Narodil sa 4. júla 1880 v Štiavnických Baniach. Študoval s Pešti, Berlíne a Paríži. Stal sa doktorom právnych a štátnych vied. Po zrušení Alžbentínskej univerzity sa uchádzal o miesto profesora filozofie práva, politiky a medzinárodného práva na PraF UK. Jeho žiadosť však bola odmietnutá a preto sa začal orientovať na politickú činnosť. Vstúpil do HSĽS, kde organizoval hlavne rodoobranu.

Stal sa jedným z hlavných exponentov národnosocialistického radikálneho krídla HSĽS. Po vyhlásení samostatnej slovenskej republiky sa stal jedným z vedúcich ideológov a realizátorov princípov na Slovensku. V roku 1941 pripravil Vládne nariadenie o právnom postavení židov, čo boli diskriminačné opatrenia proti židom. V praxi sa dostali nad rámec nariadenia, čo v roku 1942 Najvyšší správny súd označil za protiprávne, no to už bolo neskoro, pretože 2/3 slovenských židov bolo už mimo Slovenska a pravdepodobne aj mrtvych.

Ako predseda vlády a minister zahraničných vecí SR presadzoval politiku úplnej hospodárskej, politickej, vojenskej a kultúrnej závislosti Slovenska na Nemeckej ríši. Mal ambície stať sa prezidentom, ale nevyšlo mu to. Od roku 1942 sa čoraz menej zapájal do politiky. Roku 1944 podal demisiu a z postu predsedu vlády. V čase príchodu československých jednotiek ťažko chorý Tuka emigroval a po kapitulácii Nemecka ho zajali. Roku 1946 pre svoju účasť na rozbití ČSR a pre aktívnu fašistickú a pronemeckú politiku ako aj pre účasť na vyhladzovacej protižidovskej politike bol odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti.