Významným renesančným inžinierom bol Tacolo (Mariano di Jacobo), ktorý vzbudil pozornosť dvomi rozsiahlymi technikými spismi: De ingeniis a De machinis, v ktorých uvádzal praktické príklady strojov a prístrojov používaných na stavbách a v remeslách. Koncom 15. storočia vyšlo prvé tlačou vydané technické dielo : De re militari od Roberta Valturia a v 16. storočí vychádzali technické knihy nielen v latinčine, ale aj v jednotlivých národných jazykoch. Takto sa stali dostupnejšie širšiemu
okruhu ľudí bez vyššieho vzdelania.

Významní humanisti sa snažili presadiť prvky technickej a pracovnej výchovy. Francois Rabbelais v knihe Gargantua a Pantagruel považoval prácu spojenú s praktickým životom za súčasť výchovy. Podobne ako Erazmus Rotterdamský, ktorý okrem rozumovej výchovy, zbožnosti a slušného správania zaradil aj vzdelávanie sa v životných povinnostiach. Takýmto utopistom bol i Thomas More. Žiada vedecky činných ľudí oslobodiť od práce, ostatní 6 hodín pracovať, potom sa vzdelávať v materinskom jazyku. Vzdelávanie spájal s prácou. Deti mali vedieť pracovať v poľnohospodárstve a vedieť ešte jedno remeslo. Ďalším bol Thomasso Campanela. Tento vo svojom diele - Slnečný štát, vyzdvihuje názornosť vo vyučovaní.

Po prehĺbení krízy katolíckej cirkvi v 15. až 16. storočí nastúpili reformátori, najmä v Nemecku Martin Luther. Zriaďovali cirkevno - protestanské školy, ale technická alebo pracovná výchova v nich bola obmedzená. Práci sa dostalo ocenenie v Jednote českých bratov a ich školách. Podľa nich deti mali byť vedené k práci v rodine, hlavne k práci rúk. Veľa podnetov od nich prijal i Ján Ámos Komenský. V Informatoriu školy materskej radil, aby sa deti zoznamovali s hospodárstvom a ručnými prácami v jednote s rozvíjaním reči a predstáv. V národnej škole sa mali žiaci venovať 2 hodiny zdokonaleniu rozumu a pamäti a 2 hodiny praktickým
cvičeniam, spevu a remeslám. Podľa neho cieľom národnej školy bolo naučiť žiakov všetkému, čo budú potrebovať pre praktický život. Snažil sa priblížiť školu so životom. Navrhoval, aby sa vo vyučovaní využívala nielen hlava, ale i ruky.

V 17. storočí sa začali prejavovať snahy o špecializáciu. Vojenský inžinier mal vedieť konštruovať zbrane, stavať pevnosti,
zememeračské práce, stavbu ciest a vodných nádrží. Stavitelia mlynov sa zaoberali pohyblivými strojmi a mechanizmami prenášajúcimi energiu (voda, vietor), zhotovovaním prevodov, jednoduchých sústruhov, textilných strojov a podobne. Kolesári vyrábali rozličné meracie prístroje a boli i jemnými mechanikmi. Najjemnejšie práce sa stali doménou nového hodinárskeho remesla. Arkanisti sa zaoberali chemickými procesmi, napríklad fúkaním skla alebo metalurgiou. Popri praktických a technických povolaniach sa rozvíjali aj čisto vedecké disciplíny. Teoretici ako matematici, fyzici, chemici aj teológovia v jednej osobe
sa čoraz viac dištancovali od praktických technických úloh, najmä od vlastnej výroby. Ich kontakty s praxou sa obmedzovali na experimenty a rozvoj meracej techniky.

Charakteristické pre dobu 17. a 18. storočia bolo zakladanie „učených spoločností “ – akadémií. Hojnejšie sa vydávala vedecká a technická odborná literatúra, orientovaná na použitie vedy a techniky v praxi. Mala charakter učebníc. Snahy o tvorbu vyčerpávajúcich encyklopedických diel, sumarizovali poznatky z celej vednej oblasti. Takéto dielo bolo i Theatrum machinárium od lipského mechanika Jakoba Leupolda, ktorý mal dielňu na jemnú mechaniku a ako výrobca prístrojov intenzívne spolupracoval s učencami z univerzity. Objavovali sa prvé technické lexikóny.

Za vrchol technickej literatúry sa považovala Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel. Jej autormi boli francúzski osvietenci a vedci Denis Diderot a Jean Le Rond d’ Alembert. Vznikala v šľachtických salónoch a nie na univerzitách, preto bola napadnutá cirkvou. Mala 35 zväzkov a neskôr sa do autorského kolektívu zapojili Montesquieu, Voltarire, Condilac,
Helvétius, Buffon a Jean Jacques Roussea, ktorého cenzúra prinútila opustiť redakčný kolektív. Poznatky v nej boli vysvetľované prirodzeným ľudským rozumom, bola písaná pre laickú verejnosť. Encyklopédia sa vydávala i mimo Francúzska, v Berlíne, Petrohrade, Švajčiarsku.

Poznatky v nej boli vysvetľované prirodzeným ľudským rozumom, bola písaná pre laickú verejnosť. Dokumentovanie technických a prírodovedných poznatkov sa prvý raz inštitucionalizovalo v Anglicku, kde vznikla súkromná britská spoločnosť s názvom – Kráľovská spoločnosť pre zdokonaľovanie prírodovedných poznatkov. Jej úlohou bolo pomocou experimentov prehlbovať vedomosti o rozličných veciach v prírode a všetkých odvetviach, mechanických postupoch, strojoch a vynálezoch a podobne. Rovnaké zámery mala v Paríži štátna inštitúcia – Akadémia vied.


Čo sa týka pracovnej a technickej výchovy, okrem Rousseau, ktorý tvrdil, že manuálna práca nezotročuje človeka, ale ho oslobodzuje a keď „svojho Emila“ umiestnil do remeselníckej rodiny, pokladal za dôležitý prostriedok výchovy prácu, sa rovnako vyjadroval i Lepelletier. Navrhol, aby základy vedeckej práce boli už na základnej škole. Žiadal tiež, aby školy boli dobre vybavené najrôznejšími modelmi, strojmi a nástrojmi, aby sa všetci žiaci vzdelávali od 5 do 12 rokov v domoch národnej výchovy. Za najdôležitejšiu činnosť považoval obrábanie pôdy. Angličan John Locke vo výchove mladého gentlmena zahrnul i
výchovu k práci. Odporúčal, aby sa mladíci z dobrých rodín učili remeslu a prácam na poli. Potrebu vyvodzoval zo zdravotného,
pedagogického i ekonomického hľadiska. K výchove pristupoval diferencovane z hľadiska spoločenských vrstiev. V jeho pracovných školách mali deti pracovať celý deň pri najnutnejšej strave.