Z HISTÓRIE TECHNIKY

Slovo technika je gréckeho pôvodu a znamená umenie, majstrovstvo, zručnosť - techné v 5.storočí pred naším letopočtom predstavoval súhrn metód a návykov ľudskej činnosti.

Organizácia COUNCIL OF INDEPENDENT COLLEGES, urobila v roku 1984 prieskum, s cieľom nájsť najvhodnejšiu definíciu pojmu technika. Na základe prieskumu je technika definovaná, ako „sociálny proces, ktorý využíva vedecký a empirický potenciál vytvorených nástrojov, strojov, prístrojov, poznatkov, postupov, zdrojov a systémov k ovplyvňovaniu nášho života i prostredia, v ktorom žijeme.”

Ranné kultúrne epochy môžeme deliť podľa dosiahnutého stupňa techniky :

- po staršej dobe kamennej nasleduje stredná a mladšia doba kamenná, potom bronzová a nakoniec železná

Technika a technický pokrok korešponduje s nekonečným procesom skúšania a zlepšovania, taktiež i zavrhovania metód a technológií dôležitých pre život človeka.

V ranných počiatkoch ľudstva Homo habilis (človek zručný) ovplyvňoval svoj život prvými nástrojmi – okrúhliakmi, vyrábanými z kameňa, ako z prvej suroviny a to tak, aby úlomky mali rezné hrany. Tu môžeme nachádzať prvé potreby odovzdať isté technické skúsenosti generácií svojim potomkom. Kromaňonský človek výrobu nástrojov vylepšil tým, že kameň najprv rozpálil na ohni, nechal ho pomaly vychladnúť a potom ho opracovával.

Rozhodujúcim momentom technickom vývoji človeka, bol začiatok pestovania rastlín. Kočovný spôsob života ľudí sa zmenil na usadlý. Ľudia mali množstvom nástrojov, stavali prvé sídla, čo si vyžadovalo nové remeselné techniky. Dôležitou technickou novinkou bolo hrnčiarstvo, ktorým prvý raz začali ľudia meniť ručne nielen formu, ale i štruktúru materiálu. S rozvojom poľnohospodárstva súviselo zakladanie zavlažovacích kanálov, používanie drevených kolies v Sumeri, budovanie ciest, jednoduchých mostov z klád.

Prvou surovinou, získanou vďaka chovu zvierat, bola vlna. Človek využíval zvieratá čoraz častejšie a nielen na obživu, obliekanie, ale i ako „zdroj energie“.

Rozvoj megalitických stavieb ovplyvnil rozvoj prepravy: pozemnej i vodnej, vypracovanie vhodných dvíhacích techník - rampa, naklonená rovina, pôdorys stavieb, zodpovedal presne vymeraným geometrickým konštrukciám, s čím nastal rozvoj meracích techník.

Čoraz zložitejšie remeselné zručnosti sa museli odovzdávať ďalej a pravidelne ich učiť nové generácie. Začínajúca deľba práce vyčlenila osobitnú skupinu - remeselníkov. Organizovala sa sociálna štruktúra, plánovalo sa hospodárstvo, vznikali prvé písomné
záznamy a tu sa niekde vytýčila cesta z prehistórie do historického obdobia, do veku písomných tradícií a veku ranných vyspelých kultúr.

V epoche od 3. do 1. tisícročia pred n. l. rozvinuté civilizácie sa začali odkláňať od mágie a mýtov smerom k logickému mysleniu. Cenili si organizačné vlastnosti, analytický rozum a schopnosť plánovať. Vyznačovali sa pozoruhodnými vymoženosťami v architektúre, dobývaním surovín v baniach a rozvojom technológií spracovania týchto surovín. Bolo to predovšetkým používanie kovov, skla, opracovávanie dreva točovkou, kosáky na kosenie obilia, pri overovaní zvislostí si pomáhali olovnicou, budovali priehrady, pravidelne zavlažovali polia.

Po objavení píly v Egypte boli známe všetky dôležité stolárske technológie: čapovanie, drážkovanie, rybinové spájanie, dyhovanie, spájanie dreva glejom a podobne.
Sumeri priniesli písané číslice - desiatkovú sústavu - počítanie na prstoch rúk, Stredný východ zase zliatinu - bronz. Prvý rozkvet zlatníctva zaznamenal Egypt, v ktorom remeselníci sa vyznali v tepaní, kovaní, spájkovaní a rezaní drahých kovov. Sumeri mali štvorkolesové vozy, budovali cesty. Koľaje pre kolesá vytesávali do skalného podložia, alebo ich vymurovali. Tkanie ľanu dosiahlo svoj prvý vrchol v Mezopotámii a v Egypte, v ktorom tiež používali zrkadlá z leštenej medi a zhotovovali medené
ihly. Sumeri zdokonalili výrobu bronzu, zvládli techniku odlievania bronzových sôch, ktoré boli zvnútra duté.

Keď Dóri ovládli Balkánsky polostrov, niekedy po roku 1000 pred n. l., začal na území Grécka politický a kultúrny rozvoj rozvrstvenej spoločnosti. Gréci žili predovšetkým z obchodu a technické poznatky preberali od starších vyspelých kultúr, prispôsobovali si ich a vylepšovali a potom rozširovali a urýchľovali do bežného života. Zriaďovali dielne na spracovanie surovín, používali jednoduché nástroje: ručne poháňané hrnčiarske kruhy, tkáčske stavy a jednoduché točovky na opracovanie
dreva. Mechanické zariadenia využívali v prvom rade vo vojenskom živote. Čerpacie zariadenia v tvare Archimedovej skrutky sa používali na zavlažovanie v poľnohospodárstve. I napriek tomu Gréci nedostatočne prakticky využívali techniku a skôr dosahovali významné výsledky v oblasti prírodných vied. Keď Homér dával za ideál života súmernosť a sformovanie tela, ako výraz vnútornej veľkosti, sebaovládania a šľachetnej duše, Hesoid stavia chválu práce a spravodlivosti. Základom života mal byť podľa
neho všeobecne právny poriadok, čo sa stalo ústredným motívom najmä pre Atény.

Každý mal vedieť čítať, písať a získať politickú zručnosť, čo platilo pre mužov, ženy a otroci boli vylúčení zo vzdelávania. Objavili
sa súkromní učitelia - remeselníci, tzv. filistri, ktorí učili vo svojich dielňach. Demokritos uznával význam fyzickej práce - podľa neho ruky, um a dôvtip, pomáhali ľuďom prejsť od divého spôsobu života ku kultúrnemu, no naproti nemu Platón vyzdvihoval
duševnú prácu nad fyzickou. Pojem práca uvádzal len v súvislosti s duševnou prácou a tí, čo sa zaoberali fyzickou prácou nepotrebovali vzdelanie. Jeho utópia štátu predstavovala 3 triedy: vládcovia ( filozofi ), bojovníci a živitelia ( živnostníci a roľníci ). Aj Aristoteles fyzickú prácu chápal ako údel neslobodných ľudí. Považoval ju len za „ myšlienkovú činnosť “. Pytagoras považoval číslo za podstatu všetkých vecí. Jeho rodák Teodoros bol nielen matematik, ale i vynálezca a technik. Zaoberal sa rôznymi teoretickými otázkami a problémami z remeselnej praxe. Známy bol tým, že zaviedol odlievanie dutých kovových odliatkov metódou strateného vosku.

Praktický záujem o techniku mali Rimania. Keď preberali grécke dedičstvo, vybrali z neho to, čo považovali za skutočné technické novosti. Boli to pragmatici. Síce Archimedes prišiel na zákony o páke, rozvinul teóriu kladkostroja, ale až Rimanom sa
podarila ich technická aplikácia. Postavili žeriavy na dvíhania ťažkých bremien. Vynašli mechanické stroje - otáčavé mlyny s vodným kolesom na pohon spodnou vodou. Sklo zaujalo Rimanov, keď v Sýrii pridali vo výrobnej technológii burel, čím sa stalo priehľadné. Zakladali sklárske dielne, stavali cesty, dômyselne budovali serpentíny a prvé cestné tunely. Cestné povozy zaznamenali technický vývoj, využívali nové stavebné materiály - cement, malta. Mali niekoľko systémov ústredného vykurovania.

Rímske základné školy učili čítať, písať a predovšetkým počítať. Delili sa na rétorické a gramatické, staršie deti sa technickým zručnostiam mohli učiť v dielňach, alebo od svojich rodičov a príbuzných.

Rozpad Rímskej ríše viedol v Európe k prenikavým sociálnym zmenám. Mestsky orientovaná rímska kultúra bola nahradená
vidieckym poľnohospodárstvom, čo podmieňovalo rozvoj poľnohospodárskej techniky. S nástupom kresťanstva prichádzala i nová
mentalita, v rámci ktorej sa zmenil celkový postoj k telesnej práci. Platilo : modli sa a pracuj. Vzdelaní kláštorní bratia nevykonávali bezmyšlienkovite telesnú prácu, ale využívali získané skúsenosti, aby dané technické možnosti rozvíjali ďalej. Najdôležitejším zdrojom energie v kláštorných hospodárstvach bola vodná sila. Vodné kolesá poháňali obilné mlyny, valchovne, hámre na železo, píly na drevo, zariadenia na spracovanie ľanu, pradenie, na spracovanie drôtu a rôzne ďalšie stroje. Väčšina remesiel sa rozvíjala v kláštoroch alebo dedinských spoločenstvách. Školstvo v stredoveku viedlo človeka k pokore, viere a kresťanskej dokonalosti a ostávalo viazané na stavy:

kláštorné, katedrálne, farské, rytierska výchova a mestské školy – ciachové a gildové. Napríklad Tomáš Akvinský redukuje
proces poznania na slovný výklad a učebnicu. Fyzickú prácu považoval za trest a mala krotiť nežiadúce ľudské vášne. V stredoveku sa presadzovala scholastika a nie technicko - prírodovedné myslenie. Napredovanie vo výrobe zostávalo v rovine teoretických úvah. Výnimkou bol rozvoj hutníctva a baníctva v Nemecku, Čechách a aj na Slovensku v okolí Banskej Štiavnice. Tvorivé myslenie v mestských remeslách, obchode a hospodárstve prekonalo koncom stredoveku čiastočne negatívny názor na technický rozvoj, ktorý bol vyhradený pre kláštory.

Pre rozvoj technického a vedeckého myslenia v období renesancie bolo charakteristické spojenie umenia s technikou. Vzniklo nové povolanie umelec – inžinier (inžinier – latinské slovo – inggénium a znamená okrem iného, duch, duševná sila, schopnosť, nadanie rozum a talent). Kniežatá ich povolávali na svoje dvory, čím sa im otváral prístup k starostlivo stráženým starým rukopisom - mohli študovať, čo ich priviedlo k postupnému prechodu od umenia a techniky k prírodným vedám. Veľkolepá
jednota vedy, techniky a umenia znamenala akúsi všestrannosť. Príkladom bol geniálny Leonardo da Vinci, ktorého jedinečnosť tkvela v predvídavosti s akou anticipoval budúce technické riešenia a len pre nedostatočné technické remeselné prostriedky sa nedali uskutočniť. Leonardo bol bez vzdelania a tak ostal typickým remeselníkom. Nadanie a všestrannosť a túžba po poznaní
a pochopení prírodných vied ho viedli k štúdiu všetkého, čo ho obklopovalo. Jeho písomnosti priniesli zaujímavé poznatky a postrehy z matematiky, fyziky, optiky, prírodopisu, chémie, anatómie a biológie.
Významným renesančným inžinierom bol Tacolo (Mariano di Jacobo), ktorý vzbudil pozornosť dvomi rozsiahlymi technikými spismi: De ingeniis a De machinis, v ktorých uvádzal praktické príklady strojov a prístrojov používaných na stavbách a v remeslách. Koncom 15. storočia vyšlo prvé tlačou vydané technické dielo : De re militari od Roberta Valturia a v 16. storočí vychádzali technické knihy nielen v latinčine, ale aj v jednotlivých národných jazykoch. Takto sa stali dostupnejšie širšiemu
okruhu ľudí bez vyššieho vzdelania.

Významní humanisti sa snažili presadiť prvky technickej a pracovnej výchovy. Francois Rabbelais v knihe Gargantua a Pantagruel považoval prácu spojenú s praktickým životom za súčasť výchovy. Podobne ako Erazmus Rotterdamský, ktorý okrem rozumovej výchovy, zbožnosti a slušného správania zaradil aj vzdelávanie sa v životných povinnostiach. Takýmto utopistom bol i Thomas More. Žiada vedecky činných ľudí oslobodiť od práce, ostatní 6 hodín pracovať, potom sa vzdelávať v materinskom jazyku. Vzdelávanie spájal s prácou. Deti mali vedieť pracovať v poľnohospodárstve a vedieť ešte jedno remeslo. Ďalším bol Thomasso Campanela. Tento vo svojom diele - Slnečný štát, vyzdvihuje názornosť vo vyučovaní.

Po prehĺbení krízy katolíckej cirkvi v 15. až 16. storočí nastúpili reformátori, najmä v Nemecku Martin Luther. Zriaďovali cirkevno - protestanské školy, ale technická alebo pracovná výchova v nich bola obmedzená. Práci sa dostalo ocenenie v Jednote českých bratov a ich školách. Podľa nich deti mali byť vedené k práci v rodine, hlavne k práci rúk. Veľa podnetov od nich prijal i Ján Ámos Komenský. V Informatoriu školy materskej radil, aby sa deti zoznamovali s hospodárstvom a ručnými prácami v jednote s rozvíjaním reči a predstáv. V národnej škole sa mali žiaci venovať 2 hodiny zdokonaleniu rozumu a pamäti a 2 hodiny praktickým
cvičeniam, spevu a remeslám. Podľa neho cieľom národnej školy bolo naučiť žiakov všetkému, čo budú potrebovať pre praktický život. Snažil sa priblížiť školu so životom. Navrhoval, aby sa vo vyučovaní využívala nielen hlava, ale i ruky.

V 17. storočí sa začali prejavovať snahy o špecializáciu. Vojenský inžinier mal vedieť konštruovať zbrane, stavať pevnosti,
zememeračské práce, stavbu ciest a vodných nádrží. Stavitelia mlynov sa zaoberali pohyblivými strojmi a mechanizmami prenášajúcimi energiu (voda, vietor), zhotovovaním prevodov, jednoduchých sústruhov, textilných strojov a podobne. Kolesári vyrábali rozličné meracie prístroje a boli i jemnými mechanikmi. Najjemnejšie práce sa stali doménou nového hodinárskeho remesla. Arkanisti sa zaoberali chemickými procesmi, napríklad fúkaním skla alebo metalurgiou. Popri praktických a technických povolaniach sa rozvíjali aj čisto vedecké disciplíny. Teoretici ako matematici, fyzici, chemici aj teológovia v jednej osobe
sa čoraz viac dištancovali od praktických technických úloh, najmä od vlastnej výroby. Ich kontakty s praxou sa obmedzovali na experimenty a rozvoj meracej techniky.

Charakteristické pre dobu 17. a 18. storočia bolo zakladanie „učených spoločností “ – akadémií. Hojnejšie sa vydávala vedecká a technická odborná literatúra, orientovaná na použitie vedy a techniky v praxi. Mala charakter učebníc. Snahy o tvorbu vyčerpávajúcich encyklopedických diel, sumarizovali poznatky z celej vednej oblasti. Takéto dielo bolo i Theatrum machinárium od lipského mechanika Jakoba Leupolda, ktorý mal dielňu na jemnú mechaniku a ako výrobca prístrojov intenzívne spolupracoval s učencami z univerzity. Objavovali sa prvé technické lexikóny.

Za vrchol technickej literatúry sa považovala Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel. Jej autormi boli francúzski osvietenci a vedci Denis Diderot a Jean Le Rond d’ Alembert. Vznikala v šľachtických salónoch a nie na univerzitách, preto bola napadnutá cirkvou. Mala 35 zväzkov a neskôr sa do autorského kolektívu zapojili Montesquieu, Voltarire, Condilac,
Helvétius, Buffon a Jean Jacques Roussea, ktorého cenzúra prinútila opustiť redakčný kolektív. Poznatky v nej boli vysvetľované prirodzeným ľudským rozumom, bola písaná pre laickú verejnosť. Encyklopédia sa vydávala i mimo Francúzska, v Berlíne, Petrohrade, Švajčiarsku.

Poznatky v nej boli vysvetľované prirodzeným ľudským rozumom, bola písaná pre laickú verejnosť. Dokumentovanie technických a prírodovedných poznatkov sa prvý raz inštitucionalizovalo v Anglicku, kde vznikla súkromná britská spoločnosť s názvom – Kráľovská spoločnosť pre zdokonaľovanie prírodovedných poznatkov. Jej úlohou bolo pomocou experimentov prehlbovať vedomosti o rozličných veciach v prírode a všetkých odvetviach, mechanických postupoch, strojoch a vynálezoch a podobne. Rovnaké zámery mala v Paríži štátna inštitúcia – Akadémia vied.

Čo sa týka pracovnej a technickej výchovy, okrem Rousseau, ktorý tvrdil, že manuálna práca nezotročuje človeka, ale ho oslobodzuje a keď „svojho Emila“ umiestnil do remeselníckej rodiny, pokladal za dôležitý prostriedok výchovy prácu, sa rovnako vyjadroval i Lepelletier. Navrhol, aby základy vedeckej práce boli už na základnej škole. Žiadal tiež, aby školy boli dobre vybavené najrôznejšími modelmi, strojmi a nástrojmi, aby sa všetci žiaci vzdelávali od 5 do 12 rokov v domoch národnej výchovy. Za najdôležitejšiu činnosť považoval obrábanie pôdy. Angličan John Locke vo výchove mladého gentlmena zahrnul i
výchovu k práci. Odporúčal, aby sa mladíci z dobrých rodín učili remeslu a prácam na poli. Potrebu vyvodzoval zo zdravotného,
pedagogického i ekonomického hľadiska. K výchove pristupoval diferencovane z hľadiska spoločenských vrstiev. V jeho pracovných školách mali deti pracovať celý deň pri najnutnejšej strave.
Zavedenie a rozšírenie prvých poloautomatizovaných a automatizovaných strojov v britskom textilnom priemysle začali novú éru - strojovú výrobu v továrňach. Ručná výroba súčiastok bola nahradená sériovou, o čo sa zaslúžili konštruktéri Henry Maudslay, Richard Roberts, Joseph Vhitworth, James Nasmyth a iní. Maudslay využil princíp vodiaceho vretena na konštrukciu sústruhu, ktorý mohol po prvý krát vyrábať skrutky s konštantným stúpaním. Pomocou presných závitov sa dali vyrábať lepšie obrábacie stroje, i presne pracujúce vŕtačky. Na stroje bolo treba veľa železa a tak i železiarsky priemysel sa začal rozvíjať. Staré skujňovacie ložiská nahradzovali plameňové pece a zaviedol sa pudlovací spôsob tavby. Na výrobu špeciálnych ocelí sa zaužívalo tavenie v tégľoch. V hutníctve sa zaviedlo veľa zlepšení - pri vysokopecnom tavení fúkanie horúceho vzduchu, vývoj valcovacích stolíc železa, odlievanie do pieskových foriem a podobne. I keď prvé parné stroje boli vyrobené pred britskou revolúciou (energiu pary poznali už Gréci, Savery paru využil na odvodnenie baní, Pappin postavil prototyp piestového parného stroja, Watt tiež konštruoval parné stroje), skutočný úspech para ako energia zaznamenala po zostrojení rušňa Georgom Stephensonom.

V podmienkach Uhorska sa para a parné stroje zavádzali oveľa neskôr. Stredoslovenská banská oblasť, nadväzujúc na staré tradície sa stala centrom preberania technických noviniek, ale predovšetkým vlastnej vyspelej a invenčnej technickej
tvorby. Významnú úlohu pri tom zohrávala banícka škola v Banskej Štiavnici, ktorá sa stala prvou vysokou baníckou školou na svete pod názvom - Banícka akadémia. Slovensko bolo hlavnou železiarskou oblasťou Uhorska. Pri zlievárňach vznikali i mechanické dielne – Pohorelá, Krompachy, Prakovce. Najvýznamnejším odberateľom sa stalo napredujúce poľnohospodárstvo v Uhorsku. Sériovo vyrábané stroje sa vyrábali i pre potravinársky priemysel a domácnosti. Ján Andrej Segner zostrojil prvý vodný motor – Segnerovo koleso. Na Trnavskej univerzite postavili astronomické observatórium.

Nové výrobné vzťahy a rozvoj výroby súvisel s naliehavejšou potrebou výchovy k práci. Významným propagátorom pracovnej výchovy bol Johan Heinrich Pestalozzi. V duchu princípu rozvíjajúceho vyučovania rozpracoval systém zoradených cvičení, ktoré podnecovali aktivitu dieťaťa. Vyslovil požiadavku spojenia vyučovania s výrobnou prácou. Jeho učebný plán obsahoval:
materinský jazyk, aritmetiku, geometriu, kreslenie, písanie, telesnú a pracovnú výchovu. S rozvojom priemyslu sa začalo objavovať závažné využívanie detskej práce a proti tomu sa postavil Robert Owen, aby svojimi návrhmi prispel k obrodeniu spoločnosti. Žiadal celonárodnú, vedeckú, pracovnú, intelektuálnu a morálnu výchovu. Navrhol, aby deti pracovali v továrňach od 12 rokov, dovtedy sa mali od 2 do 6 rokov pripravovať vo výchovnom zariadení pri podniku a od 6 do 12 rokov delil školu na dennú pre deti do 10 rokov a večernú pre staršie deti. Pracovnú výchovu chápal ako prípravu na povolanie, vytvorenie vzťahu k práci a pracovitosti. Žiadal, aby sa pri výchove uplatňovali technické novosti a racionálne formy práce. Na demokratických pedagogických zásadách postavil pracovnú výchovu Konstantin Dmitrijevič Ušinskij, ktorý výchovu chápal v harmónii: národnosť, jazyk, práca, veda. Prácu považoval za trest, ale zároveň ju pokladal za nevyhnutnú podmienku telesného mravného a rozumového zdokonaľovania človeka, za prejav jeho slobody, šťastia a zmyslu života.

Priemyselná spoločnosť bola v 19. storočí urbanizovaná, stávala sa spoločnosťou vzdelaných ľudí. Industralizácia spoločnosti ovplyvnila znižovanie analfabetizmu. Wernerovi von Siemensovi sa podarilo skonštruovať robustný a výkonný motor na dynamoelektrickom princípe - alternátor. Rozšírila sa železničná sieť, dôležitú úlohu zohrával bicykel a po objavení spaľovacieho motora, sa rozvíjala i automobilová doprava. Prvý, skutočne funkčný, motor skonštruoval Nikolaus August Otto. Nasledoval ho Benz s benzínovým motorom a Diesel s naftovým motorom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Z histórie techniky