- staroveká architektúra spojená s novozaloženým kresťanským kultom. V roku 313 bolo kresťanstvo Milánskym ediktom, vydaným cisárom Konštantínom Veľkým, zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami Rímskej ríše a r. 380 sa stalo jediným štátnym náboženstvom. Spočiatku sa architektúra vyvíjala súbežne s rímskou antikou a bezprostredne z nej aj vychádzala. Budujú sa predovšetkým chrámy, baptistériá a mauzóleá (na chrámy sa spočiatku pretvárajú vtedajšie profánne baziliky alebo hrobky – napr. S. Constanza v Ríme). Chrám, ktorý bol v antickom období príbytkom božstva, sa v kresťanskom poňatí mení na priestor na zhromažďovanie veriacich. Na východe (Sýria) sa stáva samostatnou hospodárskou jednotkou s kostolmi, hospodárskymi a obytnými budovami, dielňami, školami, nemocnicami atď. (predobrazom stredovekého kláštora). Chrámy sa stavajú pozdĺžne alebo centrálne. Pozdĺžne vychádzajú z rímskej baziliky a z antického chrámu preberajú orientáciu presbytéria na východ. Hlavná loď bola zakončená apsidou s oltárom, katedrou pre biskupa a sedadlami pre šľachtu. Veľkú časť hlavnej lode zaberal priestor pre spevákov (solea). Strop bol väčšinou plochý, trámový alebo s priehľadom do krovu. Podpory tvorili piliere a stĺpy. V období rozpadu Rímskej ríše sa často používali stĺpy zo starších antických stavieb. Na západnej strane chrámu bývalo átrium so štvorcovým dvorom a studňou uprostred. Centrálne sú predovšetkým baptistériá a mauzóleá. Dodržiavala sa zásada podriadenia vedľajších priestorov ústrednému. Stropy boli ploché alebo klenuté (kupola, valená alebo krížová klenba).Vytvoril sa nový typ chrámu, tzv. pozdĺžna centrála. Významné pamiatky sú: S. Maria Maggiore, S. Clemente, S. Prasede v Ríme, mauzóleum Gally Placidie a kostol S. Vitale v Ravenne, kostol S. Marco v Benátkach. Na východe chrámy sv. Ireny, sv. Sofie (Hagia Sofia) v Istanbule, sv. Juraja v Solúne (Thessaloníki) a ďalej Babuda, Turmanin, Kalb-Luzeh, Šakka, Tafka a iné v centrálnej Sýrii.