plánuje inváziu do Anglicka, ale spojené francúzsko - španielske loďstvo porazí anglický admirál Nelson 21. októbra 1805 v námornej bitke pri Trafalgare. Trafalgar silne zasiahne Napoleona a ten, celý zúrivý, kričí: „Francúzsko, pozri sa, akú máš armádu a aké máš loďstvo!“ Napoleonova nádej na dobytie Anglicka je nenávratne preč. Na pevnine však víťazí - v bitke pri Ulme donúti 100 000 Rakúšanov vzdať sa a 2. decembra 1805 sa odohrá pri Slavkove bitka troch cisárov (francúzsky, rakúsky, ruský), kde nad spojenými armádami Rusov a Rakúšanov zvíťazí. V Prešporku (Bratislave) uzavrie tzv. bratislavský mier. Po víťazstve pri Slavkove ovládne Napoleon Nemecko a vytvorí z neho Rýnsky zväz (16 kniežatstiev) a stane sa jeho protektorom.

Do Holandska a Neapolu dosadí svojich bratov jako kráľov. Porazí na hlavu Prusko v bitkách pri Jene a Auerstädte v októbri 1806 a v Berlíne vyhlasuje kontinentálny systém - blokádu Anglicka. Výrobky z Anglicka je odteraz zakázané dovážať a vyvážať tam tovar. Hlavnou Napoleonovou starosťou je však mier s Ruskom. Vo februári 1807 sa odohrá krvavá bitka pri Jílovom medzi Francúzmi a Rusmi a po nej nasleduje uzavretie mieru v Tylži. Rusko sľúbilo pripojiť sa ku Kontinentálnemu systému, Prusko prestalo prakticky existovať a vytvorilo sa veľkovojvodstvo Varšavské (pod ruskou vládou). V r. 1808 Napoleon dosadí na španielsky trón svojho brata Jozefa (príčinou bolo nedodržiavanie kontinentálneho systému Španielskom a Portugalskom a rozpory v španielskom nástupnictve na trón), ale vzoprie sa proti nemu španielsky ľud a začína sa guerilla – partyzánska vojna proti Francúzom. Angličania (vojvoda Wellington) sa vylodia v auguste 1808 v Portugalsku a donútia pri Cintre generála Junota ku kapitulácii. Španielsko je pre Napoleona stratené. V r. 1809 vyhlási Napoleonovi vojnu opäť Rakúsko, porazí ho v bitkách pri Asperne a Esslingene, avšak Napoleon dokáže zvíťaziť vo veľkej bitke pri Wagrame 6. júla 1809 (opäť obsadí Viedeň). Rakúsky cisár František II. uzavrie s Napoleonom mier a Napoleon si vezme za ženu rakúsku princeznú Máriu-Louisu. Tá je však vo Francúzsku nepopulárna a hovoria jej “Rakúšanka” a prirovnávajú ju k jej tete Márii-Antoinette.

Po Wagrame má Francúzsko 130 departementov ( 83 v časoch revolúcie), avšak začína kvôli kontinentálnemu systému stagnovať hospodárstvo. V r. 1810 Napoleon začlení do ríše aj Holandsko (nedodržanie kontinentálneho systému). V tom istom roku otvorí Rusko prístavy Angličanom (plávajúcimi pod americkými vlajkami) a uvalí na francúzsky tovar vysoké clá. Napoleon zostaví 600 000 armádu na vpád do Ruska. Polovicu tvoria Francúzi, zvyšok sú Nemci, Rakúšania, Prusi, Poliaci, Taliani a Španieli. Veľká armáda je nemotorná, viazne komunikácia aj zásobovanie. Kutuzov, veliteľ ruských vojsk, sa sťahuje do vnútrozemia a 7. septembra 1812 sa odohrá bitka pri Borodine, ktorá dopadne bez víťaza. Napoleon obsadí Moskvu, čo v Európe vyvolá úžas, ale v skutočnosti je to pyrrhovo víťazstvo. Cár ani Kutuzov mu mier neprídu ponúknuť a po mesiaci padne rozhodnutie, že Francúzi sa vrátia, pretože nie sú zásoby. Cesta späť je pre veľkú armádu utrpením. Strašná zima, ruskí partizáni, nedostatok oblečenia a zásob premenia Napoleonovu armádu v žalostné trosky. Bitky pri Malojaroslavke (október 1812) , Krasnom a Berezine Francúzi prehrávajú.

V decembri 1812 uzavrú Prusi s Rusmi mier a postavia sa proti Francúzom. Napoleon opúšťa armádu a vracia sa do Paríža, pretože jeho ministri Talleyrand a Fouché pripravovali sprisahanie. Proti oslabenému cisárovi sa postaví celá Európa. V Prahe sa začnú jednania o mieri, avšak Napoleon neprijme požiadavku na vrátenie Francúzska do hraníc z r. 1792. 16.-19. októbra 1813 sa odohrala “bitka národov” pri Lipsku, kde bol Napoleon dvojnásobnou presilou porazený. Rakúsko sa pridalo k protifrancúzskej koalícii a 30. marca 1814 dobyli Rakúšania a Prusi Paríž. Vláda (Talleyrand) uzavrela mier. Napoleon bol vypovedaný na ostrov Elba, vo Francúzsku bola obnovená monarchia a na trón prišiel z exilu Ľudovít XVIII. Francúzi však chceli naspäť Napoleona, boli pobúrení obnovením šľachtických výsad a aristokracie. Talleyrand, ktorého kráľ Ľudovít XVIII. ponechal vo funkcii ministra zahraničných vecí ( a ktorý mu so smiechom pri prísahe povedal “Veličenstvo, to už je šestnásta…”), hovorí: “Jar nám s lastovičkami a fialkami prinesie Bonaparta.” 1. marca 1815 sa Napoleon vylodil s malou skupinkou vojakov vo Francúzsku a rýchlo napredoval k Parížu. Kráľovská armáda, vyslaná aby ho zatkla, sa pridala na jeho stranu a kráľ znovu ušiel za hranice.

100 denné cisárstvo: 20. marca – 15. júla 1815: Európa sa opäť postavila proti nemu. Všetky európske krajiny vyhlásili Napoleona za nepriateľa ľudstva a zaviazali sa nikdy s ním neuzavrieť mier. Napoleon sa s armádou vydal novej protifrancúzskej koalícii vústrety a v Belgicku pri Waterloo sa 18. júna 1815 odohrala posledná bitka medzi Francúzmi a spojenými vojskami Prusov a Angličanov (Angličanom velil vojvoda Wellington, Prusom maršál Blücher). Napoleon bol porazený a ustupoval. Snažil sa zostaviť novú armádu, ale ľud aj vláda už boli unavení z neustálych bojov a neprejavovali ochotu ďalej viesť vojnu. 22. júna Napoleon abdikoval a kráľ Ľudovít XVIII. vstúpil na čele pruskej, ruskej a anglickej armády 8. júla 1815 do Paríža. Napoleon sa vzdal Angličanom a tí ho odviezli do vyhnanstva na ostrov Svätej Heleny, kde v r. 1821 zomrel (pravdepodobne ho Angličania otrávili). Ľudovít XVIII. bol umiernený kráľ a vydal „Chartu“: uznával výsledky revolúcie, rovnosť všetkých občanov pred zákonom, zrušenie privilégií, slobodu slova, tlače, náboženstva, zachoval Napoleonov Občiansky zákonník a hospodárske zmluvy cisárstva, zakázal reštitúcie (návrat šľachtickej a emigrantskej pôdy šľachte). Avšak moc sústredil v rukách vlády: síce ponechal dvojkomorový parlament, ale ten nemal skoro žiadnu moc. Volili len majetnejší, takže chudobný ľud bol vyradený z podielu na moci.

Keďže Karol X. (1824-1830), ktorý nastúpil po Ľudovítovi XVIII., nedodržiaval Chartu a chcel spraviť v r. 1830 pravicový prevrat (rozpustil parlament, zrušil slobodu tlače), povstal 28. júla 1830 Paríž a po niekoľkodňových bojoch musel Karol X. abdikovať. Na trón nastúpil Ľudovít - Filip (1830-1848) ale jeho vláda bola poznačená korupciou, neúspechmi a slabosťou. Viedenský (Valčíkový) kongres 1814/1815: Riešili sa tu otázky francúzskych hraníc (Francúzsko bolo vrátené do hraníc z r. 1792), otázky vlády vo Francúzsku (Rusko doporučovalo na trón Ľudovíta - Filipa, ako prijateľnejšieho pre Francúzov), otázka reparácií (Francúzsko muselo platiť vojnovú daň), otázky spojenectva monarchií proti revolúciám - vznikla Svätá aliancia (Rakúsko, Rusko, Prusko), jej otcom bol rakúsky kancelár Metternich, zarytý nepriateľ Napoleona a revolúcie. Svätá aliancia mala vojenskými zásahmi pomáhať monarchiám, v ktorých vypukli revolúcie. Napríklad poverila v r. 1821 francúzske kráľovské vojsko potlačiť španielsku revolúciu, čo aj spravilo. V Poľsku bola ustanovená samospráva, ale formálne zostalo pod ruskou a rakúskou nadvládou. Skutočným víťazom nad Napoleonom sa stalo Anglicko (stalo sa námorným hegemónom, ovládlo Stredozemné more a námorný obchod).