Staroveké civilizácie

Aztékovia

Meno Aztékov pochádza z názvu legendárneho mesta Aztlán, ktoré Aztékovia pokladali za svoju pravlasť. Sami sa však nazývali Mexikovia. Do údolia Mexika, kde našli útočisko, prišli v 13. storočí a založili na močaristom ostrove uprostred jazera v roku 1325 Tenochtitlán (dnes Mexiko). Toto slovo znamená miesto, kde rastie kaktus tenochtli. Vybudovali tam umelé ostrovčeky, na ktorých žili, obrábali kukuričné polia a ovocné záhrady. Rozšírili svoju nadvládu nad ostatnými kmeňmi, od ktorých prevzali jazyk a náboženské zvyky a za nasledujúce dve storočia tu vybudovali mohutnú ríšu s takmer 12 miliónmi obyvateľov. Porazené národy im museli odvádzať dávky drahých kovov, šperkov, ozdobných pier, kakaa, gumy, ale aj nešťastníkov na ľudské obety.

Vďaka tomuto získali Aztékovia obrovské bohatstvo a preto aztéckych panovníkov nenávideli v celej oblasti. V roku 1428 Tenochtitlán, Taxcoco a Tlacopán vytvorili "Trojčlenný spolok", z ktorého sa postupne stala "Aztécka ríša". Tieto tri mestá spájala daň, ktorú museli platiť mestá a provincie: zlato, drahokamy, odevy, perá, kukurica. U Aztékov odev naznačoval sociálne postavenie jednotlivca. Ozdoby zo vzácnych pier, nefritu a zlata boli vyhradené šľachticom, zatiaľ čo prostí ľudia sa museli uspokojiť s obsidiánom a kožami králikov.

V čele aztéckej spoločnosti stála vládnuca vrstva hodnostárov. Z tejto vrstvy pochádzal najvyšší vládca. Volila ho rada zložená zo zástupcov rodov. Významnú úlohu hrali aj kňazi. Ich výchova v chrámových školách bola prísna a tvrdá. Príprava na kňazské povolanie vyžadovala mravnú čistotu a fyzickú i morálnu vytrvalosť. Mladí chlapci a dievčatá začínali študovať asi vo veku 20 rokov. Niektorí sa špecializovali na štúdium astronómie, iní na poznávanie liečivých rastlín. Najvyššia hodnosť, ktorú mohli získať, bola funkcia obetného kňaza. Zvláštnej vážnosti sa tešili obchodníci, ktorí odchádzali za obchodmi do ďalekých a nebezpečných krajín. S tovarom privážali aj dôležité informácie o rôznych krajinách pre vládcu , za čo od panovníka dostávali pocty a majetky.

Remeselníci mali titul, ktorý sa udeľoval za objavy pri práci so vzácnymi materiálmi. Avšak majetok mali iba vládcovia, kňazi, vojenský velitelia a vysoký úradníci. Na spodnej priečke sociálneho rebríčka stáli prostí ľudia, prevažne roľníci, povinní odvádzať štátu dane, pracovať alebo slúžiť vo vojsku. Často sa však stávali obetnými predmetmi. V aztéckej spoločnosti boli síce ženy mužom podriadené, ale mali voľnosť a svoje práva. Mnohoženstvo bolo povolené, ale nedoporučovalo sa o bolo obmedzené. V prípade mužovej smrti boli deti zverené chrámu a prísne vychovávané. Verejná služba v prospech štátu, zásluhy a odvaha umožňovali postúpiť do vyšších vrstiev, napr.: zajatie štyroch nepriateľov zaručovalo aj obyčajnému roľníkovi pocty a zisk titulu.

Výchova: Starí Mexikovia mali knihy, ktoré obsahovali pravidlá týkajúce sa výchovy a umenia žiť. Doma i v škole sa mladí Aztékovia učili a neúnavne opakovali tie isté rady : "Nehovor príliš nahlas a hrubo!".


Pri stole: "Neber si veľké sústa jedla, nenapchávaj si ústa, nehltaj ako pes!". Dobre vychovaný Azték vedel ovládať svoje city a zachoval vážnosť za každých okolností. Medzi hodnostármi patrila skromnosť, pokora a rozvážnosť k najvyšším hodnotám. Ako prvý sa musel týmto pravidlám podriadiť panovník: "Rohože kráľov nie sú miestom rozkoší a radosti, ale naopak, miestom veľkej práce, žiaľu a pokory." Výchova detí bola obzvlášť veľmi prísna. Bola najväčšou starosťou rodičov, pretože umožňovala získať si úctu feudála. Pätnásťročné deti zverili buď do výchovy kňazom chrámu, alebo do vojenských škôl. Telesné tresty neboli výnimkou, vychovávatelia trestali deti zabodávaním tŕňov agávy do rúk, alebo ich nútili dýchať štipľavý dym z červenej papriky.

Náboženstvo a Kultúra:

Pravdepodobne väčšina stredoamerických kmeňov vykonávala ľudské obety. Nazdávali sa, že zaženú biedu tým, že napoja svojich bohov "najcennejšou tekutinou", ľudskou krvou. Až do strašnej krajnosti dotiahli túto tradíciu Aztékovia. Odhaduje sa, že každoročne obetovali až 20 000 ľudských životov. Obrad uskutočňovali kňazi na oltároch umiestnených na vrchole stupňovitých pyramíd. Obeť najprv zabili nožom s ostrou čepeľou z obsidiánu, prípadne z chalcedónu. Potom z nej vybrali srdce. Aby získali dostatočný počet obetí, často krát bojovali. V týchto "Kvetinových vojnách" boli bojovníci vyzbrojení širokými mečmi s obsidiánovým ostrím. Chránili sa vŕbovými štítmi a brnením z lisovanej bavlny. Bojovníci, ktorí zajali najviac zajatcov, boli odmenení perovými ozdobami a šperkami a mohli postúpiť na niektorý vyšší stupeň hodnosti ako rytier - jaguár alebo rytier - orol.

Podľa Aztékov bola duša nesmrteľná a po smrti dostala to, čo si zaslúžila: v nebi boli duše hrdinov, v obyčajnom nebi duše dobrých obyčajných ľudí a zlí trpeli vo večných temnotách.

Národným bohom Aztékov bol Huitzilopochtli (Kúzelník kolibrík), jeho matka, bohyňa Coatlique oblečená v sukni z hadov, bola bohyňou zeme. Bohyňa lásky sa volala Tlazolteotl. Aztékovia prijali niektorých bohov aj z dobitých území. Každé božstvo malo vlastné chrámy a podľa aztéckej viery vyžadovalo ľudské obety. Hudba bola súčasťou všetkých obradov. Hodnostári si veľmi vážili hudobníkov a spevákov. Používali flauty, bubienky a drevené gongy. Odborníci vysvetľujú tieto kruté zvyky ako boj o získanie životného priestoru.

Aztékovia vyrábali šperky zo zlata, z tyrkysov, perál, mušlí a pier predátorov. Ríša bola zničená v čase svojej najväčšej slávy a moci v roku 1519 Španielom Cortésom. Po svojom príchode do Tenochtitlánu 8. novembra 1519 boli Španieli miestnymi domorodcami spočiatku prijatí veľmi priateľsky. Hernando Cortéz bol pre Aztékov dokonca stelesnením bieleho boha Quetzalcoatla, ktorého príchod veštilo už staré proroctvo. V predvečer španielskeho vpádu žilo v Tenochtitlane 100 000 až 300 000 obyvateľov a mesto bolo nielen najväčšie v starej Amerike, ale i jedným z najväčších na celom svete vôbec.
Inkovia

Pôvod Inkov dodnes nie je odhalený. Podľa ústneho rozprávania vraj pochádzajú z oblasti okolo jazera Titicaca medzi dvoma hrebeňmi Ánd, tiahli do údolia Cuzca, kde položili základ svojej ríše. Mýtus hovorí, že slnečný boh stvoril prvého inka Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo uprostred jazera Titicaca a prikázal im, aby priniesli indiánom žijúcim v temnom barbarstve svetlo civilizácie. Manco niesol zlatú palicu. Slnečný boh mu prikázal, že keď príde na miesto, kde je pôda taká úrodná, že sa celá palica do nej zaborí, aby ju pichol do zeme a založil tam mesto. Po dlhom putovaní a dobrodružstvách sa palica zaborila do zeme a zrodilo sa Cuzco.

Inkovia dobyli údolie, zničili pôvodných obyvateľov a založili polygamnú spoločnosť. Podľa inkskej tradície vznikla inkská ríša zhruba okolo roku 1200 pred Kr.. Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnuci malému územiu okolo Cuzca. Historické (t.j. už nie legendárne) obdobie Inkov sa začína vládou (tzv. deviateho inku) Pachacutiho (1438 - 1471). Za jeho vlády došlo k značnému rozšíreniu územia, bol zavedený kult boha slnka (Inti) a vznikli veľkorysé stavby a došlo k hospodárskemu rozmachu.

Jeho nástupcovia ríšu ďalej rozširovali. Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla vlády jedenásteho inku Huyana Capaca (1493 - 1527) – na severe po rieku Ancasmayo, na juhu po rieku Maule. Po jeho smrti (1527) bojovali o moc jeho synovia: dvanásty inka Huascar (opieral sa o tradičnú elitu v Cuzcu) a Atahualpa (opieral sa o vojsko v severných provinciách). Atahualpa roku 1532 Huascara zosadil. Španieli pod vedením F. Pizarra tu pristáli v roku 1531 a keďže práve prebiehala spomínaná občianska vojna, ríšu veľmi rýchlo dobyli a Atahualpu roku 1533 popravili. Španielmi dosadený inka Manco Capac II. po istom čase (1536) zorganizoval povstanie a v horskej oblasti Vilcabamba zorganizoval tieňové kráľovstvo. Toto zaniklo roku 1572, kedy bol zajatý a popravený jeho posledný vládca Tupac Amaru I.


Zriadenie:

Sídlom vládcu a najväčším náboženským centrom bolo Cuzco. Na čele rozsiahlej organizácie spoločenského a ekonomického života s tvrdým systémom daní vo forme prác a vojenskej služby stála štátna a kňažská hierarchia. Absolútny vládca inka bol prakticky považovaný za boha. Patrila mu všetka pôda, iba časť z nej venoval kňažstvu a ľudu, hlavnú časť si ponechával pre sebe a pre svoju šľachtu. V štáte mal každý právo na obrábateľnú pôdu veľkú asi 100 krát 50 m, v čase neúrody živili obyvateľov štátne sýpky. Okrem toho mal každý právo na stravu. Vyspelá bola aj starostlivosť o vdovy a siroty. Priepasť medzi bohatými a pospolitým ľudom bola však veľká.

Významnú úlohu zohrávala armáda, ktorá okrem získavania území a potláčania vzbúr organizovala aj násilné presídľovanie obyvateľstva (napríklad remeselníkov z dobytých území do Cuzca).


Náboženstvo:

Štátne náboženstvo bolo synkretizmom hlavných bohov, vedľajších božstiev, lokálnych animistických predstáv, prírodných kultov, obradov spojených s mágiou a primitívnych fetišov. V štátnom kulte zohrávali dôležitú úlohu kláštorné spoločenstvá. Pri obradoch bolo časté obetovanie zvierat (moriat a lám), zriedkavo ľudí.

Pôvodne bol najvyšším bohom Viracocha (Huiracocha) – boh stvoriteľ, neskôr získal prvenstvo boh slnka Inti. Ďalší významní bohovia boli Illapa – boh hromu a dažďa a bohyňa Mesiaca a manželka Slnka Quilla. Vládca (inka) sa považoval za syna Intiho a jeho žena za stelesnenie Quilly. Medzi pospolitým ľudom sa obľube tešila Pachamama – matka zeme, ktorú dodnes uctievajú v horách, sčasti v podobe Panny Márie.

Ako zákon, tak aj náboženstvo bolo veľmi jednoduché, Mank zaviedol boha slnka, svetla a tepla Intu, ktorého vyhlásil za svojho otca. Boh slnka sa uctieval obetami v slávnostné dni. Väčšinou sa obetovávali lamy, králiky, vtáky, obilie, ovocie a zelenina. Pri pohrebe kráľa sa obetovávali dobrovoľníci - ženy a muži, aby ho sprevádzali na druhom svete. Okrem boha Inta uctievali ešte napríklad Mama Kilju, Čašku a mnoho iných bohov. Okrem toho uctievali rôzne modly, neživé veci, ba i mŕtvoly, ktorým pripisovali dobré a zlé vlastnosti. Zobrazovali ich v chrámoch obrovskými zlatými alebo striebornými platňami.

Do roka slávili štyri hlavné slávnosti, z nich tri boli náboženského rázu a štvrtá slávnosť bola skôr spoločenského rázu. Najdôležitejšia slávnosť bola Inti-raimi (slávnosť slnka) bola to vlastne slávnosť letného slnovratu. Druhá slávnosť bola Kuski-raima, týkajúca sa orania, sa konala vraj vtedy, keď kukurica vypučala, tretia potom Situa-raima (slávnosť čistenia) pripadala na zimnú rovnodennosť a jej zmysel bol, že sa ľudia po nej pokladali za očistených od nemocí a zlých duchov.

Deti boli vychovávané tvrdo a prísne hneď od narodenia. Vzdelanie bolo výhradným privilégiom kráľovského dvora, alebo vyššej šľachty. Na školách vyučovali astronómiu, štatistiku, matematiku a krásnu literatúru. Písmo v našom zmysle slova nemali, používali veľmi dômyselný spôsob znázorňovania myšlienok, nazvaný kipu (uzol). Kipu sa skladal z jedného silnejšieho povrazu, naň sa priväzovali tenšie šnúročky z farebnej vlny a na nich sa viazali uzly, tie mali podľa farby a spojenia zvláštny význam.
Rok delili Inkovia na dvanásť mesiacov, z toho mal každý názov a určitú slávnosť. Peruánska pôda musela byť umelo zavlažovaná, pokiaľ však bolo možné ju obrábať. Vodu dodávali zďaleka obrovské vodovody. Obchodovanie nebolo. Všetkú výmenu potravín mal štát vo svojich rukách. Vojsko bolo organizované, podobne ako obyvateľstvo, v dekuriach a centuriach, zriedkakedy použili Inkovia proti búriacim sa podmaneným násilné kolonizácie. Tak poskytovala ríša Inkov obraz mieru, a tým väčšia vina padá na Španielov, ktorí túto kultúru za vlády nešťastného Atahualjupu zničili.


Kultúra a veda:

Inkovia skultúrnili 40 druhov rastlín a domestikovali najviac zvierat v Amerike (kačica, lama, pes, morča, alpaka). Správu ríše uľahčovali dokonalé cesty vedúce priamo cez hory, močiare či pralesy. Stavali sa aj kvalitné visuté mosty. Vozy sa nepoužívali, preto cesty boli pravdepodobne určené najmä pre karavány lám a peších. Používali aj zavlažovacie kanály. Na stavbu palácov sa používali veľké kamenné bloky, ktoré boli na milimetre presne opracované, aby do seba zapadali. V chrámoch pre boha slnka viseli zlaté a strieborné platne. Keramika je spravidla úžitková, s jednoduchou geometrickou maľovanou výzdobou. Písmo Inkovia nevyvinuli, na „zapisovanie“ údajov, najmä štatistických, sa používal systém šnúrok s uzlami (kipu). Podľa novších názorov však kipu slúžilo ako plnohodnotné písmo. Na vysokej úrovni bolo zlatníctvo. Preslávené boli početné inkské zlaté poklady, ktoré spravidla dobyli Španieli.



Kelti

Etrusko-grécka civilizácia mala styky so severom a len čo si keltské kmene žijúce na sever od Álp osvojili novú techniku železa a iné remeselné zručnosti od Etruskov a Grékov, získali v severnej Európe prevahu vďaka početným ľahko prístupným baniam na železnú rudu medzi Atlantickým oceánom a Balkánom. V týchto krajinách sa v nasledujúcich storočiach rozvíjala keltská civilizácia. Bola to spoločnosť organizovaná v kmeňoch, na čele s dynastiami vodcov a bojovou aristokraciou jazdcov.

V niektorých obdobiach sa politický vplyv Keltov rozšíril na juh od Álp a r. 387 pred Kr. začali ohrozovať aj Rím, vzrastajúcu veľmoc. To bol koniec etruskej slávy. Kelti si vynútili a udržiavali prevahu v strednej a západnej Európe až dovtedy, kým Rimania nerozšírili svoju ríšu na západ a na sever od Álp.

V tejto časti Európy práve Kelti vystavali prvé skutočné mestá: oppidá, hradiská, ktoré poskytovali vojenskú ochranu špecializovaným remeslám a dôležitému obchodu, ktorý sa uskutočňoval nielen medzi mestami, ale aj so stredomorskými krajinami, najmä keď začali Kelti používať peniaze.

V lokalite La Téne, v dnešnom švajčiarsku pri Neuchâtelskom jazere, sa našlo množstvo zbraní, šperkov a rozmanité nástroje z keltského železného obdobia: kosáky, kosy, nožnice, sekery, kliny, píly atď. Nájdené predmety predstavujú pravdepodobne milodary keltským bohom, ale nástroje majú rovnaké tvary ako tie, čo sa našli vo všetkých keltských oblastiach. Nová technika spracovania železa umožňovala početné vynálezy, ktoré neboli mysliteľné v bronzovej či kamennej dobe.

Nájdené zbrane svedčia o tom, že keltskí kováči vyrábali zručné a účinné zbrane ustáleného vzoru, čo umožňovalo zásobiť nimi nielen úzku vrstvu bojovníkov, ale celé ľudové armády. Tým sa dá naisto vysvetliť aj keltská expanzia k Čiernemu moru a k Atlantickému oceánu a ich výboje do Itálie a Grécka.

No predsa to bola spoločnosť čisto aristokratická na čele s kráľmi, ktorí vládli nad vazalmi, ako o tom svedčia bohato zdobené hroby. Typická hrobka vznešeného vodcu obsahovala často drevené vozy vykladané bronzom. Rast keltskej civilizácie bol pomerne rýchly na celom území a bol umožnený rozvinutým obchodom so železom, soľou a poľnohospodárskymi výrobkami, ako aj spoločenskou organizáciou: Kelti rozlišovali vládnucu vrstvu, kňazskú vrstvu (druidov), slobodných remeselníkov a roľníkov, vojsko. Kelti mali ako prvý v Európe dvojkolesové vozy určené na boje, a takisto boli jediným kmeňom, ktorý už v tom období používal brnenie. Keltské sídliská sú pomerne rozľahlé, žili tam najmä roľníci, zatiaľ čo vládnuca vrstva dávala prednosť životu v opevnených osadách vybudovaných na neprístupných miestach. Keltské domy mali okrúhly i obdĺžnikový tvar, bývali mierne zapustené do zeme. V zásade išlo o zrubové stavby. Keltské kmene stavali na svojom území aj sídliská mestského typu - oppidá. Najznámejším oppidom na Slovensku bola Bratislava. Kelti v Bratislave aj razili mince - Biateky.

Druidovia tvorili osobitnú skupinu dôležitých obyvateľov, ktorí prešli do vedomia budúcich generácií ako čarodejníci. Druidovia tvorili vzdelanú triedu, čo plnila funkciu kňazov a mudrcov. Zabezpečovali obrady a zároveň vysvetľovali obyčajové právo. Ich veľký vplyv sa opieral o znalosť písma, viac-menej inšpirovaného gréckou abecedou, ktoré si chránili ako tajomstvo a istý druh monopolu. Dá sa však predpokladať, že Kelti až do príchodu kresťanstva v skutočnosti nemali písaný jazyk. Keltské umenie bolo sčasti ovplyvnené Gréckom, ale vytvorilo štylizovanú formu výrazu, ktorá ho zaraďuje v európskom kontexte medzi vyššie civilizácie. Hoci keltský ľud nevytvoril osobitný národ ani etnickú jednotu, jasne sa odlišoval od Germánov na severe a Slovanov na východe. Keltská civilizácia bola jedným z vrcholov prehistórie v Európe. Kelti vytvorili v strednej európe prvú európsku kultúru.


Keltská mágia:

Obyvatelia South Uista veria, že údolie zvané Glenstyle rozliehajúce sa medzi dvoma horami na východnej strane tohto ostrova bolo obývané duchmi. Miestny obyvatelia ich nazývali Veľkí ľudia. Nikto z mužov či žien sa neodvážil vstúpiť do tohto údolia bez toho, aby sa najprv úplne neodovzdal Veľkým ľuďom a nechal sa nimi sprevádzať. Zvyk ľudí z Western Isles polievať istý malý kopec kravským mliekom je odôvodnený prítomnosťou ducha zvaného Brownie, duch, ktorý sa často objavoval v podobevysokého muža s dlhými hnedými vlasmi. Keltovia sa v Európe objavili približne v roku 1300 pred Kristom, ale pravdepodobne pochádzajú zo vzdialených východných oblastí: ich poetické verše a svadobné zvyky sú podobné Brahmanom v Indii. Keltské miestne názvy (nemeton : háj) možno nájsť až v strednom Turecku. Pohybovali sa po Európe bojovali nahí, zbierali hlavy a hovorili v hádankách. Uctievali bojovníkov, básnikov (barkov) a druidov. Keltovia tvrdili, že ľudská duša a vesmír sú nezničiteľné, nebáli sa smrti a prebodávali obete, z ktorých smrteľných kŕčov čítali augurskú veštbu.

Keltovia sa usídlili na západnom pobreží Európy od polovice šiesteho storočia pred Kristom a začali osídľovať britské ostrovy. Írsky mýtus zaznamenáva inváziu Partholonových synov Nemediansa, Fir Bolga a magického Tuatha de Danaana a detí Mila zo Španielska. Neskôr prišli Brythonovia, ktorých jazyk sa stal základom modernej velštniny a bretonštiny. Keltovia prekryli zbytky megalitickej spoločnosti, ktorá pred tisícami rokov dokončila stonehenge. Druidovia keltskej spoločnosti však uznávali silu tých, ktorý tam boli skôr. Keltovia verili na reinkarnáciu, sily, ktorými vládli, ako zmeny podoby, veštenie, druhé videnie a neviditeľnosť, pravdepodobne pramenili z techník, ktoré používali pri joge. Všeobecná viera v takéto sily a v ducha sveta pretrvávala medzi Keltami vďaka imaginatívnemu temperamentu a príbuzenstvu s prírodou. Pokiaľ ostatné národy stavali mestá, Keltovia zostávali v okrajových divokých oblastiach Európy a boli spojený s prvotnými silami. Kvílenie vetra bolo nariekanie Banshee; "nehody" boli znaky a odkazy; dočista ohryzená lopatka ovce zrkadlila budúcnosť; obilie sa sialo keď bol mesiac v splne; zelené pahorky boli Sidhe (nadprirodzené bytosti), ktorým sa malo radšej vyhnúť. S takýmito bytosťami sa muselo zachádzať s úctou pretože by mohli začať kradnúť deti. Hlboko v tmavom jazere číhali vodní škriatkovia alebo vodné koníky, ktoré vábili ženy a deti alebo spôsobovali povodne v ktorých sa topili pocestný.

Väčšina kultúr si udržuje zvyky viery na "magickom" systéme znalostí, ktoré popiera moderné uvažovanie a veda. Ale Kelti si udržali viac než väčšina ostatných kultúr, čo je vidieť z pretrvávania druhého videnia (keltsky : an-da-shealladh znamená "dva pohľady") v oblasti Highland možno dokonca i z udalostí hláv z Hexham:

V roku 1972 11 ročný chlapec plel záhradu a pritom vykopal dva ťažké kremeňové kamene opracované do podoby ľudských hláv. Keď sa hlavy dostali do domu, stali sa stredom tajuplných udalostí. Rôzne predmety sa rozbíjali, hlavy samé od seba na mieste otáčali, na mieste kde boli nájdené rozkvitla aj cez Vianoce podivná kvetina. Zhmotnila sa entita z polovice ľudská z polovice ovca, ovplyvňovala a terorizovala susedov. Hlavy boli z domu odstránené a z domu bolo neskôr zariekavaním vyhnané zlo. Preskúmanie daného javu sa ujala Dr. Anne Rossová, odborník na keltskú kultúru. Zistila, že hlavy sú cez 1800 rokov staré a sú pozostatkami keltského rituálu "kultu hlavy". Raz v noci sa Dr. Rossová prebudila do príšernej atmosféry ľadového chladu. Pri dverách stála postava pripomínajúca človeka - vlka, stvorenie pokryté čiernou srsťou a vysoké asi šesť stôp. Stvorenie napokon zmizlo za dverami. Napriek strachu sa doktorka odhodlala stvorenie sledovať, ale ono zmizlo v hmle. Zopár dní potom podobnú skúsenosť zažila aj dcéra doktorky Rossovej. Aj z tohto domu bolo vymetané zlo zariekavaním. Anorganický chemik Dr. Dan Robin hlavy preštudoval. Veril, podobne ako Lethbridge, že niektoré minerály môžu "zaznamenávať" informácie a obával sa, či kremeňové hlavy nemajú nejakú súvislosť s "kliatbou" kedysi dávno vyrieknutú a stále účinnú vďaka elektrizujúcim schopnostiam kameňa. Zdalo sa to ešte pravdepodobnejšie, keď Dr. Robin položil hlavy do auta, aby ich odviezol domov, otočil kľúčom a zistil že motor sa nedá naštartovať. "Dajte pokoj!" zakričal na hlavy a motor naskočil. V každom prípade nie sú žiadne pochybnosti o tom že hlavy stimulovali javy typu poltergeist.



Mayovia

Dodnes jeden z najzáhadnejších národov na svete, Mayovia, staval pyramídy s takmer neuveriteľnou matematickou presnosťou, no na druhej strane vykonával jedny z najkrvavejších rituálov.

Dodnes sa nám zachovali stavby, ktoré svojou presnosťou a prepočítanosťou dokazujú úroveň mayského staviteľstva a astronómie. Sú často porovnávané so starovekými európskymi monumentmi. Dokonca vznikali teórie, že boli ovplyvňovaní Egypťanmi, ktoré sú však nepravdivé. Mayovia na svojich stavbách nepoužívali koleso, hoci poznali jeho princíp a výhody. Používali ho však napríklad ako súčasť detských hračiek.

Keď na Yucatán postupne prichádzali bádatelia skúmať mayské stavby, niektorí sa nevedeli dočkať senzačných objavov. A aby sa stavbám obrasteným džungľou dostali čo najrýchlejšie podpálili okolitý les. Požiar však spôsobil páľavu, ktorá všetko vysušila až na koniec omietka popraskala a opadala, spolu s jedinečnými kresbami. Poznáme však motívy kresieb vďaka kópiám, ktoré si zaznačil bádateľ Catherwood alebo iní maliari.

Voľakedy mayské najväčšie mesto- Tikal- je dnes národným parkom. V čase rozkvetu tu žilo vraj až 55 000 ľudí. Tikal bol mocenským centrom, odkiaľ bolo všetko riadené. Mayovia z Tikalu postavili tisíce stavieb, chrámov, palácov, pyramíd, schránok na relikvie a ihrísk. Väčšina z nich je však ešte ukrytá v hustej džungli. Keďže obyvatelia nevedno prečo nečakane mesto opustili, rýchlo upadlo. Zrúcaniny Tikalu sa rozprestierajú na ploche vyše 16 km2. Podľa toho si môžeme predstaviť jeho pôvodnú veľkosť. Najpozoruhodnejšie stavebné diela sú okolo Gran Plaza, ktoré bolo kedysi mocenským centrom. Na východnej a západnej strane sa dvíhajú dve veľké, strmé pyramídy. Majestátne pôsobí 45 metrov vysoký Chrám veľkého jaguára, v ňom sa zvečnil aj sám vládca Ah Cacao (okolo 700 po Kristovi). Po smrti ho pochovali v panovníckej krypte pod pyramídou a do hrobu mu uložili cenné dary, ako napríklad jadeidovú masku. Ah Cacao dal postaviť oproti ležiaci Chrám masiek. Je pomenovaná podľa dvoch masiek, ktoré zdobia strmé schody.
Jednou z pozoruhodných stavieb je napr. Pyramída Kukulkana nazývaná aj El Castillo. Väčšina dnešných názvov pochádza od Španielov, pretože aj samotní Mayovia často zabudli mená stavieb, ba dokonca aj čomu pôvodne slúžili. Boha Kukulkana uctievali Mayovia, tak ako aj ostatné indiánske náboženstvá. Bol patrónom vedomostí, vzdelanosti a umení. Pyramída Kukulkana (30metrov) sa nachádza v archeologickej lokalite Chichen Itzá, východne od Méridy. Je vybudovaná ako deväťstupňová pyramída a na každej zo štyroch strán sa nachádzajú schodištia. Každé schodište má 91 schodov. Doplnením o najhornejšiu plošinu dostávame číslo 365, čo je počet dní v roku. Okrem toho sa po bokoch nachádza 52 dosiek, ktoré symbolizujú počet týždňov v roku. Táto stavba je teda akýmsi obrovským kalendárom. V deň rovnodennosti v čase od 15. do 17. hod je tu možné vidieť veľmi zvláštnu a pôsobivú tieňohru. Vtedy svetlo dopadá na pyramídu pod určitým uhlom a vytvára na hlavnom schodišti tvar pomaly zliezajúceho hada (Mayovia totiž uctievali opereného hada).

Významnou pamiatkou, ktorá sa nach. v ceremoniálnom centre mayskej kultúry (Uxmal) je Del Enano (názov od kmeňa Ahaubov, kt. vládli mayskému národu) nazývaná aj Pyramída veštca. Týči sa do výšky 38 metrov. Podľa legendy ju postavil za jedinú noc čarodejník. Toto dielo sa prebudovávalo každých 52 rokov podľa tzv. chrámového kalendára, ktorý sa opakoval vždy, keď sa prekryli údaje občianskeho a chrámového kalendára. Dohromady bola pyramída prebudovaná päťkrát. Pyramídu tvorí niekoľko chrámov, nachádzajúcich sa vnútri alebo vonku pyramídy. Je vyzdobená napríklad maskami boha dažďa Chaca.

Protikladom vertikálnej Pyramídy Veštca je pretiahnutý Guvernérsky palác v Uxmale považovaný za vrcholné dielo mayskej archtektúry. ,,Celok má auru symetrie a veľkoleposti”, opisuje v 19. Storočí svoje dojmy John Lloyd Stephens (odborník na mayskú kultúru). Impozantné rozmery paláca Mayovia ešte vystupňovali tým, že celé dielo vybudovali na mohutnej podeste. Poloha celého objektu je určená podľa presných výpočtov astronómov a je nasmerovaná na najjužnejšiu deklináciu Venuše ako Zorničky. Najnápadnejším architektonickým prvkom je tri metre vysoký mozaikový vlys, ktorý prebieha nad stredovou rímsou. Na vytesanie stoviek štylizovaných hadov a masiek boha Chaca(ústredné motívy mayskej kozmológie) potrebovali podľa odhadov 20 000 kamenných blokov, každý s hmotnosťou 30-80 kg. Suterén paláca sprístupňuje 11 vchodov, ktoré zasa vedú do 24 komôr. Pred palácom sa nachádza jaguárí trón s dvoma hlavami v smere pohľadu na Gran Pirámide.

Mayovia nestavali len veľkolepé stavby svojím bohom, ale im aj prinášali krvavé ľudské obete. Neďaleko takmer každého významnejšieho chrámu sa nachádzalo loptové ihrisko. Rozmery boli okolo 81 x 7,5. Súťažili tu vždy dve mužstvá v hre, ktorá sa nazývala polota alebo tlačtli. Mala hlboký náboženský zmysel a hľadelo sa na ňu, ako na bohoslužobný čin. Úlohou súťažiacich bolo kopať do gumennej lopty (gule) vyrobenej z kaučuku. Tú mali dopraviť do kamenného kruhu, umiestneného v osemmetrovej výške. Lopty sa súťažiaci mohli dotýkať len lakťami, kolenami, bokmi a hlavami.

Ozdobné reliéfy na bočných stenách ukazujú, že hráči bývali často obetovaní. Vedú sa však dohady, kto bol vlastne obetovaný. Niektorí sa domnievajú, že to bolo práve porazené mužstvo, alebo aspoň jeho kapitán. Iní zase tvrdia, že u tak hlboko veriacich ľudí bolo sebaobetovanie ako výsadou, že len víťazné družstvo malo nárok na takúto odmenu. Neďaleko ihriska loptových hier stojí ,,múr umlčaných hláv”, nazývaný aj ,,tzompantli”, na jeho spodku boli zoradené lebky obetovaných ľudí a na jeho reliéfoch môžeme objaví nastoknuté lebky.



Sumeri

Najstaršie historické obyvateľstvo najjužnejšej časti Mezopotámie - Sumeru. Ich rasová a jazyková príslušnosť zostáva problémom, hoci asýriológovia vďaka starovekým jazykovým príručkám objaveným pri výskumoch asýrskeho mesta Ninive vedia čítať sumerské texty.

Ríša Sumerov - kolíska ľudstva medzi riekami Tigris a Eufrat. Na prelome 5. a 4. tisícročia pred Kr. sa tu objavila civilizácia. Sumeri si sami kládli otázku svojho pôvodu. Nepýtali sa však „odkiaľ“, ale „ako“. Ako sa na svete ocitli, na to hľadali odpovede v bájach. Život v povodí riek Eufrat a Tigris podľa predstáv Sumerov ovládajú štyri živly: nekonečné nebo, búrlivý vietor, úrodná zem a hučiaca voda. Pôvodné trio sumerských bohov tvoria An (boh Neba), jeho syn Enlil (pán vetra), ktorého bratom je Enki (pán Zeme).

Pôvodní obyvatelia vytvorili početné malé sídla, z ktorých sa vyvinuli malé mestá. Bohatstvo tejto oblasti priťahovalo stále nové národy, ktoré sa tu usadzovali. Nájazdy prisťahovalcov a meniace sa obdobia vlády týchto prišelcov určovali v staroveku kultúru a dejiny celého „úrodného polmesiaca“, teda krajiny medzi Eufratom a Tigrisom. Národ Sumerov predstavoval prvú z prisťahovaleckých vĺn. Sumeri splynuli s pôvodným obyvateľstvom tejto oblasti do jedného celku a táto spoločnosť vytvorila najstaršiu dokázateľnú civilizáciu na svete. Vznikali tu prvé mestá a písmo, zorganizovalo sa odovzdávanie správ. Archeologické nálezy potvrdzujú existenciu viacerých mestských štátov s malou rozlohou blízko seba (Ur, Uruk, Lagaš, Kiš, Umma...).

Mestá spolu často bojovali. Výrečným dôkazom ich dávnych súbojov je Epos o Gilgamešovi. Zachované neúplné zoznamy kráľov uvádzajú významných vládcov. Títo králi vládli ako absolútni kňazskí panovníci nad opevnenými mestami, ktorých centrami boli chrámové stavby so zikkuratmi ( stupňovými vežami ). Okolo roku 2330 pred Kr. prišiel so severu do tejto časti Ázie semitský kráľ Sargon I, ukončil nadvládu Sumeru a založil rezidenciu s názvom Akkad, podľa ktorej sa označovala celá severná časť Mezopotámie. Sargon I podnikal s dobre vyzbrojeným vojskom nájazdy až na pobrežie Stredozemného mora a dostal sa až na Cyprus. Charakterizoval ho titul „kráľ štyroch svetových strán“. A predsa už o necelé dve storočia neskôr ovládli Akkadskú ríšu Gutejci, bojovný národ z pohoria Zargos.
Až po roku 2070 pred Kristom sa podarilo Utuchengalovi zahnať votrelcov. Začalo sa posledné obdobie rozkvetu Sumeru. Jeho najznámejším vládcom bol Gudea z Lagaša. On a ďaľší vládcovia rozšírili nadvládu Sumeru takmer na celé územie bývalej Akkadskej ríše. Okolo roku 2000 pred Kristom ho napadli Elamiti a zničili Ur, krátko nato prenikli zo Sýrie nomádski Amoriti,vyhnali Elamitov a povýšili Babylon na nové hlavné mesto. Takto sa po 1500 rokoch končí sumerský starovek, ale kultúrne dedičstvo pretrvalo ďalej a ovplyvňovalo dejiny ďaleko za hranicami Mezopotámie.

Sumeri sa venovali prevažne poľnohospodárstvu, pretože krajina, kde žili, bola vďaka pravideľným záplavám veľmi úrodná. Používali aj zložité zavlažovacie systémy a vodné nádrže pre obdobia sucha. Okolo roku 1700 pred Kr. spracovali tzv. roľnícky almanach. V časovom slede obsahuje súbor praktických rád, ktoré udeľuje otec synovi. Pestovali obilniny - jačmeň, pšenicu, proso, hrach, fazuľu, horčicu, sezam. Obľúbené bolo záhradníctvo a sadárstvo. Najrozšírenejším stromom bola palma datľová, ktorú vyhlásili za kráľovnú stromov, pretože ju používali nielen ako jedlo, ale aj ako stavebný materiál, kurivo, povrazy, pletivo, krmivo pre dobytok atď. Darilo sa aj figovníku, viniču, rástli tu aj jablone, hrušky, granátovníky, čerešne, slivky, pistácie. Najbežnejšou zeleninou bol cesnak, cibuľa, pór, kôpor, repa, cvikla. Úžitok prinášali aj močiare, kde rástla jedna z hlavných surovín krajiny - trstina. Používala sa ako palivo, na výrobu šípov, meradiel dĺžky, hudobných nástrojov, rohoží, stavali sa z nej plavidlá.

Významnou zložkou v hospodárstve krajiny bol chov dobytka. Spoľahlivý pastier sa pokladal za vzor dokonalého človeka. Hovädzie mäso sa konzumovalo málokedy, výnosný bol chov oviec a kôz. Barania pečienka bola obľúbeným sviatočným jedlom. Ovčie a kozie kože sa stali dôležitým obchodným artiklom. Medzi domáce zvieratá patrila mačka a mangusta, ktorá sa podobá na našu kunu a ktorú chovali na hubenie hadov. Pes bol málo obľúbený. Domácim dopravným zvieraťom bol osol, koňovi vraveli „osol z hôr“ a ťavu nazvali „osol od mora“. Právo rybolovu patrilo palácu, alebo chrámu, bolo rozšírené aj poľovníctvo. Časť obyvateľstva sa venovala remeslám a obchodu. Historicky doložené sú aj dejiny piva, ktoré tu varili už 4000 rokov pred Kr. Volalo sa kaš a patrilo k civilizačným vymoženostiam mesta. Sumeri stavali mnohoposchodové budovy, používali smolu na stavbu ciest, impregnovali materiály. Miestnosti osvetľovali naftovými lampami (slovo „nafta“ vychádza zo sumerského „napatu“. čiže „kamene, ktoré sa zapaľujú“. Sumerskí lekári robili komplikované očné operácie, trepanovali lebky.

Mali vynikajúco rozvinutú matematiku a astronómiu. To najdôležitejšie, čo po sebe zanechali, je určite písmo. Najskôr to bolo obrázkové písmo. Bolo to rôzne pečatné valčeky s obrázkami mytologických zvierat, stromov, alebo bohov. Označovali nimi jednotlivé výrobky a majetok. Z obrázkového písma sa vyvinulo klinové písmo, ktoré sa používalo na zaznamenanie historických údajov, na písanie zákonov, alebo poézie. Preniklo Ďaleko za hranice svojej domoviny a časové rozpätie jeho používania doteraz neprekonala ani naša latinka.