Zavedenie a rozšírenie prvých poloautomatizovaných a automatizovaných strojov v britskom textilnom priemysle začali novú éru - strojovú výrobu v továrňach. Ručná výroba súčiastok bola nahradená sériovou, o čo sa zaslúžili konštruktéri Henry Maudslay, Richard Roberts, Joseph Vhitworth, James Nasmyth a iní. Maudslay využil princíp vodiaceho vretena na konštrukciu sústruhu, ktorý mohol po prvý krát vyrábať skrutky s konštantným stúpaním. Pomocou presných závitov sa dali vyrábať lepšie obrábacie stroje, i presne pracujúce vŕtačky. Na stroje bolo treba veľa železa a tak i železiarsky priemysel sa začal rozvíjať. Staré skujňovacie ložiská nahradzovali plameňové pece a zaviedol sa pudlovací spôsob tavby. Na výrobu špeciálnych ocelí sa zaužívalo tavenie v tégľoch. V hutníctve sa zaviedlo veľa zlepšení - pri vysokopecnom tavení fúkanie horúceho vzduchu, vývoj valcovacích stolíc železa, odlievanie do pieskových foriem a podobne. I keď prvé parné stroje boli vyrobené pred britskou revolúciou (energiu pary poznali už Gréci, Savery paru využil na odvodnenie baní, Pappin postavil prototyp piestového parného stroja, Watt tiež konštruoval parné stroje), skutočný úspech para ako energia zaznamenala po zostrojení rušňa Georgom Stephensonom.


V podmienkach Uhorska sa para a parné stroje zavádzali oveľa neskôr. Stredoslovenská banská oblasť, nadväzujúc na staré tradície sa stala centrom preberania technických noviniek, ale predovšetkým vlastnej vyspelej a invenčnej technickej
tvorby. Významnú úlohu pri tom zohrávala banícka škola v Banskej Štiavnici, ktorá sa stala prvou vysokou baníckou školou na svete pod názvom - Banícka akadémia. Slovensko bolo hlavnou železiarskou oblasťou Uhorska. Pri zlievárňach vznikali i mechanické dielne – Pohorelá, Krompachy, Prakovce. Najvýznamnejším odberateľom sa stalo napredujúce poľnohospodárstvo v Uhorsku. Sériovo vyrábané stroje sa vyrábali i pre potravinársky priemysel a domácnosti. Ján Andrej Segner zostrojil prvý vodný motor – Segnerovo koleso. Na Trnavskej univerzite postavili astronomické observatórium.

Nové výrobné vzťahy a rozvoj výroby súvisel s naliehavejšou potrebou výchovy k práci. Významným propagátorom pracovnej výchovy bol Johan Heinrich Pestalozzi. V duchu princípu rozvíjajúceho vyučovania rozpracoval systém zoradených cvičení, ktoré podnecovali aktivitu dieťaťa. Vyslovil požiadavku spojenia vyučovania s výrobnou prácou. Jeho učebný plán obsahoval:
materinský jazyk, aritmetiku, geometriu, kreslenie, písanie, telesnú a pracovnú výchovu. S rozvojom priemyslu sa začalo objavovať závažné využívanie detskej práce a proti tomu sa postavil Robert Owen, aby svojimi návrhmi prispel k obrodeniu spoločnosti. Žiadal celonárodnú, vedeckú, pracovnú, intelektuálnu a morálnu výchovu. Navrhol, aby deti pracovali v továrňach od 12 rokov, dovtedy sa mali od 2 do 6 rokov pripravovať vo výchovnom zariadení pri podniku a od 6 do 12 rokov delil školu na dennú pre deti do 10 rokov a večernú pre staršie deti. Pracovnú výchovu chápal ako prípravu na povolanie, vytvorenie vzťahu k práci a pracovitosti. Žiadal, aby sa pri výchove uplatňovali technické novosti a racionálne formy práce. Na demokratických pedagogických zásadách postavil pracovnú výchovu Konstantin Dmitrijevič Ušinskij, ktorý výchovu chápal v harmónii: národnosť, jazyk, práca, veda. Prácu považoval za trest, ale zároveň ju pokladal za nevyhnutnú podmienku telesného mravného a rozumového zdokonaľovania človeka, za prejav jeho slobody, šťastia a zmyslu života.

Priemyselná spoločnosť bola v 19. storočí urbanizovaná, stávala sa spoločnosťou vzdelaných ľudí. Industralizácia spoločnosti ovplyvnila znižovanie analfabetizmu. Wernerovi von Siemensovi sa podarilo skonštruovať robustný a výkonný motor na dynamoelektrickom princípe - alternátor. Rozšírila sa železničná sieť, dôležitú úlohu zohrával bicykel a po objavení spaľovacieho motora, sa rozvíjala i automobilová doprava. Prvý, skutočne funkčný, motor skonštruoval Nikolaus August Otto. Nasledoval ho Benz s benzínovým motorom a Diesel s naftovým motorom.