Aztékovia

Meno Aztékov pochádza z názvu legendárneho mesta Aztlán, ktoré Aztékovia pokladali za svoju pravlasť. Sami sa však nazývali Mexikovia. Do údolia Mexika, kde našli útočisko, prišli v 13. storočí a založili na močaristom ostrove uprostred jazera v roku 1325 Tenochtitlán (dnes Mexiko). Toto slovo znamená miesto, kde rastie kaktus tenochtli. Vybudovali tam umelé ostrovčeky, na ktorých žili, obrábali kukuričné polia a ovocné záhrady. Rozšírili svoju nadvládu nad ostatnými kmeňmi, od ktorých prevzali jazyk a náboženské zvyky a za nasledujúce dve storočia tu vybudovali mohutnú ríšu s takmer 12 miliónmi obyvateľov. Porazené národy im museli odvádzať dávky drahých kovov, šperkov, ozdobných pier, kakaa, gumy, ale aj nešťastníkov na ľudské obety.

Vďaka tomuto získali Aztékovia obrovské bohatstvo a preto aztéckych panovníkov nenávideli v celej oblasti. V roku 1428 Tenochtitlán, Taxcoco a Tlacopán vytvorili "Trojčlenný spolok", z ktorého sa postupne stala "Aztécka ríša". Tieto tri mestá spájala daň, ktorú museli platiť mestá a provincie: zlato, drahokamy, odevy, perá, kukurica. U Aztékov odev naznačoval sociálne postavenie jednotlivca. Ozdoby zo vzácnych pier, nefritu a zlata boli vyhradené šľachticom, zatiaľ čo prostí ľudia sa museli uspokojiť s obsidiánom a kožami králikov.

V čele aztéckej spoločnosti stála vládnuca vrstva hodnostárov. Z tejto vrstvy pochádzal najvyšší vládca. Volila ho rada zložená zo zástupcov rodov. Významnú úlohu hrali aj kňazi. Ich výchova v chrámových školách bola prísna a tvrdá. Príprava na kňazské povolanie vyžadovala mravnú čistotu a fyzickú i morálnu vytrvalosť. Mladí chlapci a dievčatá začínali študovať asi vo veku 20 rokov. Niektorí sa špecializovali na štúdium astronómie, iní na poznávanie liečivých rastlín. Najvyššia hodnosť, ktorú mohli získať, bola funkcia obetného kňaza. Zvláštnej vážnosti sa tešili obchodníci, ktorí odchádzali za obchodmi do ďalekých a nebezpečných krajín. S tovarom privážali aj dôležité informácie o rôznych krajinách pre vládcu , za čo od panovníka dostávali pocty a majetky.

Remeselníci mali titul, ktorý sa udeľoval za objavy pri práci so vzácnymi materiálmi. Avšak majetok mali iba vládcovia, kňazi, vojenský velitelia a vysoký úradníci. Na spodnej priečke sociálneho rebríčka stáli prostí ľudia, prevažne roľníci, povinní odvádzať štátu dane, pracovať alebo slúžiť vo vojsku. Často sa však stávali obetnými predmetmi. V aztéckej spoločnosti boli síce ženy mužom podriadené, ale mali voľnosť a svoje práva. Mnohoženstvo bolo povolené, ale nedoporučovalo sa o bolo obmedzené. V prípade mužovej smrti boli deti zverené chrámu a prísne vychovávané. Verejná služba v prospech štátu, zásluhy a odvaha umožňovali postúpiť do vyšších vrstiev, napr.: zajatie štyroch nepriateľov zaručovalo aj obyčajnému roľníkovi pocty a zisk titulu.

Výchova: Starí Mexikovia mali knihy, ktoré obsahovali pravidlá týkajúce sa výchovy a umenia žiť. Doma i v škole sa mladí Aztékovia učili a neúnavne opakovali tie isté rady : "Nehovor príliš nahlas a hrubo!".


Pri stole: "Neber si veľké sústa jedla, nenapchávaj si ústa, nehltaj ako pes!". Dobre vychovaný Azték vedel ovládať svoje city a zachoval vážnosť za každých okolností. Medzi hodnostármi patrila skromnosť, pokora a rozvážnosť k najvyšším hodnotám. Ako prvý sa musel týmto pravidlám podriadiť panovník: "Rohože kráľov nie sú miestom rozkoší a radosti, ale naopak, miestom veľkej práce, žiaľu a pokory." Výchova detí bola obzvlášť veľmi prísna. Bola najväčšou starosťou rodičov, pretože umožňovala získať si úctu feudála. Pätnásťročné deti zverili buď do výchovy kňazom chrámu, alebo do vojenských škôl. Telesné tresty neboli výnimkou, vychovávatelia trestali deti zabodávaním tŕňov agávy do rúk, alebo ich nútili dýchať štipľavý dym z červenej papriky.

Náboženstvo a Kultúra:

Pravdepodobne väčšina stredoamerických kmeňov vykonávala ľudské obety. Nazdávali sa, že zaženú biedu tým, že napoja svojich bohov "najcennejšou tekutinou", ľudskou krvou. Až do strašnej krajnosti dotiahli túto tradíciu Aztékovia. Odhaduje sa, že každoročne obetovali až 20 000 ľudských životov. Obrad uskutočňovali kňazi na oltároch umiestnených na vrchole stupňovitých pyramíd. Obeť najprv zabili nožom s ostrou čepeľou z obsidiánu, prípadne z chalcedónu. Potom z nej vybrali srdce. Aby získali dostatočný počet obetí, často krát bojovali. V týchto "Kvetinových vojnách" boli bojovníci vyzbrojení širokými mečmi s obsidiánovým ostrím. Chránili sa vŕbovými štítmi a brnením z lisovanej bavlny. Bojovníci, ktorí zajali najviac zajatcov, boli odmenení perovými ozdobami a šperkami a mohli postúpiť na niektorý vyšší stupeň hodnosti ako rytier - jaguár alebo rytier - orol.

Podľa Aztékov bola duša nesmrteľná a po smrti dostala to, čo si zaslúžila: v nebi boli duše hrdinov, v obyčajnom nebi duše dobrých obyčajných ľudí a zlí trpeli vo večných temnotách.

Národným bohom Aztékov bol Huitzilopochtli (Kúzelník kolibrík), jeho matka, bohyňa Coatlique oblečená v sukni z hadov, bola bohyňou zeme. Bohyňa lásky sa volala Tlazolteotl. Aztékovia prijali niektorých bohov aj z dobitých území. Každé božstvo malo vlastné chrámy a podľa aztéckej viery vyžadovalo ľudské obety. Hudba bola súčasťou všetkých obradov. Hodnostári si veľmi vážili hudobníkov a spevákov. Používali flauty, bubienky a drevené gongy. Odborníci vysvetľujú tieto kruté zvyky ako boj o získanie životného priestoru.

Aztékovia vyrábali šperky zo zlata, z tyrkysov, perál, mušlí a pier predátorov. Ríša bola zničená v čase svojej najväčšej slávy a moci v roku 1519 Španielom Cortésom. Po svojom príchode do Tenochtitlánu 8. novembra 1519 boli Španieli miestnymi domorodcami spočiatku prijatí veľmi priateľsky. Hernando Cortéz bol pre Aztékov dokonca stelesnením bieleho boha Quetzalcoatla, ktorého príchod veštilo už staré proroctvo. V predvečer španielskeho vpádu žilo v Tenochtitlane 100 000 až 300 000 obyvateľov a mesto bolo nielen najväčšie v starej Amerike, ale i jedným z najväčších na celom svete vôbec.