Osvietenstvo

Raný novovek (1526-1700)

Roku 1526 bolo uhorské vojsko porazené v bitke pri Moháči Turkami. Zomrelo veľa významných osobností aj sám kráľ Ľudovít II., ktorý pri úteku zomrel v dunajských močariskách. Na základe predošlých dohôd trón pripadol Habsburgovcom (Ferdinand I.), ktorí sa ho však zmocnili až po dlhšej občianskej vojne so sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorého podporovali Turci. Habsburgovci vládli v Uhorsku od roku 1526 až do jeho zániku 1918. V 16. stor. sa úspešne presadil protestantizmus, ale katolícki Habsburgovci ho v 17. a 18. stor. opäť zredukovali na menšinové náboženstvo. 16. storočie bolo obdobím ustavičných veľkých i drobných vojen s Turkami.

Výsledkom občianskej vojny a postupu tureckých vojsk na sever (1541 dobytie Budína) bol útek Maďarov na (najmä južné) Slovensko a rozpad predošlého Uhorska na tri časti:

tzv. Kráľovské Uhorsko - fakticky habsburská, čiže rakúska, provincia na území dnešného Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska ; toto územie obývali skoro samí Nemaďari (Slovania a Nemci); hovoríme, že Uhorsko stratilo samostatnosť a stalo sa (až do roku 1867) súčasťou habsburskej monarchie

Sedmohradsko - turecký vazalský štát
dnešné Maďarsko - priama súčasť Osmanskej ríše (Tureckej ríše)

Bratislava sa stala hlavným (1536-1784/1848) a korunovačným (1563-1830) mestom a sídlom snemu (1542-1848) Kráľovského Uhorska, neskôr obnoveného Uhorska. Trnava sa stala cirkevným sídlom. Slovensko tvorilo jadro Uhorska, kde sa odohrávali všetky významné udalosti. Tu sa tiež odohrávali hlavné pohraničné boje s Turkami a protihabsburské povstania (1604-1711) vedené spravidla (protestantskými) vládcami Sedmohradska.

Okolo roku 1700 sa Habsburgovcom podarilo poraziť tak Turkov, ako aj protihabsburské povstania. Bývalé uhorské územia boli znova dobyté, no silný vplyv Rakúska (Habsburgovcov) v Uhorsku zostal.

Osvietenstvo a revolúcia (1700-1867)

Uhorsko v 19. storočíPo roku 1700 sa začala rekonštrukcia krajiny. Väčšina prostriedkov aj dosídľujúceho obyvateľstva prirodzene pochádzala z (predtým Turkami neobsadeného) Slovenska. Od 18. storočia malo Uhorské kráľovstvo zaručené zvláštne postavenie v rámci habsburskej monarchie, ale viedenský dvor väčšinou centrálne spravoval vedľajšie krajiny uhorskej koruny (Sedmohradsko, Vojenská hranica).

V rámci tzv. osvietenského absolutizmu (1740-1790) prebiehala centralizácia a absolutistické tendencie z Viedne. Niektoré uhorské centrálne úrady sa podarilo podriadiť úradom cisárskeho dvora. Za vlády Márie Terézie (1740-1780) sa centralizácia dočasne zastavila, ale za Jozefa II. sa opäť začala. Odpor uhorskej šľachty voči centralizácii a početným modernizačným (a tým aj germanizačným) reformám Jozefa však bol taký veľký, že Jozef musel skoro všetky svoje reformy odvolať. Maďarskej šľachte sa v rokoch 1790-91 - ako reakcia na Jozefove centralizačné reformy -podarilo na sneme presadiť prioritné právo maďarčiny vo verejnom živote, čím sa začal tzv. maďarizácia, ktorá sa potom v 19. stor. stupňovala a vyvrcholila po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867).

V období tzv. metternichovského alebo kabinetného absolutizmu (1815-1848) , založeného na polícii, armáde a cenzúre, došlo napriek tomuto policajnému režimu k formovaniu ideológie liberálnej uhorskej šlachty (tzv. maďarské reformné hnutie), ktorá bola ochotná spolupracovať s buržoáziou. Vyústilo to do nacionalistickej maďarskej revolúcie (1848-1849) proti Viedni, v ktorej museli Maďari bojovať okrem Rakúska aj proti Nemaďarom v Uhorsku, konkrétne Chorvátom, Slovákom, Srbom, Rumunom a Rusínom. V auguste 1849 však boli Maďari porazení, keď si Habsburgovci proti nim povolali na pomoc ruské vojsko.

Po porážke revolúcie v Rakúsku aj Uhorsku Habsburgovci jednak zaviedli tzv. bachovský absolutizmus (tiež: neoabsolutizmus, 1851-1859) spojený s policajným režimom a germanizáciou, jednak sa Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Banát stali separátnymi korunnými krajinami v rámci centralizovaného rakúskeho cisárstva. Slováci po silnom tlaku niektorých maďarských šlachticov svoju korunnú krajinu nedostali, hoci im bola sľúbená v čase, keď v revolúcii bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom.

Medzinárodné problémy Rakúska prinútili Habsburgovcov zlikvidovať neoabsolutizmus a zaviesť reformy. Ani obnovenie konštitučnej monarchie (ktorej zárodky nakrátko vznikli v rakúskej časti monarchie už v revolúcii 1848/1849 ale zanikli neoabsolutizmom) tzv. októbrovým diplomom roku 1860 neuspokojilo Uhorsko. Rakúsko-uhorské napätie sa zmiernilo až vznikom Rakúsko-Uhorska.

Uhorsko a jeho župy po roku 1883

Rakúsko-Uhorsko (1867-1918)

V roku 1867 bola v dôsledku tzv. rakúsko-maďarského vyrovnania vytvorená Rakúsko- uhorská monarchia. Uhorsko sa stalo základom nového štátnoprávneho celku Krajiny svätoštefanskej uhorskej koruny, tzv. Zalitavska, s vlastným parlamentom a vládou v Budapešti.

V rámci tohto celku získalo v roku 1868 určitú autonómiu iba Chorvátsko-Slavónsko (Chorvátsko-uhorské vyrovnanie). Na ostatnom území uplatňovali maďarské vládnuce kruhy politiku tuhej centralizácie a násilnej maďarizácie nemaďarských národov. Od roku 1908 boli spoločným územím Rakúsko-Uhorska Bosna a Hercegovina. Pokusy maďarských vládnucich kruhov udržať existenciu Uhorska aj po rozpade Rakúsko-Uhorska boli zmarené a Uhorsko bolo rozdelené medzi nástupnícke krajiny.