SPISOVNÁ SLOVENČINA
Spisovná slovenčina súvisí so vznikom moderného slovenského národa. Túto premenu datujeme už od vlády Jozefa II., ktorý podporoval používanie domácich jazykov. V literatúre sa proces formovania moderného slovenského národa označuje ako národné obrodenie. Obrodenie - znovuzrodenie, návrat k niečomu, čo už niekedy existovalo, historici tým majú na mysli obdobie spred Veľkej Moravy - čas zašlej slávy Slovákov.
Hlavným znakom národnej identity je jazyk. Spisovným jazykom Slovákov bola biblická čeština, ktorá sa postupne slovakizovala, nazývala sa „uhorská slovenčina“. Prekonanie jazykovej a náboženskej roztrieštenosti Slovákov sa podarilo až tretej, štúrovskej, generácii, ktorá bola zameraná na pozdvihnutie ľudských vrstiev, od Bernolákovcov prijala ideu svojbytnosti a kodifikovala spisovný jazyk.
1. GENERÁCIA SLOVENSKÝCH NÁRODOVCOV (1780-1820)
Prvý impulz na vytvorenie kodifikovaného spisovného jazyka dal katolícky farár Jozef Ignác Bajza - už začiatkom 80. rokov 18. storočia vytvoril jazykovú normu (vychádzala zo západoslovenského ľudského dialektu). V tomto jazyku napísal aj prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Jeho pokus však nenašiel následníkov.
Prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny bol Anton Bernolák – študoval na seminári na výchovu kňazov v Bratislave. V roku 1787 vydal základné jazykovedné dielo Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách, neskôr vyšli Slovenská gramatika a O pôvode slovenských slov. Zostavil 5-rečový Slovár Slovenskí, Česko- Laťinsko- Nemecko- Uherskí. Jeho kodifikácia vychádzala zo západoslovenčiny (jazyk vzdelancov na Trnavskej univerzite) - doplnil ju aj o prvky zo stredoslovenskej oblasti.
Bernolákovci založili v roku 1792 v Trnave Slovenské učené tovarišstvo. Predsedom spolku bol Anton Bernolák, tajomníkom a pokladníkom bol Juraj Fándly. Tento spolok mal za cieľ vydávať osvetové a náboženské knihy v bernolákovčine. Najaktívnejší člen spolku a zároveň plodný spisovateľ bol Juraj Fándly, farár v Naháči.
Prvý spisovný jazyk – bernolákovčina sa neujala ako celonárodný jazyk.
Evanjelici založili v roku 1803 na evanjelickom lýceu v Bratislave Katedru reči a literatúry českoslovanskej. Profesorom na katedre sa stal Juraj Palkovič. Jeho zástupcom bol Ľudovít Štúr.
Prešporské noviny - 1. slovenské noviny písané biblickou češtinou.
2. GENERÁCIA SLOVENSKÝCH NÁRODOVCOV (1820-1835)
Na začiatku 19. stor. vyrastá nové mladé pokolenie, ktoré od 20. rokov vyvíja aktivitu a je hlavným iniciátorom spolupráce medzi slovanskými národmi. Hlavnými ideológmi boli: Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik.
Ján Kollár- chápal spoločný jazyk ako základný charakteristický znak národa. Slovanov považoval za jeden národ a odlišnosti jazykov pokladal len za nárečové odchýlky a dialekty. Slovanský kmeň podľa neho tvorili štyri kmene:
- ruský
- ilýrsky- Srbi, Chorváti, Macedóni, Bulhari
- poľský- Poliaci, Lužickí Srbi
- československý
Kollár tiež presadzoval myšlienku silného a veľkého národa - obával sa šírenia pangermanizmu a maďarizácie. Kultúrnou a morálnou v boji proti týmto prejavom malo byť Rusko.
Pavol Jozef Šafárik - bol podporcom myšlienky slovanskej vzájomnosti. Spočiatku mal iné názory na rozvoj slovenského národa ako J. Kollár, no neskôr sa pridal na jeho stranu.Centrom II. generácie slovenských národovcov boli Budín a Pešť. V Budíne pôsobil Martin Hamuljak (hl. organizátor bernolákovského hnutia 20. stor.). A v Pešti Ján Kollár, ako evanjelický farár. Tieto osobnosti mali hlavný vplyv na rozvoj spolupráce medzi katolíckym a evanjelickým táborom. Výsledkom toho bolo založenie Slovenského čitateľského spolku, ktorý zakrátko zanikol. Jeho nástupcom sa stal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej.
V tomto období sa začalo rozvíjať ochotnícke divadlo a vydávali sa tiež kalendáre a lacné knihy.
3. ŠTÚROVSKÁ GENERÁCIA (1835-1848)
V tomto období sa šíria v Európe povstania, ktorých cieľom je odstrániť absolutizmus a nadvládu. Na Slovensku sa tiež formuje mladoslovenské hnutie, ktorého predstaviteľom išlo o demokratizáciu verejného života a zmenu absolutistických režimov. Centrom hnutia bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Katedra reči a literatúry československej.
Hlavným organizátorom a ideológom hnutia bol Ľudovít Štúr. Jeho stúpenci - štúrovci- mali za úlohu pozdvihnúť národné povedomie mladej generácie. Najbližší spolupracovníci Štúra boli Hurban Hodža. V roku 1836 uskutočnili pamätný výlet na Devín (symbol Veľkej Moravy), kde prijali slovanské mená: Hurban a Hodža- Miloslav a Štúr- Velislav.
Štúrovci vydávali almanach Plody, kde uverejňovali svoje práce a založili spolok Vzájomnosť, ktorý mal protifeudálne zameranie.
Štúr bol pozbavený zástupníctva profesora Palkoviča - niektorí študenti odišli na protest do Levoče. Pri tejto príležitosti vznikla aj báseň Duma bratislavská a Nad Tatrou sa blýska, ktorých autor bol Janko Matúška.
V roku 1843 v Hlbokom na Hurbanovej fare sa kodifikoval spisovný slovenský jazyk. Kodifikátormi boli Štúr, Hurban a Hodža. Základom tohto jazyka bola stredoslovenčina a k novej slovenčine sa začal vydávať aj almanach Nitra.
Štúr vydal diela: Nárečja slovanskuo alebo potreba písaňja v slovenskom nárečí a Náuka reči slovenskej (gramatika slovenčiny). Tieto diela vydal spolok Tatrín - založený v roku 1844 V Liptovskom Svätom Mikuláši. Predsedom spolku bol M. M. Hodža.
K štúrovskému programu sa postupne pridali aj predstavitelia mladobernolákovcov: Ján Palárik, Andrej Radlinský a Martin Hattala. Oficiálne sa k nemu pripojili na 4. zasadnutí spolku Tatrína v Čachticiach. Obe krídla sa dohodli na používaní štúrovej slovenčiny, čím sa stala celonárodným jazykom.
Martin Hattala zaviedol používanie ,,Y“ v slovenskom pravopise.
