Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v hlavnom meste Korziky Ajacciu. Študoval delostrelectvo na vojenskej akadémii v Brienne a Paríži. Po vyštudovaní v roku 1785 sa stal poručíkom a bol poslaný do delostreleckého pluku v Le Fére vo Valencii. V tom čase zomrel jeho otec, preto požiadal o dovolenku, ktorá sa z rôznych dôvodov predĺžila. Napoleon sa snažil o zapojenie rodnej Korziky do revolúcie. No tam mal veľa súperov. Jeho rodina musela z ostrova utiecť. Pridal sa k francúzskej revolúcii. Napoleon bol po príchode do Fr. povýšený na kapitána. Odvelili do Nizzy, kde bola jeho jednotka. Postupne si ho všimli komisári Konventu a tak dostal novú úlohu. Mal veliť delostreleckej batérii, ktorá pomáhala obliehať Toulon. Tam Napoleon budoval delostrelectvo. Neskôr bol za veliteľa toulonskej operácie vymenovaný generál Dugommier. Ten pomohol Napoleonovi a schválil jeho plán útoku. Útok sa uskutočnil v noci 17.12.1793. Bol úspešný vďaka Napoleonovmu talentu. Vďaka dobytiu Toulonu bol Napoleon menovaný brigádnym generálom. Po poprave Robespierra ho z politických dôvodov uväznili. K moci sa dostalo Direktórium, ktoré vládlo prakticky neobmedzene. Neskôr Bonaparta prepustili z väzenia. Dostal späť svoje miesto. Ale tam nebol obľúbený, preto odišiel do Paríža, aby si vybavil preloženie. Keď bol v Paríži, vypuklo povstanie rojalistov. Chceli zosadiť nepopulárne Direktórium. Napoleon sa dostal do velenia protirojalistickej operácie, ktorú úspešne zvládol. Rojalisti boli porazení. Tým si rýchlo získal priazeň Direktória. Stal sa vojenským veliteľom Paríža. 8.3 1796 sa oženil a vymenovali ho za veliteľa talianskej armády. Tri dni po svadbe už uháňal k vojsku. Prišiel tam 27.marca 1796.
Tam bol zbor zle vyzbrojených vojakov, ktorý bol určený pre menej významné bojisko v Piedmonte. Napoleon mal k dispozícii 30000 vojakov.Vyznamenal sa prechodom cez Alpy. Najskôr rozdrvil Rakusko 12. apríla 1796 v bitke pri Montenotte a o dva dni neskôr Piedmont pri Millesime. 21. apríla porazil Rakusko pri Degae a definitívne porazil Piedmont pri Mondovi. 28. apríla Piedmont kapituloval. Potom Rakusanov porazil 10. mája pri Lodi. Všetko sú to slávne Napoleonove víťazstvá. Teraz prišla najväcšia prekážka, pevnosť Mantova. Tam sa vojna spomalila.
Vtedy sa v Taliansku vďaka Napoleonovi rozpútala revolúcia. Ľud nazýval Francúzov osloboditeľmi. Napoleon mal cestu na Viedeň voľnú. Tam prepuklo zdesenie, veď armáda neskúsených a hladných vojakov sama porazila mnohonásobne silnejšiu rakúsku armádu. A keď už vyzeralo, že vojna sa skončila, rakúske armády začali znovu víťaziť na frontoch pri rieke Rýn a aj na iných miestach a Viedeň vyslala proti Napoleonovi novú armádu pod velením arcivojvodu Karola. Tá ale bola porazená v bitkách pri Rivoli 14.a 15. januára a 16. boli jej zvyšky zničené pri Favorite. Pevnosť Mantova , ktorá už nemala nádej na záchranu padla 2 .feb. 1797. Napoleon začal vyjednávať o mieri. Naliehal na uzavretí mieru, pretože jeho armáda bola bola značne vyčerpaná. Nakoniec bola 18.4.1797 podpísaná mierová dohoda. Rakúsko sa zrieklo Belgicka a severného Talianska. No s touto dohodou nechcelo súhlasiť Direktórium, ktoré chcelo získať oblasť Porýnie. No proti vtedy slávnemu generálovi nemohlo zakročiť, pretože jeho armády ako jediné posielali zlato, ktoré sa dostávalo k Direktóriu a nie ľudu. Ale Napoleon bol konkurenciou a preto sa snažili poslať ho čo najďalej od Paríža. Tak bol presunutý ku tzv. anglickej armáde, určenej pre inváziu do Anglicka. No táto úloha ukázala nesplniteľná. Napoleon chcel teda zaútočiť inde. Rozhodol sa naplánovať útok na Egypt. Mal v hlave veľké plány na revolúciu aká sa odohrala vo Francúzsku a už aj v Taliansku, no bola by značne väčšia. S pomocou vplyvného politika Talleyranda, neskoršieho Bonapartovho ministra zahraničných vecí sa mu podarilo plán presadiť.
Už 19. mája 1798 vyplávalo z Toulonu loďstvo s 36800 vojakmi. Napoleon sa 2.7.1798 obrátil k egyptskému ľudu s výzvou k zvrhnutiu Britov. No neuspel a musel sa dať do boja. Bol úspešný. Generál Desaix naháňal utekajúcich nepriatelov až do Sedimanu kde ich porazil. Anglický admirál Horatio Nelson nanešťastie pre Francúzov potopil 1. augusta 1798 v námornej bitke pri Abú Kire väcšinu Napoleonových lodí, bol Napoleon odsúdený k porážke. I keď armáda dlho vzdorovala, nepodarilo sa začať revolúciu a po porážke v bitke o pevnosť Akku Napoleon ustupoval.
V Európe sa v čase Napoleonovho ťaženia v Egypte začala formovať 2. protifrancúzska koalícia zložená z Anglicka, Ruska a Rakúska. Francúzsko si neviedlo najlepšie. Rusko-rakúska armáda pod velením skvelého ruského generála Suvorova porazila 27. apríla francúzskeho generála Moreaua. Neskôr koalícia obsadila Turín a vyhrala bitku na rieke Trebbii. Medzi Rusmi a Rakúšanmi boli však počas taženia rozpory a ruský ľud nechápal, prečo Rusi zachraňujú Rakúsko bez odmeny. 25. a 26. septembra 1799 porazil generál Massena s 35000 mužmi zmätenú armádu ruského generála Korsakova. Na začiatku roku 1800 Rusko opustilo koalíciu. A 16. decembra 1799, vytvorilo Rusko, Prusko, Dánsko a Švédsko alianciu, požadujúcu slobodu námorníckeho obchodu, ktorá bola namierená proti Anglicku. Už bolo jasné, že Francúzi nemajú v Egypte nádej. Napoleon so starými správami z čias Suvorovovho útoku ušiel do Francúzska a velenie prenechal generálovi Kléberovi. Vtedy práve vo Francúzsku Direktórium strácalo popularitu a verejnosť požadovala vládu, ktorá by zastavila neskutočnú korupciu a obnovila by štátne financie. Tak keď sa 9.10.1799 objavil Napoleon vo Francúzku, hneď sa chopil príležitosti. Emanuel Joseph Sieyés spolu s Napoleonom, Talleyrandom, Josephom Fouchém(ministrom polície), Rogerom Ducosom a s dalšími politikmi a generálmi (ako aj Napoleonovými bratomi Lucienom a Jozefom) 10. a 11. novembra pomocou vojska rozohnali vládu a Direktórium a provizórna komisia vyhlásila Napoleona, Sieyésa a Ducosa za konzulov. Neskôr na seba Napoleon stiahol všetku moc (post 1. konzula) a 2. a 3. konzul sa stali bezvýznamnými. 2. koalícia však stále ohrozovala Francúzsko.
