Inkovia

Pôvod Inkov dodnes nie je odhalený. Podľa ústneho rozprávania vraj pochádzajú z oblasti okolo jazera Titicaca medzi dvoma hrebeňmi Ánd, tiahli do údolia Cuzca, kde položili základ svojej ríše. Mýtus hovorí, že slnečný boh stvoril prvého inka Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo uprostred jazera Titicaca a prikázal im, aby priniesli indiánom žijúcim v temnom barbarstve svetlo civilizácie. Manco niesol zlatú palicu. Slnečný boh mu prikázal, že keď príde na miesto, kde je pôda taká úrodná, že sa celá palica do nej zaborí, aby ju pichol do zeme a založil tam mesto. Po dlhom putovaní a dobrodružstvách sa palica zaborila do zeme a zrodilo sa Cuzco.

Inkovia dobyli údolie, zničili pôvodných obyvateľov a založili polygamnú spoločnosť. Podľa inkskej tradície vznikla inkská ríša zhruba okolo roku 1200 pred Kr.. Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnuci malému územiu okolo Cuzca. Historické (t.j. už nie legendárne) obdobie Inkov sa začína vládou (tzv. deviateho inku) Pachacutiho (1438 - 1471). Za jeho vlády došlo k značnému rozšíreniu územia, bol zavedený kult boha slnka (Inti) a vznikli veľkorysé stavby a došlo k hospodárskemu rozmachu.

Jeho nástupcovia ríšu ďalej rozširovali. Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla vlády jedenásteho inku Huyana Capaca (1493 - 1527) – na severe po rieku Ancasmayo, na juhu po rieku Maule. Po jeho smrti (1527) bojovali o moc jeho synovia: dvanásty inka Huascar (opieral sa o tradičnú elitu v Cuzcu) a Atahualpa (opieral sa o vojsko v severných provinciách). Atahualpa roku 1532 Huascara zosadil. Španieli pod vedením F. Pizarra tu pristáli v roku 1531 a keďže práve prebiehala spomínaná občianska vojna, ríšu veľmi rýchlo dobyli a Atahualpu roku 1533 popravili. Španielmi dosadený inka Manco Capac II. po istom čase (1536) zorganizoval povstanie a v horskej oblasti Vilcabamba zorganizoval tieňové kráľovstvo. Toto zaniklo roku 1572, kedy bol zajatý a popravený jeho posledný vládca Tupac Amaru I.


Zriadenie:

Sídlom vládcu a najväčším náboženským centrom bolo Cuzco. Na čele rozsiahlej organizácie spoločenského a ekonomického života s tvrdým systémom daní vo forme prác a vojenskej služby stála štátna a kňažská hierarchia. Absolútny vládca inka bol prakticky považovaný za boha. Patrila mu všetka pôda, iba časť z nej venoval kňažstvu a ľudu, hlavnú časť si ponechával pre sebe a pre svoju šľachtu. V štáte mal každý právo na obrábateľnú pôdu veľkú asi 100 krát 50 m, v čase neúrody živili obyvateľov štátne sýpky. Okrem toho mal každý právo na stravu. Vyspelá bola aj starostlivosť o vdovy a siroty. Priepasť medzi bohatými a pospolitým ľudom bola však veľká.

Významnú úlohu zohrávala armáda, ktorá okrem získavania území a potláčania vzbúr organizovala aj násilné presídľovanie obyvateľstva (napríklad remeselníkov z dobytých území do Cuzca).


Náboženstvo:

Štátne náboženstvo bolo synkretizmom hlavných bohov, vedľajších božstiev, lokálnych animistických predstáv, prírodných kultov, obradov spojených s mágiou a primitívnych fetišov. V štátnom kulte zohrávali dôležitú úlohu kláštorné spoločenstvá. Pri obradoch bolo časté obetovanie zvierat (moriat a lám), zriedkavo ľudí.

Pôvodne bol najvyšším bohom Viracocha (Huiracocha) – boh stvoriteľ, neskôr získal prvenstvo boh slnka Inti. Ďalší významní bohovia boli Illapa – boh hromu a dažďa a bohyňa Mesiaca a manželka Slnka Quilla. Vládca (inka) sa považoval za syna Intiho a jeho žena za stelesnenie Quilly. Medzi pospolitým ľudom sa obľube tešila Pachamama – matka zeme, ktorú dodnes uctievajú v horách, sčasti v podobe Panny Márie.

Ako zákon, tak aj náboženstvo bolo veľmi jednoduché, Mank zaviedol boha slnka, svetla a tepla Intu, ktorého vyhlásil za svojho otca. Boh slnka sa uctieval obetami v slávnostné dni. Väčšinou sa obetovávali lamy, králiky, vtáky, obilie, ovocie a zelenina. Pri pohrebe kráľa sa obetovávali dobrovoľníci - ženy a muži, aby ho sprevádzali na druhom svete. Okrem boha Inta uctievali ešte napríklad Mama Kilju, Čašku a mnoho iných bohov. Okrem toho uctievali rôzne modly, neživé veci, ba i mŕtvoly, ktorým pripisovali dobré a zlé vlastnosti. Zobrazovali ich v chrámoch obrovskými zlatými alebo striebornými platňami.

Do roka slávili štyri hlavné slávnosti, z nich tri boli náboženského rázu a štvrtá slávnosť bola skôr spoločenského rázu. Najdôležitejšia slávnosť bola Inti-raimi (slávnosť slnka) bola to vlastne slávnosť letného slnovratu. Druhá slávnosť bola Kuski-raima, týkajúca sa orania, sa konala vraj vtedy, keď kukurica vypučala, tretia potom Situa-raima (slávnosť čistenia) pripadala na zimnú rovnodennosť a jej zmysel bol, že sa ľudia po nej pokladali za očistených od nemocí a zlých duchov.

Deti boli vychovávané tvrdo a prísne hneď od narodenia. Vzdelanie bolo výhradným privilégiom kráľovského dvora, alebo vyššej šľachty. Na školách vyučovali astronómiu, štatistiku, matematiku a krásnu literatúru. Písmo v našom zmysle slova nemali, používali veľmi dômyselný spôsob znázorňovania myšlienok, nazvaný kipu (uzol). Kipu sa skladal z jedného silnejšieho povrazu, naň sa priväzovali tenšie šnúročky z farebnej vlny a na nich sa viazali uzly, tie mali podľa farby a spojenia zvláštny význam.