ATLANTÍDA
Stratený raj
Ostrovný svetadiel Atlantída prežíva tisíce rokov potom, čo údajne klesol do studených a temných hlbín Atlantického oceánu, ako jedna z najpútavejších záhad dejín. Ak skutočne jestvovala, znamenala civilizáciu, ktorá nemala páru predtým, ani potom. Jej kronikári tvrdia, že zmizla za necelý deň a neostala po nej ani len stopa.
Najstaršie a najpútavejšie rozprávanie, ktoré sa nám zachovalo, pochádza od gréckeho filozofa Platóna zo štvrtého storočia pred Kristom. Podľa jeho opisu bola Atlantída krajinou, kde umní záhradníci založili sladkovodné sady a darilo sa zvieratám vrátane „veľmi veľkého stáda slonov“. Množstvo sídelných domov v hlavnom meste prekonával nádherou iba kráľovský palác a blízky chrám na počesť boha Poseidona. Ani zlato, ani sláva však nezachránila Atlantíďanov pred ich samými. Ich rastúce hmotárstvo vzbudilo mocný hnev bohov a celú civilizáciu odsúdili na rýchli, pamätný zánik. Tak písal Platón.
Atlantídu často spájali s inými záhadnými miestami, napríklad s egyptskými pyramídami a kamennými stĺpmi v Stonehengei. Na rozdiel od týchto pevných stavieb však krajina, ktorú popísal Platón, nie je hmatateľnejšia než spomienka či sen. No mnohí veria, že strieborné, medené a zlaté poklady potopenej krajiny sa ešte vždy lesknú a čakajú na morskom dne svojho nálezcu. Domnievajú sa, že azda jedného dňa vynesie smelý záchranca povestné zlaté tabule, do ktorých sú vryté zákony zemského raja.
Nebývalý lesk mesta
Medzi mnohými nádherami Platónovej Atlantídy bol na prvom mieste rozsiahly palácový komplex. Stál na pahorku uprostred hlavného mesta. Kráľovské sídlo bolo obkolesené tromi vodnými priekopami. Otváralo sa nádvoriu s Poseidonovým chrámom. Komplex postavil Atlas, Poseidonov najstarší syn a prvý vysoký kráľ Atlantídy. Ale panovníci, ktorý nastúpili na trón po ňom, neboli nijako spokojný s tým, aby hádam zanechali svoje mocenské sídlo, aké ho zdedili. Platón písal: „Každý kráľ, keď ho prevzal od svojho predchodcu, pridal k jeho výzdobe a robil všetko možné, aby prekonal predošlého panovníka, až napokon z neho urobili príbytok, ktorého veľkoleposť a umelecká krása vyvolávala nezabudnuteľný údiv“. Návštevníci paláca vstupovali po širokej ceste ponad tromi kanálmi cez tri oblúky v múroch. Prvý bol mosadzný, druhý cínový a najvnútornejší tretí medený, „iskriaci sťa plamene“. V objatí týchto žiarivých obručí stáli sídla šľachty z bieleho, čierneho a červeného kameňa z miestnych lomov. Všade bol prepych, na ktorého opísanie tuším nestačia slová. Platón o vladároch Atlantídy uviedol: „Bohatstvo, ktoré vlastnili, bolo také obrovské, že sa nič podobné nevidelo predtým v nijakom kráľovskom dome, a ani sa tak ľahko zase nevidí.“
Nesmrteľná múdrosť
Duchovným stredom Atlantídy bol chrám, prekrásna stavba uprostred palácového komplexu. Tu sa schádzali vládcovia svetadielu, aby určovali svoje zákony. Chrám bol oslnivým svedectvom zručnosti Atlantíďanov pri spracúvaní kovov. Podľa Platóna bol vonkajšok budovy, obohnanej zlatým múrom, „pokrytý striebrom okrem vrcholcov veží, tie boli pokryté zlatom; pokiaľ ide o vnútrajšok, urobili celý strop zo slonoviny..., spestrenej zlatom a striebrom a orichalkom a zvyšok stien a pilierov a dlažby pokryli orichalkom“, teda meďou. Nad ústredným nádvorím chrámu vládla obrovská socha Poseidona na šesť záprahu. V každom tienistom zákutí sa ligotali morské nymfy.
Vysokí králi Atlantídy a ich deväť bratov, princovia deviatich ďalších provincií, sa schádzali každý piaty, či siesty rok v tejto dvorane, budiacej úctu. Obetovali bohom býka. Tmavo odetí králi sa zhromaždili okolo tlejúcej pahreby a zapisovali vynesené súdy na zlaté tabule. Pod takouto múdrou správou žila Atlantída v súlade. Platón písal: „Po mnohé pokolenia boli ich srdcia spravodlivé a po všetkých stránkach šľachetné a prejavovali jemnosť, spojenú s múdrosťou“.
Strašlivý súdny deň
Na vrchole svojej slávy deväťtisícdvesto rokov pred Platónom si ostrovná ríša Atlantídy mohla nárokovať panstvo nad väčšinou Stredomoria. Platón zaznamenal: „Vtedy sa zdali nadovšetko a nanajvýš spravodliví a požehnaní.“ No Atlantíďanov „naplnila nezákonná ctižiadostivosť a mocichtivosť.“
Bezmedzný prepych si vyžiadal svoje. Atlantíďania si už necenili dobro viac ako hmotné bohatstvo. Platón pokračoval: „Podiel božského v nich slabol a bledol a často ho zatienila veľká časť smrteľnosti. Nezniesli ťarchu svojho majetku.“ Stratili cnosť a zhromažďovali vojsko na dobitie Atén a ešte východnejších krajov. Ale Zeus, hlavný z bohov, zasadil svoju ranu a bol to trest nepredstaviteľne úplný. Platón písal: „Nastali Zlovestné zemetrasenia a záplavy a padol na nich ťaživý deň a noc, keď... ostrov Atlantídy... pohltilo more a zmizla“. Platón pochyboval, že sa dakedy vôbec nájde stopa po stratenej krajine: „Na tom mieste sa teraz stal oceán nepriechodným a nepreskúmateľným.“
Od povesti k skutočnosti – TRÓJA
Podobne ako povesť o Atlantíde sa príbeh o Tróji, obohnanej vysokými múrmi, a jej zničení, dlho považoval za mýtus. Epické básne popisujúce mesto – Iliada a Odysseia (Homér) - sú starodávne. Veľký grécky básnik ich vytvoril sedem storočí pred Kristom. Klasickí Gréci ich čítali ako dejepis, no neskorší vedci im pridelili miesto v literatúre, písanej vo veku fantázie.
Dôkaz, že nemali pravdu, čakal na Henricha Schliemanna, milionára z devätnásteho storočia, rojka a amatérskeho archeológa. Zaťatý a romantický podnikateľ dospel k presvedčeniu, že Homér písal o Tróji pravdu. Na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia sa Schiemann rozhodol, že na scénu z Iliady ponáša turecké mesto Hissarlik, známe zemnými valmi, podobným pevnostiam. V roku 1871 začal Schiemann vykopávky. Čoskoro zistil, že pod zeminou Hissariku sa leží skutočne iné mesto. Boli tu vlastne pochované jedna na druhej niekoľké vrstvy starého mesta. Jedna z nich, spálená ohňom, bola sťa Homérova Trója.
Vykopávky vyvrcholili jedného letného rána v roku 1873. Schiemann našiel v stvrdnutej pôde zlaté náhrdelníky, náušnice, taniere a iné. Najkrajším kusom, zlatou čelenkou ovenčil svoju grécku ženu Sofiu a pomenoval ju „svojou Helenou“.
Objav preslávil Schiemanna. Archeológovia postupne potvrdzovali, že vykopané mesto je nanajvýš podobné Tróji, hoci storočiami veľmi zmenené. To, že nemecký podnikateľ zmenil povesť na skutočnosť, dáva nádej idealistom pátrajúcim po stopách iného mesta z gréckych legiend, Atlantídy.
