Arpádovci (do 1301)

Starí Maďari (=Uhri) sa v čase, keď podnikali nájazdy do západnej Európy, prvýkrát v našich končinách usadili v roku 896 pri hornej Tise. Podľa legiend ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Pokračujúc v nájazdoch sa roku 901 presunuli do oblasti Balatonu. Roku 907 troma bitkami pri Bratislave porazili Veľkú Moravu, ktorá však vo forme početných slovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii (až kým sa roku 1019 Morava nestala súčasťou Čiech a okolo roku 1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska). Okolo roku 925 začala istá staromaďarská skupina obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali v dnešnom Rakúsku. Staromaďarské nájazdy v Európe sa skončili až po roku 955, kedy boli starí Maďari Nemcami a Čechmi porazení pri Lechu a boli tak nútení sa definitívne stiahnuť z väčšej časti Rakúska a usadiť sa približne v dnešnom Maďarsku. Po tejto bitke sa aj (vtedy ešte len) juhozápadné Slovensko dostalo pod nadvládu (vtedy ešte len) náčelníkov z (neskôr kráľovského) rodu Arpádovcov.

Koncom 10. storočia začali kmene usadené približne v dnešnom západnom Maďarsku vedené Arpádovcami porážať staromaďarských náčelníkov na okolí, čím začal vznikať štátny útvar známy v slovenčine, češtine a chorvátčine ako „Uhorsko“ (v maďarčine, nemčine, latinčine, angličtine a iných jazykoch je názov vtedajšieho kráľovstva (v slovenčine Uhorsko) totožný so súčasným názom štátu (v slovenčine Maďarsko)- maď. Magyaroszágh, nem. Ungarn, lat. Hungaria, angl. Hungary). Až koncom 10. stor. Maďari tiež prijali kresťanstvo. Nový uhorský štát (podobne ako český a poľský štát) prevzal podstatné impulzy z bývalej Veľkej Moravy.

Zjednocovací proces Uhorska dokončil uhorský vládca Štefan I. nazývaný Svätý, ktorého predkresťanské meno bolo Vajko z rodu Arpádovcov (predtým maďarské knieža Nitrianska), ktorý sa z popudu pápeža roku 1000 stal prvým uhorským kráľom, a ktorý si do roku 1006 podmanil posledných staromaďarských náčelníkov (o.i. aj v Sedmohradsku).

Bol horlivý christianizátor (zriaďoval fary, biskupstvá, kostoly...) Na území Slovenska Štefan I. (997/1000 - 1038) presťahoval sídlo Nitrianskeho biskupstva (translatio sedis), do Ostrihomu - "Ostrihomské arcibiskupstvo". V rokoch 1000 - 1030 dočasne stratil celé časti Slovenska, ktoré dobyl poľský kráľ, ktorý v Nitre dosadil za kniežatá Arpádovcov pohádaných s kráľom Štefanom.

V rokoch 1048 - 1108 na území Slovenska (Nitrianska) a severovýchodného dnešného Maďarska bolo vytvorené tzv. Tercia pars regni (= tretina kráľovstva) alebo Nitrianske pohraničné vojvodstvo (ducatus) so sídlom v Nitre. Jeho vojvodami boli mladí Arpádovci, budúci králi Uhorska. Toto územie sa najmä spočiatku navonok i dovnútra správalo ako nezávislý štát.

Koncom 11. storočia sa začalo pripájanie dovtedy nezávislého Chorvátska a na Slovensku sa začali pripájať severné územia. Roku 1102 bola vytvorená chorvátsko-uhorská personálna únia, ktorá pretrvala až do zániku Uhorska (uhorskí králi však neboli ani len formálne korunovaní oddelene ako králi Chorvátska).

Po celé 12. storočie sa Uhorsko mocensky angažovalo na Balkáne, takže za vlády Bela III. (1172-1196) nadobudlo v tomto priestore charakter veľmoci. Počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 2 milióny. Na Slovensku asi v tomto období nadobudla ťažba vzácnych kovov väčší rozsah. Svoje postavenie si síce Uhorsko udržalo aj v 13. stor., keď sa mu síce podarilo upevniť a rozšíriť svoj vplyv na Balkáne, no za Ondreja II. (1205-1235) mnohé opakované pokusy o trvalé pripojenie Haliča neboli uspešné.

V 13. storočí sa stalo niekoľko významných udalostí:

začali vznikať prvé mestá (v právnom zmysle), najmä na Slovensku (prvé roku 1238), ktoré ako banícka oblasť bolo najvyspelejšou časťou Uhorska
uhorský kráľ Ondrej II. vydal v roku 1222 tzv. Zlatú bulu, ktorou priznal šlachte obrovské práva; spôsobil si to sám, tým, že predtým udeľoval svojim radcom a pomocníkom rozsiahle kráľovské majetky, čím zvýšil faktickú moc týchto budúcich šlachticov; hovoríme, že sa Uhorsko zmenilo na stavovskú monarchiu
v rokoch 1241-1242 došlo k vpádu Mongolov (Tatárov), ktorí miestami vyhubili až polovicu obyvateľstva, čo viedlo k usadzovaniu cudzích „kolonistov“ v Uhorsku - Nemci sa usadili najmä na Slovensku (tvorili 20% obyvateľstva v 14. stor.) - a k stavbe obranných hradov (opäť najmä na Slovensku)
od 50. do 70. rokov 13. stor. zápasili Arpádovci s Přemyslovcami o Rakúsko, ktoré však napokon pripadlo Habsburgovcom
hlavne od konca storočia sa Uhorsko de-facto rozpadlo na niekoľko území ovládaných miestnymi šlachticmi (tzv. vláda oligarchov): západné Slovensko (Matúš Čák), východné Slovensko (Omodejovci), západné Maďarsko (páni z Köszegu/Güssingu), východné Maďarsko, Sedmohradsko a Chorvátsko.

Anjouovci (1308-1387)

Roku 1301 vymreli Arpádovci, čím bola anarchia a vláda šlachticov dovŕšená. Z viacerých súperov o trón vyšiel roku 1308 víťazne Karol Róbert z Anjou (1301/1308-1342), ktorý čoskoro porazil oligarchov (Matúša Čáka až keď Matúš zomrel - roku 1321 a Omodejovcov/Abovcov) tým opäť zjednotil krajinu.

Za Ľudovíta Veľkého (1342-1382) Uhorsko aj napriek nezmyselnej a neúspešnej dynastickej vojne o Neapolsko dosiahlo vrchol svojej moci (najmä na Balkáne) a najväčší územný rozmach (1370 po vymretí Piastovcov na základe predchádzajúcich dohôd personálna únia s Poľskom). Ľudovít I. Veľký potvrdil ZLATÚ BULU Ondreja II. z roku 1222

V 14. stor. sa v Uhorsku (najmä na území dnešného Slovenska), ťažilo najviac vzácnych kovov na svete (asi 40% svetovej produkcie). Uhorsko v tomto období bolo jednou z najbohatších krajín sveta.

Neskorý stredovek (do 1526)

Za dlhej vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (1387-1437) došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci, pretože tento kráľ uhorsko-česko-nemecký a cisár musel okrem iného bojovať proti husitom v Čechách, proti Benátkam aj proti Turkom (Osmanom), ktorí sa už začali tlačiť z juhu. Svoje vojny financoval najmä ťažbou vzácnych kovov na Slovensku.

Po ďalšom oslabení kráľovskej moci v nasledujúcich rokoch usadol na trón Matej Korvín (1458 - 1490) z rodu Huňadiovcov, syn Jána Huňadyho - gubernátora Uhorska, ktorý prechodne opäť oslabil oligarchov, zriadil stále vojsko, dobyl prechodne (do roku 1491) Moravu, Sliezsko a východné Rakúsko s Viedňou, uskutočnil reformy, založil Academiu Istropolitanu v Bratislave a pod. Musel naďalej bojovať proti Turkom a na Slovensku proti bratríkom.

Po Korvínovi však nastúpili Jagellovci (1490-1526), ktorí boli uhorsko-českí králi. Za ich vlády svojvôľa a egoizmus šlachty dosiahli vrchol, čo sa prejavilo aj roku 1526 v tzv. moháčskej katastrofe, po ktorej samotný víťazný turecký sultán nemohol uveriť, že proti nemu poslali také slabé vojsko. Zápoľského armáda, ktorá bola rovnako veľká ako kráľovská na bojisko ani nedošla.