Žena na pápežskom stolci? Pápežka Jana
V 13. storočí sa šíril Európou čudný chýr: v rokoch 855 - 858 bola hlavou cirkvi žena. Až do 16. storočia cirkev považovala jestvovanie pápežky za nepopierateľný fakt, potom však zmenila svoj postoj, poprela reálnosť existencie tejto nepostihuteľnej a zároveň nepohodlnej postavy. Príbeh pápežky, ktorý väčšina historikov považuje za legendu, nie je dodnes objasnený.
Ján VIII. Anjelský
Stredoveké biografie uvádzajú, že Jana sa narodila v roku 822 v Ingelheime, blízko Mohuča. Jana onedlho ukázala, že má veľké nadanie pre štúdium, preto putovala najprv do Atén. Avšak v tej dobe nebolo zvykom, aby ženy študovali, a tak sa Jana prezliekla za chlapca a vystupovala pod menom Ján Angličan. Vďaka tomuto fígľu mohla navštevovať najvýznamnejšie opátstva Francúzka tej doby, napríklad Saint-Germain-des-Prés, a získať tak veľmi dobré vzdelanie. Po príchode do Ríma ihneď zaujala svojimi vedomosťami, nábožnosťou, ale aj svojou krásou. Stala sa kardinálom a po smrti pápeža Leva IV. v roku 855 bola označená za jeho nástupcu. Je jasné, že nikto nepoznal jej pravú identitu a Jana nastúpila na pápežský stolec pod menom Ján VIII. Anjelský. Svoju funkciu vykonávala s plným nasadením a ukázalo sa, že je hodná svojho postavenia. V apríli 858 sa však stalo niečo nečakané. Počas sviatku Rogations náhle klesla na zem a porodila. Pred očami všetkých Rimanov sa prevalil Janin podvod. Rozzúrený dav Janu aj s dieťaťom na mieste ubili. Medzi veriacimi celá táto udalosť vyvolala obrovský škandál, preto pápežku tajne pochovali mimo miest vysvätených na tento účel.
Námet na temný príbeh
Kniha, v ktorej sa objavuje príbeh o pápežke, je Chronicon pontificum et imperatorum (Kronika pápežov a cisárov) od dominikána Martina de Troppau. Krátko pred ním iný dominikán Étienne Bourbonský spomína aféru ženy – pápeža, ale situuje ju do neskoršej doby, okolo roku 1100. Sám pápež Lev II. vraj spomína vo svojom liste z polovice 11. storočia adresovanom koštantínopolskému patriarchovi nejakú „ženu, ktorá bola na pápežskom stolci v Ríme“. Jeden fakt je istý: na začiatku 15. storočia historickú existenciu pápežky pripúšťali všetci, kedže ju garantovali cirkevní hodnostári v dokumentoch, ktoré sa Rím neodvážil cenzurovať. V žiadnom prípade neobstojí tvrdenie, že Janin príbeh si vymysleli nactiutŕhači cirkvi, aby jej uštedrili ďalšiu ranu. Naopak, prvým autorom, ktorý v roku 1647 s definitívnou platnosťou odmietol existenciu ženy - pápeža bol... protestant David Blondel.
Stopa vedie k Benediktovi III.
Čo je základom pre vznik tohto takmer neuveriteľného príbehu? Teórii, ktorá popiera existenciu pápežky tvrdiac, že nie je možné, aby sa žena tak dlho ukrývala v mužskom prestrojení, protirečí jedna podstatná skutočnosť: cirkev celé storočia pripúšťala Janinu existenciu. Nejasnosti okolo pápeža Benedikta III., ktorý je dnes považovaný za nástupcu Leva IV. sú tiež dôležitým faktorom pri posudzovaní hypotéz. Benedikt sa nespomína v najstaršom známom exemplári Liber pontificalis. Tých niekoľko autorov, ktorí ho spomínajú, mu prisudzujú fyzickú krásu, nechuť vystupovať na verejnosti a veľkú zdržanlivosť. Viac nevieme o ňom nič, okrem toho, že sa nestal obeťou vzdoropápeža. Zomrel náhle 17. apríla 858 a podľa svojej vôle bol pochovaný mimo Chrámu svätého Petra – považoval sa za „nehodného ležať vedľa svätcov“. Tieto fakty môžu rovnako dobre platiť pre záhadnú pápežku ako pre málo známeho Benedikta. Mohla cirkev prekrstiť Janu – alebo Jána VIII. Anjelského – na Benedikta, aby zakryla pravdu o pohlaví tejto osoby? Zmätok mohol vzniknúť aj medzi dvoma pápežmi. O niečo neskôr si totiž ďalší pápež dal meno Ján VIII. Jeho existencia je dokázaná. V niektorých prameňoch ho však nazývajú „pápežkou“ pre jeho slabosť voči Saracénom a údajnú homosexualitu. Naozaj tieto dve postavy nemajú nič spoločné, alebo ide o zámenu takmer neznámeho následníka Leva IV. a „dokázateľne“ žijúceho pápeža Jána, ktorý mal zženštilé vystupovanie?
Rituál deravej stoličky
Legenda hovorí, že od začiatku 11. storočia sa celých päťsto rokov overovalo pohlavie každého novozvoleného nástupcu na Petrovom stolci. Táto procedúra sa po zvolení pápeža konala v Lateránskom paláci. Každý nový pápež si musel sadnúť na tzv. sedes stercoraria – ohmatávací stolec, deravý trón z porfýru a najmladší z prítomných diakonov zospodu overil pravosť pápežových genitálii. Ďalšia z verzií hovorí, že túto funkciu vykonávala predstavená ženského kláštora... Tento postup sa zachovával až do zvolenia Leva X. v roku 1513. Cirkev v dnešných časoch popiera, že by sa pristupovalo k tomuto ponižujúcemu „overovaniu“. Veľa svedectiev však potvrdzuje jeho používanie. Jeden z trónov je v parížskom Louvri a druhý doteraz v pápežských depozitoch.... Ak cirkev skutočne pristupovala k tejto ceremónii, potom na to mala dobrý dôvod. A čo už mohlo byť lepším, než obava, že by na pápežský stolec opäť zasadla žena. Ak je to však len legenda, tak svedčí o tom, že žena bola pre kresťanskú cirkev poriadnym strašidlom.
Nech už bola Jana skutočnou historickou postavou, alebo len rozprávkou, zanechala za sebou v dejinách veľkú stopu. Okrem Petrovho stolca, ktorý zaviedli, aby sa nezopakoval jej podobný príbeh, sa Jana objavuje v mnohých dramatických dielach a je napríklad aj zobrazená na tarotovej karte.
