší bohovia- Kristus, Duch svätý, svätci. Zachovali si aj vieru v duchov, čarovné zaklínadlá a byliny). Ich veľkou útechou boli kostoly. Boli zvyknutí spievať, tancovať, modliť sa s veľkým elánom. Snaha ich pánov vštiepiť do nich poslušnosť a poníženosť bola márna. Nádej na lepší svet im dávala útechu v tomto svete. Niektorí otrokári vychádzali otrokom v tomto smere v ústrety. Niektorí im zakazovali zúčastňovať sa na bohoslužbách, preto sa niekedy otroci tajne stretávali na „lesných bohoslužbách“.

Manželstvo otrokov nemalo právnu platnosť. Niekedy ich vydávali duchovní, inokedy si svadbu zorganizovali sami. Plantážnici manželstvo rešpektovali. Zvykli mávať veľké rodiny. Avšak takýto život im nebol všade dopriaty. Často sa prehliadalo zneužitie černošských žien, o čom svedči veľký počet miešancov.
OBČIANSKA VOJNA

Na ceste k zrušeniu otroctva:

Na Severe aj na Juhu sa občas objavili kritiky otrokárstva. V roku 1817 bola založená Americká kolonizačná spoločnosť. Usilovala sa o vrátenie černochov do Afriky. Slobodní černosi boli proti. Trvali na tom, že Amerika je ich rodná zem. V roku 1821 získali agenti spoločnosti od miestnych náčelníkov v Afrike kus zeme, ktorá sa stala jadrom nového štátu. V roku 1822 tam prišli prví oslobodení černosi. Po 25 rokoch sa spoločnosť vzdala kontroly nad nezávislou republikou-Libériou. Vysťahovalo sa tam však len nepatrné množstvo černochov. Hnutie proti otrokárstvu pokračovalo. David Walker, narodený ako slobodný černoch vydal prehlásenie, v ktorom vyzýval ku vzbure(1829).W.L. Garisson vydával v Bostone noviny zamerané proti otroctvu. Na Juh sa však dostalo len pár výtlačkov(1831). V tom istom roku vypuklo aj už spomínané povstanie otrokov. V roku 1832 založil Garisson Novoanglickú protiotrokársku spoločnosť - abolicionizmus. Neskôr bola vytvorené ešte jedna podobná spoločnosť. Garissonova spoločnosť sa snažila presvedčiť spoluobčanov o tom, že otrokárstvo je veľký hriech a požadovala ho ihneď zrušiť. Tvrdila, že černosi by mali mať rovnaké občianske práva ako belosi. Ženy sa organizovali vo vlastných skupinách za zrušenie otroctva bez mužov. Nebolo ich moc počuť, pretože práva žien boli obmedzené.

V skupinách boli veľmi aktívny samotný otroci alebo bývalí otroci, ktorý mohli verejne hovoriť o svojich skúsenostiach.(Frederick Dougless utiekol a vydal knihu o svojom živote. Stal sa najznámejším černochom v Amerike)Otroci začali utekať. V 40. a 50. rokoch 19. storočia sa v USA stali bežné úteky černochov z južných plantáží, ktorým pomáhali abolicionisti na Severe. Poskytli im slobodu, ubytovanie, jedlo, prácu. Niekedy sa vrátili aby pomohli utiecť aj iným. Na Severe však černochov belosi nemali radi a protiotrokárska kampaň im prekážala. Otrokárstvo sa začalo obhajovať mnohými jednotlivcami i spoločnosťami. Evanjelická cirkev ktorá najprv bola na strane otrokov sa postavila proti nim. Argumentovali bibliou.

Ďalšou ranou Južanom bolo spojenie sa niekoľkých strán v roku 1854 do novej – Republikánskej strany. Tá si vytýčila za cieľ postupné eliminovanie otroctva a jeho konečné zrušenie. Na zabezpečenie prevahy nad Južanmi chcela zaviesť bezplatné prideľovanie pôdy novým prisťahovalcom z Európy (slobodní roľníci a robotníci, ktorí konkurovali lacnou prácou otrokom na Juhu). Ešte skôr bola založená demokratická strana, ktorej voliči boli prevažne južania zastávajúci sa otrokárstva.


Na ceste ku vojne:

Po vojne za nezávislosť rozširovalo USA svoje územie až k pobrežiu Tichého oceánu. Kúpou rozsiahleho územia Louisiany v r. 1803 od Napoleona začali USA s expanziou na západ. Nové problémy sa začali Mexickou vojnou. Mexiko už otrokárskym štátom nebolo. Po vojne s Mexikom v rokoch 1846 – 48 odstúpilo Mexiko Spojeným štátom veľké územia - dnešné Nové Mexiko, Arizonu, Nevadu, Utah, Colorado a Kaliforniu. Tu prichádza k sporom Severu a Juhu. Na nové územia sa vzťahovala podmienka, ktorú v roku 1846 predniesol poslanec v snemovni. Sever odmietal požiadavky Juhu, aby na nových južných územiach bolo uzákonené otroctvo. Riešením sa malo stať rozdelenie krajiny alebo zákon, že teritória budú túto otázku riešiť samy. Keďže Južania mali v Kongrese väčšinu, každé nepohodlné rozhodnutie zamietli, muselo prísť ku kompromisu (Missourský kompromis - 1820, Kompromis Arkansas/Michigan - 1836, Clayov kompromis - 1850).

Do Únie boli pozvané vždy 2 štáty, jeden s otrokárskym zriadením a jeden bez. V roku 1850 však nastal obrat – Južania postupne stratili väčšinu v Kongrese aj Senáte. Prezidentom sa stal Zachary Taylor, ktorý bol proti otrokárstvu. Následne sa však v Kalifornii objavilo zlato a Taylor chcel, aby sa Kalifornia stala štátom a problém otrokárstva by do nej nebol zaťahovaný. Kongres navrhol pozvať Kaliforniu do Únie ako slobodný štát bez ústupku Južanom a ďalší otrokársky štát nemal byť pozvaný. Pobúrení južanskí demokrati sa vzopreli a dali zreteľne na vedomie prezidentovi Taylorovi i Kongresu, že buď sa zachová princíp kompromisu, alebo nemôžu zaručiť, že južné štáty zostanú v rámci Únie. Taylora nepodporil ani jeden senátor. Onedlho bol zavraždený. Novým prezidentom sa stal Millard Fillmore, ktorý došiel ku kompromisu. V roku 1850 podpísal zákony ktoré mu predložil S.A. Douglas, ktorý sa inšpiroval(alebo len trochu pozmenil) Clayovím kompromisom spred 30.tich rokov. Do histórie toto urovnanie vošlo pod názvom „Kompromis z roku 1850“. Neuspokojil sa však ani Sever ani Juh.


Prvé krízy:

Za nového prezidenta bol zvolený James Buchanan, ktorého vládu sprevádzali krízy. Prvou vážnou krízou bolo to, že všetko toto vyvolalo napätie, ktoré vyvrcholilo v r. 1856 v novom federálnom teritóriu – Kansase. Povstalci neuznali južanského guvernéra a zvolili si vlastného. Kansas mal tak 2 vlády, dvoch guvernérov a 2 hlavné mestá. Vypukla tu krvavá občianska vojna.

Po prvej vážnej kríze prišli ešte dve – súdny proces s Dredom Scottom a Brownov útok na Harper´s Ferry. V čase kansaských nepokojov otriasol Úniou veľký súdny proces s Dredom Scottom, černochom z Missouri. V marci 1857 Najvyšší súd USA neuznal Scotta za slobodného a uvrhol ho naspäť do otroctva, pričom argumentoval tým, že otrokársky štát nemusí považovať za právoplatné udelenie slobody otrokovi slobodným štátom. Scott sa totiž presťahoval naspäť z Illinois do Missouri, kde platilo otroctvo. V októbri 1859 sa vynoril veterán kansaskej občianskej vojny – fanatický abolicionista John Brown so skupinoubanditov vo Virgínii (otrokársky štát) a prepadol sklad federálneho vojska v Harper´s Ferry s cieľom rozdať zbrane černochom na Juhu a vyvolať revolúciu. Federálna armáda vzburu však potlačila, Browna obžalovali z vlastizrady a obesili. Súdny proces s Brownom sledovalo celé USA. Najzávažnejším dôsledkom Brownovho útoku na Harper’s Ferry bolo to, že po ňom už Južania nemali najmenšiu chuť rozlišovať medzi Johnom Brownom a Republikánskou stranou. Južania nahádzali do jedného vreca tých, ktorým išlo o udržanie otroctva v jeho doterajších hraniciach, s tými, ktorí chceli utopiť južné štáty v krvi. Brownov útok spoľahlivo rozdelil Sever a Juh na dva nepriateľské tábory. Po októbri 1859 už bolo jasné, že Únia smeruje k občianskej vojne.


Prezidentské voľby:

V tejto hysterickej nálade nadišli prezidentské voľby 1860. Demokratická strana, ktorá mala mnoho voličov na Severe aj Juhu, Stephena Douglasa, ostrieľaného kongresmana. Republikánska strana neznámeho advokáta z Illinois, Abrahama Lincolna. S víťazstvom Lincolna sa nepočítalo, v minulých voľbách dostal kandidát republikánov málo hlasov. Situácia sa však zmenila. Douglas sa pod vplyvom radikalizujúcej sa verejnej mienky, začal otáčať Južanom chrbtom, vydal vyhlásenie o zastavení šírenia otrokárstva. Lincoln sa vyjadroval ešte radikálnejšie – otrokárstvo je vred na tele Únie a poškodzuje ju ekonomicky aj politicky.

Južania sa cítili ohrození, odštiepili sa od demokratov a vytvorili Konštitučnú Demokratickú stranu s vlastným kandidátom Breckinridgeom (leto 1860). Ten hlásal uzákonenie neobmedzeného otroctva v teritóriách a strhol na svoju stranu v podstate celý Juh. Douglas sa zišiel so zvyškom demokratov v Baltimore a vytvorili Národno-demokratickú stranu. Vznikla aj štvrtá strana, Strana ústavnej jednoty s kandidátom Bellom, ktorá sa pokúšala udržať Úniu pokope. Tak zmizlo posledné puto Únie – posledná celonárodná strana. Rozpad Demokratickej strany a hlboká roztržka medzi Severom a Juhom umožnili Lincolnovi vyhrať voľby.
6. novembra 1860 zvíťazil 1. protiotrokársky kandidát v histórii USA, Abraham Lincoln (39,8 % hlasov). Douglas získal 29,5 %, Breckinridge 18,1 %, a Bell 12,6 %.

Lincolnové zvolenie za prezidenta bolo v atmosfére hystérie, demonštrácií a ťažko potlačovaného nepriateľstva Južanov a Severanov politickou rozbuškou. Vôbec nebolo jasné, či mal Lincoln zámer otroctvo iba obmedziť, alebo ho počas svojho volebného obdobia zrušiť. Lincoln vytrvalo odmietal poskytnúť Juhu vysvetlenie svojho stanoviska, čo ešte viac prilievalo olej do ohňa.


Vznik Konfederovaných Štátov Amerických

Po voľbách nastalo na krátky čas ticho, ale južné štáty sa vzápätí prebrali a začali jednať, demonštrovať za odtrhnutie(secesia) od Únie. To ovplyvnilo aj legislatívu Južnej Karolíny, ktorá 20. decembra 1860 oznámila ako prvá: „Južná Karolína vystupuje z Únie“, pričom prehlásila ratifikáciu Ústavy USA štátom z mája 1788 za zrušenú. Ďalšie južné štáty nasledovali Južnú Karolínu – Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Odtrhli sa na základe referenda, v ktorom väčšina obyvateľstva rozhodla o vystúpení z Únie. Odtrhnutie sa južných štátov bolo považované na Severe za zradu Únie, za pošliapanie federálnej ústavy. Týchto 7 odtrhnutých štátov vytvorilo 4. februára 1861 v Montgomery (štát Alabama) Konfederované štáty americké (Confederate States of America) s ústavou kopírujúcou ústavu USA, iba uzákoňujúcou otroctvo a práva zväzových štátov.

18. februára sa stal prezidentom Konfederácie Jefferson Davis, dovtedajší južanský senátor v Kongrese Spojených štátov. Bola zvolená nová vláda, prevažne umiernená. Konfederačná vláda sa postavila proti nacionalistom, ktorí žiadali vojnu s Úniou. Poslednou snahou o kompromis bolo uznanie otrokárstva v krajinách kde už bolo zavedené. Po všetkých sporoch a problémoch nemohli dve tak ekonomicky a sociálne odlišné krajiny existovať spoločne v jednom štáte.

Konfederácia ako prvá zaviedla odvody. Všetci bieli občania mužského pohlavia medzi 18 a 35 rokom sa stávali na 3 roky členmi konfederačnej armády(18.apríl 1862).Nakoniec sa hranice zmenili a platilo to pre bielych mužov od 17 do 50 rokov. Odvodom sa bolo možné vyhnúť dodaním náhradníka, ktorý nebol v odvodnom veku, alebo zložením 500 dolárov. To vyvolalo na Juhu trpké námietky, že ide o “vojnu bohatých vybojovanou chudákmi“. Na Severe muži boli povolaní od 20 do 45 rokov. Rovnako ako na Juhu, i tu tí ktorí nechceli slúžiť vo vojne, si mohli nájsť náhradníkov alebo zaplatiť 300 dolárov.


Začiatok vojny:

V marci 1861 zasadol Lincoln do prezidentského kresla svojich zmenšených Spojených štátov. Konfederácia vyslala do Washingtonu emisárov, no Lincoln sa s nimi odmietol stretnúť a vyzval všetkých „vzbúrencov z Juhu“, aby opustili miesta vo Washingtone. Ignoroval akékoľvek pokusy o neutrálne a mierové riešenie konfliktu.

Novšak v juhokarolínskom prístave Charleston, patriacom teraz Konfederácii, sa nachádzala pevnosť Fort Sumter, obsadená federálnou armádou. Lincoln na požiadavku Konfederácie, aby im pevnosť vydal, nereagoval. Nechal dokonca poslať na pomoc Sumteru lode, zjavne vyprovokovať ozbrojený konflikt. Davisova vláda 2 mesiace vyčkávala. Po správach, že sa v New Yorku pripravuje vojnové loďstvo na pomoc Sumteru napokon stratila nervy a v noci na 12. apríla 1861 nechala Fort Sumter bombardovať- tým sa začala vojna. Bombardovaná pevnosť sa o dva dni vzdala. Lincoln ihneď reagoval na udalosti vo Fort Sumter povolaním 75 000 dobrovoľníkov „na potlačenie povstania“.
Odpoveďou Konfederácie bola tiež mobilizácia. Dobrovoľníci na Severe aj na Juhu zaplavili náborové strediská a začali vznikať ohromné nové armády. Fort Sumter bola len zámienka pre obidve strany. Únia aj Konfederácia si želali vojnu. 15. apríla 1861 vyzval Lincoln loajálne štáty, aby dodali 75 000 členov domobrany, Dobrovoľníci na Severe i na Juhu čoskoro zaplavili náborové strediská a začali vznikať ohromné armády. 19. apríla Lincoln vyhlásil blokádu južných prístavov, čím sa potvrdila platnosť vojnového stavu.


Stav Ameriky:

Vo vypätej atmosfére sa od Únie po páde Sumteru odtrhli ďalšie 4 južné štáty – Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína. Konfederácia sa tak zväčšila na 11 štátov a jej hlavným mestom sa stal Richmond (štát Virgínia), nebezpečne blízko Washingtonu. Missouri, Kentucky a Maryland, tri pohraničné južanské štáty, formálne zostali v Únii a stali sa v nasledujúcich dvoch rokoch bojiskom medzi armádami Únie a Konfederácie. Vypuknutie vojny náhle naplnilo bežný život zdaním naliehavej cieľavedomosti. Mladíci horlivo opúšťali farmy, továrne, dielne a rodiny. Rodili sa predstavy hrdinských činov. Obidve krajiny počítali s rýchlym víťazstvom, predpokladalo sa, že vojna skončí do troch mesiacov. O 630 000 mŕtvych nemali ani poňatia.

Generál Winfield Scott presvedčil Lincolna o stratégii vedenej tromi smermi. Podľa nej mala armáda brániť Washington a vytvárať stály tlak na hlavné mesto Konfederácie- Richmond. Súčasne s tým malo námorníctvo vykonávať blokádu južného pobrežia a zatarasiť tak Konfederácii prístup k zbraniam zo zahraničia. Poslednou časťou plánu bolo rozdelenie Konfederácie prenikaním armády pozdĺž tokov Mississipi, Tenessee a Cumblerlandu. Tento plán, Anakonda, mal postupne dusiť odpor Juhu až k postupnému rozdrveniu.

Plány Konfederácie boli prostejšie. Davis a ostatní predstavitelia dúfali, že sa podarí zastaviť ozbrojené sily Únie. Briti a Francúzi sa dajú presvedčiť, aby podporovali Konfederáciu alebo prinútia Lincolna k jednaniu. Únia mala na svojej strane celý rad výhod. 22 miliónov obyvateľov,(Konfederácia len 9, z toho 3 milióny otrokov) - teda aj väčšiu armádu, lepšie finančné možnosti, lepšie železničné spojenia, priemysel, legalitu na svojej strane, vďaka ktorej nakupovala zbrane a vojakov v Európe, ako aj veľké vojnové loďstvo, ktoré Konfederácii chýbalo.

Konfederácia sa spoliehala na vynikajúcich generálov, výborne vycvičenú a zorganizovanú armádu, obranu svojho územia (vojaci budú vždy lepšie obraňovať svoju krajinu ako dobíjať cudziu), odhodlanie obyvateľstva, na skúseného prezidenta, ktorý mal silnú vôľu, entuziazmus a bohaté skúsenosti s vojnovými operáciami; ako aj miernu požiadavku, že aj v prípade víťazstva bude žiadať iba nezávislosť od Únie, nie obsadenie Spojených štátov. Žalostne nereálnou sa však ukázala jej nádej na zahraničnú intervenciu Anglicka a Francúzska. Tie boli síce na jej strane (vývozným artiklom Konfederácie bola bavlna), avšak roztrieštené v názoroch. Konfederácii by vyslali na pomoc vojsko a vojnové lode, ako pomohlo Francúzsko USA v rokoch 1778-1781, až po rozhodujúcom víťazstve na vojenskom poli, ku ktorému ale nikdy nedošlo.


Prvá bitka:

Prvá bitka armád Únie a Konfederácie sa strhla 21. júla 1861 pri Bull Run (na Juhu sa nazývala bitka pri Manassas). Federálne vojsko so 40 000 vojakmi vtrhlo do Virgínie, kde sa mu postavila do cesty 30 tisícová konfederačná armáda. Z Washingtonu sa dokonca prišlo pozrieť na „veľkolepý triumf Únie“ mnoho tisíc civilistov, ktorí si neuvedomovali, že je už vojna. Konfederačná armáda pod velením generála Beauregarda rozprášila federálnu. Tá sa dala na bezhlavý útek, nasledovaná prúdom zdesených civilov z Washingtonu. Konfederačný prezident Davis, ktorý na koni dorazil na bojisko, spravil zásadnú chybu, že armáde nerozkázal pokračovať v postupe a dobyť Washington. Vojna mohla skončiť už v júli 1861. Pre Konfederáciu však ofenzívna vojna s cieľom dobyť Washington neprichádzala do úvahy. Jej vláda mala v pláne viesť obrannú, unavujúcu vojnu s Úniou.
Lincoln, zaskočený neúspechom federálnej armády a kvalitou konfederačnej, vyhlásil blokádu pobrežia a prístavov Konfederácie (tzv. Anaconda), aby zastavil dodávky vojnového materálu z Európy do Konfederácie. Federálne lode zablokovali do januára 1862 celé pobrežie od Virgínie až po Texas v Mexickom zálive.


Spor s Anglickom:

Lincoln aj Davis dávali najavo, že by ich mala rozsúdiť Veľká Británia. Do Londýna poslali svojich diplomatov. Aby však Lincoln zabránil uznaniu Konfederácie Európou, tvrdil, že to nie je vojna medzi dvoma štátmi, ale len vzbura Južanov a vnútorná záležitosť USA. Kráľovná Viktória však odpovedala: „Ak sú to domáce nezhody, miestna záležitosť, prečo potom pán Lincoln zaviedol tak barbarskú blokádu proti vlastným ľuďom?“ Anglický parlament na to vyhlásil, že ak USA chce aby blokáda bola rešpektovaná ako vojnové opatrenie, zodpovedajúce medzinárodnému vojnovému právu, mal by Lincoln uznať, že CSA (Konfederované štáty) sú legitímnym štátom a že ostatné krajiny majú vo vojne práva neutrálnych štátov.

Začalo tak obdobie dlhých ťahaníc o podstatu vojnového konfliktu. Lincoln posielal do Británie vyhlásenia, kde tvrdil, že cieľom tejto vojny nie je zrušenie otroctva, ale udržanie jednoty krajiny. Palmerstonova anglická vláda poslala na začiatku roku 1862 diplomatickú nótu Lincolnovej vláde: „Pokiaľ chcú južné štáty iba slobodu, potom je snáď v súlade s národnostnou zásadou, abyim bola daná.“ Lincoln neodpovedal a anglický parlament po vzrušených debatách prijal iba vyhlásenie o neutralite a nezaujal iné stanovisko. Palmerstonova vláda nakoniec povolila Konfederácii stavbu vojnových lodí v Anglicku a poskytla jej pôžičky, čo takmer vyvolalo vojnu USA a Británie (1862). Palmerston však nemal v pláne posielať anglické vojská a lode na pomoc Konfederácii. Táto epizóda nadlho otrávila vzťahy USA a Británie, a pre Konfederáciu znamenala, že nádej na zahraničnú intervenciu sa rozplynula. Francúzsko zaujalo podobné stanovisko ako Británia.


Bitky:

Pre Konfederáciu bola obrana komunikácií vážnym problémom. Keďže sama nemala takmer žiadne loďstvo, blokáda sa začala odrážať v jej ekonomike. Rástla inflácia a s ňou ceny a nedostatok potravín, oblečenia i zbraní. Preto sa rozhodla vybudovať vlastné loďstvo a uplatňovať voči Únii pirátsku námornú vojnu, postavila prvé pancierové lode. Vo februári 1862 postavila prvú pancierovú loď – Virgíniu (nazývanú aj Merrimack, pretože bola prestavaná z federálnej lode Merrimack). Jej úlohou mala byť likvidácia blokádneho loďstva Únie. Virgínia vyplávala z Norfolku 8. marca 1862 a zahájila paľbu na blokádne lode Únie. Tie, postavené z dreva a neschopné sa brániť pancierovej lodi, zhoreli alebo sa potopili. Keď sa na druhý deň, 9. marca, Virgínia vrátila, vyplávala proti nej nová federálna pancierová loď – Monitor a začala sa 1. bitka pancierových lodí. Dopadla nerozhodne, ale Virgínia sa už nevrátila prelomiť blokádu. Blokáda zostala zachovaná a ďalej zvierala Konfederáciu. Konfederačné pancierové lode a dokonca i prvé ponorky nemali úspech pre ich malý počet.

6. a 7. apríla 1862 sa po sérii úspechov nový a schopný generál Únie – Ulysses S. Grant, budúci prezident USA, dostáva do boja s konfederačnou západnou armádou pri Shilohu. Bitka končí porážkou vojska Konfederácie. Bitka silno zasiahla verejnosť, pretože to bola prvá bitka, v ktorej sa hromadili tisíce mŕtvych na obidvoch stranách a ľudia na Severe aj Juhu začali chápať, aká surová a dlhá bude táto vojna. Nádej na akési prímerie sa stávala čoraz nereálnejšou.

Na západe, v Kentucky, boli jednotky konfederačného generála A.S.Johnstona. Na tieto jednotky zaútočil Ulysses Grant a rýchlo a výhodne uspel. V nasledujúcej bitke pri rieke Tennesse zle rozmiestnil svojich vojakov a A.S.Johnston napadol veľa ešte spiacich vojakov. Grant ustúpil a vďaka príchodu posíl o 2 dni prešiel do protiútoku. Mŕtvych bolo veľa a medzi nimi bol aj A.S.Johnstona. Granta jeho nadriadený zbavil na pár mesiacov velenia. Novým generálom sa stal George B. McClellan. Rozhodol sa trénovať a dobre vycvičiť armádu. Po 9 mesiacoch dostal rozkaz zaútočiť. 16. apríla 1862 priplávali federálne lode k najväčšiemu konfederačnému prístavu – New Orleansu, ktorý začali bombardovať a 25. apríla ho dobyli. Súčasne s týmto výrazným úspechom začína federálny generál McClellan ťaženie(100 000 vojakov) na hlavné mesto Konfederácie – Richmond. Koniec Konfederácie sa zdal byť už blízko. Konfederačný generál J.E. Johnston by bol protivníkov porazil, keby McClellanovi neprišli posily. Obe strany utrpeli ťažké straty a Johnston bol vážne ranený.

No prezident Davis menoval do čela konfederačnej armády vynikajúceho generála Roberta E. Lee. Ten začal 26.júna 1862 tzv. sedemdňové ťaženie, ale federálna armáda mala tak veľkú prevahu, že ani 1. júla v bitke pri Melvern Hill ju nedokázal poraziť. Neschopný generál McClellan však po úporných bojoch nariadil federálnej armáde ústup, pretože si nebol istý výsledkom. Sily Konfederácie už takmer zdolal, ale cez to všetko si nedokázal veriť. Opäť raz mohla byť vojna ukončená. Južania, posmelení ústupom Severu, nasledovali deprimovanú federálnu armádu, ktorá strácala chuť bojovať, a v druhej bitke pri Bull Run ju znovu porazili.

McClellan bol povolaný do Washingtonu a mal sa pripojiť k silám Johna Popea, aby spoločne zaútočili na Richmond. Lee však vyrazil na sever, aby zaútočil na Popea ešte pred spojením. Lee za pomoci svojho dôstojníka L.E.B. Stuarta vyhnali vojská Únie z vojnového poľa, ktoré bolo blízko miesta vojny Bull Runu. Vojská Únie sa stiahli do Washingtonu a tam sa McClellan opäť ujal velenia.

Napriek tomu, že konfederačná armáda vŕšila víťazstvo na víťazstvo, bez uzavretia mieru to nič neznamenalo. Preto geniálni konfederační stratégovia - Robert E. Lee a jeho generál Stonewall Jackson, usúdili, že je čas na prvý veľký vpád do Marylandu a Pennsylvánie. Po dobytí Washingtonu mienili navrhnúť Lincolnovi mierové rokovania. Keď armáda Konfederácie vtrhla do Marylandu, vo Washingtone vypukla panika. Lincoln posiela proti Južanom 70 tisícovú armádu a 17. septembra 1862, ktorý vošiel do dejín ako najkrvavejší deň americkej občianskej vojny, sa strhol zúrivý boj pri Antietame. Federáli mali na svojej strane šťastnú náhodu – Istý vojak zodvihol zväzok zo zeme, v ktorom bol Leeho tajný plán.. Spoznali silu a zámery jeho armády a prichystali Južanom pascu. McClellan sa ani napriek tomu dostatočne nepřipravil. Krvavý celodenný boj, kde každý zabíjal každého, sa končí síce nerozhodne, ale konfederačná armáda sa nakoniec dáva na ústup naspäť do severnej Virgínie. Únia stratila 12 000 vojakov a Konfederácia 13 700, čo vypovedalo o neúspechu Konfederácie. Lincoln McClellana odvolal. Pre nasledujúcu bitku vybral generála A.E.Burnisidea, čo bola jeho najhoršia voľba. 13.decembra 1862 zaútočil tento generál na Leeove oddiely. Tie boli chránené kamennou stenou a bajonetmi zmietli Burnisideove vojsko.
Stav Ameriky počas vojny:

Kým sa v Konfederácii mlčalo o debakli, Lincoln jediným ťahom pera zmenil celý konflikt. Vydáva Deklaráciu o oslobodení otrokov v Konfederácii a Homestead Act (zákon o bezplatnom prideľovaní pôdy prisťahovalcom). Z vojny za záchranu Únie sa tak stala vojna za oslobodenie otrokov. Bolo to výhodné rozhodnutie-
-Sever potreboval povzbudiť nejakým mravný, ideálom
-Vyhlásenie otrokárskej vojny by nadobro zničilo nádeje Konfederácie na pomoc zo strany Britov a Francúzov

Účelom bolo aj spraviť spravodlivú vojnu a vyvolať revolúciu na Juhu. V armáde Severanov začali slúžiť čierny muži. Dohromady ich bolo 180 000 až 200 000. Ženy pracovali ako ošetrovateľky. Darovanie slobody otrokom znamenalo veľkú spoločenskú a ekonomickú revolúciu. Kongres zvýšil dane a zaviedol papierové peniaze. Zbytok vojnových poplatkov pokryl predaj cenných papierov.

V Konfederácii bolo financovanie na katastrofickej úrovni. Zvýšenie ciel na dovážaný tovar znamenal len minimálny príjem. Rovnako i dane. A tak sa na Juhu zvýšili ceny potravín. Prezident Davis vystúpil v konfederačnom Kongrese s ostrým vyhlásením, že kedže sa Lincoln mieša do vnútorných vecí Konfederácie a chce rozpútať revolúciu otrokov na Juhu, budú všetci zajatí federálni (bieli) velitelia černošských oddielov súdení podľa zákonov Konfederácie a ich černošskí vojaci vrátení naspäť na plantáže ako otroci. Otroci na Juhu sa samozrejme o Deklarácii dozvedeli a otroctvo v skutočnosti už nebolo udržateľné. Niektorí liberálni Južania učili otrokov čítať a písať a pripravovali ich v tichosti na oslobodenie.

Konfederácia nemohla očakávať od Európy žiadnu pomoc a po Lincolnovom oslobodení otrokov si už žiadna krajina Európy nemohla dovoliť podporovať „otrokársky štát“. Väčšine Južanov už bolo jasné, že otroctvo sa zruší, či už Sever vyhrá, alebo nie. Samotní otroci to tiež tušili. Celý systém južanskej ekonomiky, založenej na výrobnej sile otrokov, sa rúcal. Ako pokračovala občianska vojna, otroci získavali čoraz viac nezávislosti, čoraz menej pracovali na poliach a v dôsledku toho zažívala Konfederácia hladomor. Obyvateľstvo Konfederácie strašne schudobnelo, plantáže ekonomicky upadali, nepredajná bavlna sa hromadila v prístavoch, ktoré boli blokované a ostreľované federálnymi loďami. „Starý Juh“ sa menil na zničenú a zruinovanú krajinu.

V Únii sa naopak dvíhala vlna odporu voči vojne. V New Yorku vypukla veľká vzbura, objavili sa heslá na vešanie černochov, volali na slávu Konfederácii a žiadali zastaviť krvavú vojnu. Vzbura prerástla do pouličných nepokojov, ktoré potláčala federálna armáda. Vzbury vypukli i v ďalších mestách. Konfederačné noviny to využívali, zabávali sa na tom a vysmievali sa otrokom.


Ďaľšie bitky:

Lincoln a republikánska administratíva však rozhodne odmietli ukončiť vojnu. Naopak, federálna armáda dostala rozkaz znovu vpadnúť do Virgínie a dobyť Richmond. 13. decembra 1862 sa strhla bitka pri Fredericksburgu, kde geniálni južanskí vojvodcovia Lee a Stonewall Jackson opäť porazili armádu Únie.

Po bitke pri Fredericksburgu zachvátila Úniu apatia a nechuť z dlhej vojny. Vojna skončila v trápnom, nerozhodnom stave. Bolo veľa mŕtvych a ranených. Únia nebola schopná poraziť Konfederáciu a Konfederácia nemala dostatok síl vynútiť si nezávislosť. Demokrati rozpútali vo Washingtone kampaň proti Lincolnovi. Aj Konfederácia bola vyčerpaná. Davis bol zúfalý – Konfederácia vyhrávala bitky, ale mier nebol na dohľad. Obyvateľstvo trpelo drahotou, infláciou, nedostatkom. Odhodlanie Južanov vynútiť si nezávislosť bolo ale stále veľmi silné. Obyvatelia sa zomkli dohromady a všetci spolu verili vo víťazstvo. Už nešlo o otroctvo, nakoniec, veľa Južanov ho považovalo za obludné, išlo len o nezávislosť. Konfederačná vláda, vidiac rozklad v Únii, zasadla k rokovaniam. Davis vyjadril presvedčenie preniesť vojenské operácie na Sever, obsadiť Philadelphiu alebo Washington, zosadiť Lincolna a uzavrieť mier.

Armáda Konfederácie sa začala presúvať na Sever a v máji 1863 porazila federálnu pri Chancellorsville, kde však utrpel smrteľné zranenie Stonewall Jackson, pravá ruka Leea a najschopnejší americký generál 19. storočia. Konfederácia prišla o geniálneho stratéga. Po rozhodujúcom víťazstve pri Chancellorsville usúdil Robert E. Lee, že je ten najvhodnejší okamih pre inváziu na Sever. Preto presvedčil prezidenta Davisa, že úder do bohatých krajov Pennsylvánie je nevyhnutný.

V júni 1863 uskutočnila 70 tisícová južanská armáda druhý vpád na Sever. Lee viedol šikovne armádu okolo Washingtonu na Sever a nechával federálov v neistote, či jeho cieľom predsa len nie je Washington. Južania vtrhli do Pennsylvánie a Lincoln vo vážnej situácii vymenil velenie federálnej armády a menoval do jej čela generála Meada. 30. júna dá Meade povel zastaviť Južanov pri Gettysburgu.
1. júla 1863 sa armády stretli v Gettysburgu a začalo sa bojovať. Konfederáti zahájili útok na federálov a pomaly ich zatláčali do mesta. Po niekoľkých hodinách sa už bojovalo v meste. Armáda Únie nakoniec opustila mesto a zaujala výhodné pozície na kopcoch za Gettysburgom. Lee dorazil do Gettysburgu večer 1. júla spolu so svojím novým generálom Longstreetom. Leeove velenie však spravilo niekoľko taktických chýb, ktoré sa nakoniec ukázali ako rozhodujúce. V najdôležitejšej chvíli nemala armáda Konfederácie k dispozícii svoju jazdu, ktorá zabezpečovala prieskum. Jazda sa pod velením J. Stuarta nachádzala ďaleko za Gettysburgom a mala v pláne prerušovať federálne zásobovanie. Bez nej však bola konfederačná armáda ako slepá. Večer Leeov generál Early odmietol pokračovať v tlaku na federálov, lebo nemal žiadne informácie o sile federálnej armády.

Nepriateľské armády si na celú noc „dali pauzu“, čo umožnilo federálom vybudovať obranné postavenia na Cemetery hill a prisunúť posily. Na druhý deň došlo v konfederačnom velení k sporom medzi Leeom a Longstreetom – Lee chcel vyraziť do ofenzívy a napadnúť federálne sily, Longstreet bol ale proti a tvrdil, že najväčšia šanca na víťazstvo už bola premeškaná. Navrhoval vpadnúť veľkým oblúkom do boku federálnej armády, čo bol najsmrteľnejší Napoleonov manéver. Lee sa však tohto riskantného útoku vzdal a to bola jeho ďalšia taktická chyba. Keď sa 2. júla zotmelo, nepriateľské armády boli ešte stále tam, kde predošlý deň. Frontálne údery Konfederácie na línie federálov nepriniesli žiadne výsledky okrem 30 000 mŕtvych a zranených na obidvoch stranách. 3. júla na svitaní sa Lee rozhodol rázne ukončiť trojdňovú bitku a zaútočiť na samý stred federálnej armády. Predpokladal, že tam sú federálne vojská najslabšie. To bola Leeova tretia a najtragickejšia taktická chyba.

Začal útok konfederovaných pod velením generála Picketta na samý stred federálnej armády. 15 000 konfederačných vojakov sa vydalo cez dlhé, rovné pole k líniám federálnej armády. Tá spustila kanonádu z diel a pušiek a prakticky všetkých 15 000 vojakov padlo. Generála Picketta, katastrofálny útok zlomil. Najlepšie konfederačné oddiely prestali existovať. Lee obrátil armádu na ústup. Porážka Južanov bola totálna. Armáda Konfederácie prišla o 30 % svojej sily a elitné oddiely. Lee zničil ofenzívny potenciál armády. Vo Washingtone si začali uvedomovať, že Gettysburg znamenal bod obratu vo vojne. Po Gettysburgu už Leeova armáda nikdy nedokázala viesť ofenzívne akcie, upadla do defenzívy a jej funkcia sa obmedzila na obranu Richmondu.

Zároveň s porážkou pri Gettysburgu utrpela Konfederácia ďalšiu od federálneho generála Granta na rieke Mississippi, na južnom fronte. Grant spolu s vynikajúcim generálom – Shermanom systematicky dobýjali na západnom fronte konfederačné mestá a pevnosti a otvárali tak rieku Mississippi, hlboko v konfederačnom tyle. V ceste im už stálo len silne opevnené mesto – Vicksburg. Proti týmto výborným federálnym generálom na Mississippi stáli už omnoho menej kvalitní konfederační. Grant na čele 41 tisícovej armády rozdelil manévrovaním konfederačnú, chrániacu Vicksburg a 19. mája 1863 sa mesto ocitlo v obkľúčení. Vo Vicksburgu sa nachádzalo 25 000 južanských vojakov (generál Pemberton). Zostáva záhadou, prečo Davis neposlal do strategického mesta jedného zo svojich vynikajúcich generálov (Joseph E. Johnston, Early, Beauregard,...), ktorí boli schopní poraziť federálnu armádu.

Zatiaľ prišli Grantovi posily. 70 000 federálov sa striedalo v palebných postaveniach nad Vicksburgom a vrhali na mesto tisícky granátov. Po dvoch mesiacoch obliehania bol Vicksburg v ruinách, mesto hladovalo, množili sa choroby. V beznádejnej situácii Vicksburg 4. júla 1863, na deň nezávislosti, kapituloval. Lincoln poslal Grantovi gratuláciu a dobytím Vicksburgu prešla rieka Mississippi do rúk Únie. Konfederácia bola roztrhnutá na dve časti a spolu s porážkou pri Gettysburgu zbavená akejkoľvek vyhliadky na víťazstvo.


CESTA KU KONCU

Od polovice roku 1863 sa Konfederáciou šíri hlad – armáde i ľuďom v zázemí sa nedostávajú základné potraviny, rastie drahota a inflácia, chýba obuv, odev. Jednotlivé štáty (Konfederácie) si tlačia vlastné papierové bankovky, čím vyrábajú hyperinfláciu, po prehratých bitkách rastie nespokojnosť, odpor voči vojne, vzbury. Napriek tomu však bojaschopnosť konfederačnej armády zostáva nezmenená, a naopak – zvyšuje sa.


Porážka Konfederácie

Generálovi Shermanovi boli zverené operácie na západe, Grantovi na Východe. Grant sa rozhodol taktizovať. Nezameral sa na poslednú rozhodujúcu bitku, ale na pomalšie utláčanie. Neustále útočil, Udržiaval Južanov pod tlakom, spôsoboval im straty a zbavoval ich iniciatívy do boja. Nariadil svojim veliteľom, aby viedli totálnu vojnu- aby konfiškovali všetko užitočné pre vojenské účely. Bol to brutálny, nákladný ale veľmi účinný plán.


Grantovo prenasledovanie Leea

V máji(5-6.) 1864 sa Grantova armáda v počte 115 000 mužov sa s Leeovou armádou v počte 65 000 stretla na juhu, v oblasti Divočiny. Popínavé porasty, spleti kríkov a lesné požiare vojnu znáročňovali. Grantove oddiely utrpeli väčšie straty než Leeove. Južanom však začali chýbať náhradníci.

Zatiaľ čo predtým sa Leeovi protivníci vždy stiahli, Grant pokračoval v postupovaní na Juh. Obe armády sa stretli na takzvanom Spotsylvanskom dvore a bitka medzi nimi trvala od 8.ho do 12.teho mája. Grantovi sa nepodarilo zdolať Leea a po bitkepokračoval ďalej. Obe strany sa spolu stretli pri rieke Chickahoma(1. až 3.júna). Grant bol opäť odrazený. Hnal svojich vojakov smerom na Petersburg. Leeova armáda sa zakopalo v kruhu okolo mesta a Grant zahájil jej obliehanie. Trvalo to 9 mesiacov. Grant sa snažil neustále rušiť železničné spojenie, ktoré zaisťovalo Leemu životne dôležité zásoby. Grantovi vojaci boli zásobovaní pomocou člnov. Petersburg sa zmenil na Leeove väzenie.


Shermanov pochod

V dobe keď Grant prenasledoval Leea, Sherman prenasledoval armádu Joea Johnstona.( Istý básnik Shermana opísal ako „kus nehostinnej prírody uspôsobenej k obrazu človeka“). Sherman mal rád boj muža proti mužovi no Johnston bol majstrom ústupu, úhybných manévrov, odhodlaným neriskovať ani jediný život pokiaľ na boj nie sú vytvorené dokonalé podmienky. Napokon Sherman vytlačí Johnstona z hory Kennesaw, 35 kilometrov od Atlanty. Prezidenta Davisa tento ústup rozzúril a na Johnstonove miesto dosadil Johna B. Hooda. Tomu bol ústupný manéver cudzí.(Hood mal jednu ruku zmrzačenú guľkou od Gettysburu a vo vojne pri Chickahome mu odstrelili väčšiu časť nohy- ku koňovi ho museli priväzovať ale zostával jedným z najurputnejších bojovníkov).

Koncom júla 1864 armáda Hooda trikrát a neúspešne podnikla výpady zo základne Atlanty. Sherman potom mesto obkľúčil a odrezal ho od železničných spojov. Atlanta poslala do Richmondu zúfalé žiadosti o posily. Davis jej však nemohol nič poslať(vojaci už proste neboli). Konfederácia vyčerpala svoje ľudské zdroje. V tejto situácii navrhli vplyvní Južania ozbrojenie otrokov a ich čiastočné oslobodenie, ale prezident Davis to kategoricky odmietol. Povolanie otrokov by bolo aj tak neúspešné. Nikdy by nebojovali za tých, čo ich chcú udržať v otroctve. Federálna armáda obkľúčila Atlantu z troch strán a 28. augusta 1864 sa začal boj o poslednú železnicu, ktorou Atlante prúdili aké-také zásoby. Južania prehrajú, prídu o železnicu a Atlanta sa tak ocitá v úplnom obkľúčení. 2. septembra 1864 konfederačná armáda prenecháva Atlantu Únii. (Vo Washingtone prepuklo nadšenie, davy ľudí zaplavili ulice. Oslavy víťazstva boli väčšie ako 4. júla a Lincolnove znovuzvolenie sa stáva samozrejmosťou. 8. decembra 1864 víťazí 55 % -ami hlasov.)

Tým prinútil Hooda odtiahnuť. Sherman vyrazil na pochod na juhovýchod. Hood sa vydal opačným smerom, vstúpil do Tenessee v nádeji, že odláka Shermana od nechránených oblastí hlbokého Juhu. Sherman však poslal len 30 000 vojakov pod velením George Thomasa aby Hooda sledovali.

30. novembra sa Thomasova armáda stretla s Hoodovou. Hood utrpel ťažkú porážku. O mesiac utrpel ďalšiu porážku a to bol koniec operáciám v Tenessee. Davis sa pokúsi poslednýkrát o úspech - Hoodova zmrzačená armáda (30 000 vojakov), rozvrátená stratou Atlanty, má zaútočiť na Shermanove komunikácie, odrezať ho od posíl a potravín, aby sa stiahol z Atlanty na sever. Davis sa pokúsi navrhnúť Lincolnovej administratíve tajné rokovania o ukončení vojny, ale tá žiada bezpodmienečnú kapituláciu.

Sherman vycíti Hoodovu stratégiu a po porade s Grantom sa rozhodne vydať sa s armádou na pustošivý pochod Juhom, ničiac pritom plantáže, domy, majetok, zásoby. Sherman tiahol Georgiou a praktizoval modernú totálnu vojnu. Jeho vojaci vypálili veľkú časť Atlanty, ničili úrodu, dobytok a ostatné zásoby, ktoré by mohli poslúžiť konfederačným vojskám. Praktiky vojakov boli často veľmi brutálne. Keď Shermanova armáda prišla do Savannah, ostalo za nimi 400 km pustej země,vyľudnená a zničená krajina, tisíce ľudí bez strechy nad hlavou, živoriacich bez potravín v ruinách svojich domov. Vojna nabrala hrozivé rozmery genocídy.

24. decembra ponúkol Sherman mesto Savannah Lincolnovi ako vianočný darček. Zdržal sa tu len chvíľu, doplnil zásoby vojska, ktoré potom prekročilo rieku a tiahlo do Južnej Karolíny, kde spôsobilo ešte väčšiu spúšť. Verejnosť na Juhu bola touto agresiou otrasená a prestala veriť konfederačnej vláde, pretože nedokázala ochrániť jej majetok. 17. februára obsadili jej hlavné mesto, Columbiu. Z mesta zostali len trosky a spálené ruiny. V tento deň opustili konfederační obrancovia Charleston a vydali sa na sever, aby sa pripojili k armáde ktorú sa pokúšal sformovať Joe Johnston.


KAPITULÁCIA

Grant nepoľavoval v tlaku na Petersburg. Zvesti o Shermanovom plienení Juhu Leeovej obkľúčenej armáde ešte zhoršili neradostnú náladu. Prezident Davis v Richmonde naložil všetky dokumenty a cennosti a utiekol vlakom priamo do náručia unionistickému jazdectvu, ktoré ho 10. mája v Georgii zajalo.

Lee sa rozhodol, že z obkľúčenia utečie a pripojí sa k Johnstonovým jednotkám. Akonáhle vyviedol svoju armádu zo zákopu, mal v pätách Grantových vojakov. Generál Grant s päťnásobnou presilou na začiatku apríla 1865 zaútočil na Leea, podarilo sa mu prelomiť jeho obranné línie a 3. apríla 1865 dobyť Richmond. Vláda Konfederácie opustila Richmond a rozkázala ustupujúcej armáde mesto zapáliť. Zničenými ulicami mesta sa bol 4. apríla prejsť Abraham Lincoln. Leeova armáda sa síce dala na ústup, ale bez koní a povozov už nemohla ďaleko zájsť. 9. apríla 1865 ju obkľúčila Grantova armáda, pričom Sheridanova jazda jej znemožnila ustúpiť. Lee dospel k presvedčeniu, že ďalšie plytvanie životom nemá zmysel.
Lee poslal list Grantovi so žiadosťou o stretnutie. Na stretnutí Granta a Leea v Appomattox Court House, 9. apríla 1865, podpísal generál Lee bezpodmienečnú kapituláciu konfederačnej armády. Tri dni potom sa konala oficiálna kapitulácia. Pri prehliadke dohliadajúci unionistický generál prikázal svojim mužom aby vzdali svojim protivníkom česť. Konfederačný generál prikázal to isté. Všetko sa to udialo v úplnom tichu.

Na to zložili zbrane aj posledné zbytky južanských vojsk v Severnej Karolíne (18. apríla 1865). Porážka a hrôzy vojny vážne otriasli verejnosťou Juhu. Obrovská nenávisť, ktorú vyvolali zverstvá Shermanovej armády sa vryla do pamäti Južanov a prakticky dodnes nie je preklenutá priepasť, ktorá ňou vznikla. Je namieste poznámka, že prezident Davis a generál Lee pri dvoch južanských ťaženiach na Sever, 1862 a 1863, zakázali vojakom pod prísnymi trestami akékoľvek rabovanie a ničenie. Asi aj preto dodnes neoslavujú v južných štátoch Lincolnove narodeniny, naopak, oslavujú Jefferson Davis Birthday. 14. apríla 1865 usporiadalo federálne ministerstvo vojny veľkú oslavu víťazstva vo Fordovom divadle vo Washingtone. Pomätený herec, John Wilkes Booth, z ktovieakých príčin, napadol v divadle Lincolna a s výkrikom „Smrť tyranom!“ ho zastrelil. Bootha nasledujúce dni zastrelili na úteku.


SITUÁCIA PO VOJNE

Na zatrpknutom, zdevastovanom Juhu, ktorý najprv Úniou pohŕdal a teraz ju už nenávidel, sa začala Rekonštrukcia. Po Lincolnovom zavraždení nastúpil do úradu prezidenta Andrew Johnson (1865-1869), dovtedajší viceprezident. Nestabilný a nerozhodný Johnson, zvolil voči Juhu tvrdšiu politiku. Bol zatknutý exprezident Konfederácie, Davis, a súdený za vlastizradu (napokon bol prepustený na kauciu a omilostený – nebolo jasné, či sa dopustil vlastizrady), ako aj množstvo vysokých politikov a vojakov Konfederácie. Boli presadené tvrdé požiadavky republikánov voči porazeným štátom. Južné štáty, ktoré vystúpili z Únie, boli rozdelené na vojenské oblasti pod kontrolou armády, nanútili im guvernérov, dosadených z Washingtonu, čím porušovali vlastnú ústavu, a do Únie mohli byť prijaté až po schválení 13.-teho a 14.-teho dodatku k Ústave, uzákoňujúceho oslobodenie otrokov.

Bol vytvorený Spoločný výbor pre obnovu, z ktorého boli vylúčení Južania a Úrad pre oslobodených (černochov). Časť plantáží bola konfiškovaná a rozdeľovaná. Černosi dostali ihneď právo voliť, čo obratom aj spravili, a poslali do Kongresu bojovne naladenú republikánsku väčšinu (1866). Keďže oslobodenie černochov a nové celonárodné voľby vyústili na Juhu do sociálnej revolúcie, nepokojov a dramatickej nezamestnanosti, bolo nutné radikálne prestavať systém ekonomiky na Juhu. Republikánske vlády pozostávali z osôb, najčastejšie veteránov federálnej armády, ktorí chudobní prichádzali na Juh s cieľom obohatiť sa na federálnych províziách a dodávkach. Nekvalifikovaní a neschopní vojaci získavali vysokopostavené miesta v štátnej správe.

Kvitla korupcia a terorizovanie bývalých stúpencov Konfederácie (dostali zákaz voliť, pri sobášoch museli odprisahať vernosť Únii a Republikánskej strane, platiť výnimočné dane, podliehali stanným súdom…a pod.). Štátne úvery boli prideľované súkromným osobám, federálne pôžičky na zníženie nezamestnanosti „mizli“, rozostavané železničné trate končili kdesi v poli. Všeobecné znechutenie z korupcie a stagnácie, dokonca i medzi černochmi, vyústilo v rokoch 1870-1877 v pád republikánskych vlád na Juhu a nástup konzervatívnych, väčšinou zložených z predvojnových štátnych zamestnancov. Boli zavedené pracovné zmluvy pre černochov, rovnosť pred zákonom, právo vlastniť majetok, vykonávať odborné profesie, navštevovať školy. Život na Juhu sa zmenil. Časy latifundíí a plantážnického života bohatej aristokracie boli preč. Začala sa rozvíjať textilná malovýroba, tabakový priemysel, rástla priemyselná výroba (továrne), drevospracujúci priemysel. Bavlníkové latifundiá buď zanikli, alebo sa rozpadli na menšie celky.

Výrazným rysom Juhu bol v dobe sociálnych nepokojov vznik Ku-klux-klanu. Bol založený v r. 1866 v obci Pulaski v štáte Tennessee. Porazení Južania sa prostredníctvom Klanu pokúšali udržať si kontrolu a nadvládu nad černochmi. Keďže niektorí černosi beztrestne znásilňovali a lúpili, pričom nepracovali a väčšina sa nechávala živiť zo štátnych peňazí, členovia Klanu protizákonne „brali spravodlivosť do vlastných rúk“. Pri neexistencii štátnej polície a neochote federálnej armády zaoberať sa černošskou kriminalitou, sa Ku-klux-klan bleskovo rozrástol po celom Juhu. Jeho biele, tajomné kostýmy, zahalené tváre a horiace kríže, naháňali černošským páchateľom i bielym „privandrovalcom“ hrôzu. Po nociach jazdili po južanských usadlostiach a linčovali černošských i belošských páchateľov. Federálna vláda reagovala na tajuplné násilie na Juhu tromi zákonmi (1870-1871) – vyhlásila aktivity Klanu za nezákonné, konečne zriadila policajné jazdné a začala trestne stíhať odhalených členov Klanu, pričom bolo vynesených mnoho rozsudkov smrti a dlhoročných väzení. V Južnej Karolíne vyhlásila stanné právo a stanné súdy (1871). Ku-klux-klan po týchto opatreniach síce nezanikol, ale výrazne obmedzil činnosť.

Znakom povojnového Juhu bol i vznik rasovej segregácie. Oslobodení černosi dostali na Juhu zákaz navštevovať školy pre bielych, cestovať s nimi v jednom vozni vo vlaku, dokonca i zákaz voliť, pokiaľ neboli tzv. „aktívnymi platičmi daní“. Bola to teda forma polo-otroctva. Segregácia pretrvala 100 rokov a až prezident J. F. Kennedy inicioval federálne zákony na jej zrušenie.


Bilancia občianskej vojny

•Občianska vojna bola v mnohých ohľadoch prvou modernou vojnou.
•635 000 ľudí padlo, resp. zomrelo následkom nejakej choroby (350 000 na strane Únie, 285 000 na strane Konfederácie). Ďalších takmer 300 000 bolo navždy zmrzačených(takmer každé poranenie hlavy či brucha končilo smrťou, z tých čo prežili, sa 50 000 vrátilo domov z jednou alebo dvoma amputovanými končatinami).
• Moderná bola aj v zmysle zabíjania. Boj muža proti mužovi sa stalo výnimkou. Používanie drážkových diel a podobných zbraní, zabezpečilo zabíjanie na diaľku.
•Rozsiahle územia Juhu boli úplne zničené: Takmer celé štáty Virgínia, Tennessee, Louisiana; mimoriadne krutý osud postihol štáty Georgia, Južná a Severná Karolína – po rabovaní a plienení Shermanovou armádou sa mestá a usadlosti zmenili sa ruiny.
•Na Juhu zomrel každý ôsmy muž. Krajina bola zdevastovaná, ekonomicky zničená, vypukol tu hladomor.
•Straty vo vojne boli najväčšie, aké USA doteraz zažili. Pre porovnanie – v 2. svetovej vojne stratilo USA 408 000 ľudí, vo vojne vo Vietname 57 000. Občianska vojna bola totálnou vojnou, ktorá sa prirovnáva k 2. svetovej. Neviedli ju iba profesionálne armády, ale dve spoločnosti stojace proti sebe.
•Občianska vojna bola výrazne poznačená i vedeckým a priemyslovám pokrokom.(Mechanické a technické postupy: železničná preprava, moderné delostrelectvo, opakovacie pušky, pancierové plavidlá, telegraf, hliadkovacie balóny, Gatlinova puška-predchodkyňa guľometu, zákopy).
•Obrovské krviprelievanie malo za dôsledok generáciu vdov, starých paní a manželiek vojnových invalidov. Skúsenosti žien počas opatrovateľských služieb, bolestné straty ich trvalo poznamenali. Tiež museli na seba vziať povinnosti mužov. Zo žien sa stávali farmárky, správkyne plantáží, úradníčky, robotníčky v továrňach učiteľky. Aj keď sa po vojne väčšina žien vrátila ku svojím pôvodným prácam, znamenala vojna závažnú zmenu v postavení žien.