Urobil banskú reformu a vlastníci pozemkov už neboli nútení vymieňať svoje pozemky v prípade, že sa na nich našlo ložisko drahého kovu. Viedlo to totiž k častému zatajovaniu ložísk. Každý, kto objavil na svojom majetku rudnú žilu, musel dostať za svoj majetok rovnocennú náhradu, alebo mohol začať ťažbu vo vlastnej réžii, pričom však musel v tomto prípade platiť urbúru.
V roku 1322
Sa po vyše 20 rokoch vrátila Bratislava aj s okolím Uhorsku. Po smrti Ondreja III. dostala Bratislavu vdova po ňom, Agneša od toho času bola Bratislava spravovaná z Rakúska tvorila neutrálne územie medzi dŕžavami Matúša Čáka a pánov z Kyseku. Nakoľko však Karol Róbert nesplnil finančné záväzky, ku ktorým sa zaviazal, Bratislavu v roku 1327 obsadil rakúsky vojvoda Albrecht Habsburský.
V roku 1330
Sa pokúsil Felicián Zach na Karola Róberta spáchať atentát, napadol ho mečom. Pokus bol však neúspešný. V tom istom toku sa dostal do zajatia počas výpravy do Valašska.
V októbri 1335
Sa uskutočnilo na Vyšegráde tzv. stretnutie 3 kráľov a uzavreli dohodu, známu ako Vyšehrádska dohoda, ktorá bola zameraná proti rakúskym Habsburgovcom. Výsledkom bolo to že sa Český kráľ za vysoké odstupné vzdal nárokov na Poľsko a Poľský kráľ uznal nároky českého kráľa na Sliezko. Pre Uhorsko mala veľký význam najmä dohoda o dôležitých obchodných otázkach – udelené právo skladu pre Brno a Budín.
V roku 1339
Uzatvoril Karol Róbert s Kazimírom Veľkým a zmluvu o vzájomnom nástupníctve v prípade úmrtia bez potomkov. V roku 1342 zomrel Karol Róbert a novým uhorským kráľom sa stal jeho syn Ľudovít I. Veľký
Ľudovít I. Veľký
Kráľom sa stal už ako 16-ročný, po smrti starších bratov. Viedol dve vojny o neapolské dedičstvo, ktoré skončili v októbri 1350 mierom sprostredkovaným pápežom Klimentom VI., bez mimoriadnych výsledkov pre Uhorsko. Venoval pozornosť Poľsku, stal sa poľským kráľom. Jeho ríša siahala od Baltského mora až k Jadranu a za jeho vlády uhorské kráľovstvo dosiahlo najväčší územný rozsah a vrchol svojej moci. Na základe starších zmlúv s poľským kráľom Kazimírom Veľkým sa Ľudovít po jeho smrti v roku 1370 stal aj poľským kráľom a vznikla uhorsko-poľská pesonálna únia. Toto obdobie malo pozitívny vplyv na vzájomné hospodárske a kultúrne kontakty v strednej Európe. Po Ľudovítovej smrti sa stala kráľovnou jeho dcéra Mária, ktorú na základe starších zmlúv zosobášili s Žigmundom Luxemburským. S nárokom na trón vystúpil aj Karol Malý z rodu Anjouovcov, ktorý vtrhol do Uhorska no bol zavraždený. Kráľovná Mária sa dostala do zajatia a v krajine vypukli bitky a rozpory. Podnikal výpravy na Balkán, do Srbska, Bosny a Bulharska
11. decembra 1351
Potvrdil Ľudovít Veľký Zlatú bulu Ondreja III. tzv. dekrétom Ľudovíta Veľkého, ktorý zakazuje scudzovanie šľachtických majetkov, dedia sa vždy v línií celého rodového príbuzenstva a ak nie je, prepadajú všetky majetky v prospech kráľa - tzv. aviticitný zákon. Bol v platnosti až do konca feudalizmu. Obsahom tohto zákonu bolo, že všetci šľachtici majú rovnaké výsady – formálna jednotnosť šľachty, bola vnútorne delená na prelátov, barónov a zemanov. Potvrdil súdnu autonómiu stoličnej šľachty a tiež zakázal prelátom pri sporoch so svetskou šľachtou používať cirkevnú exkomunikáciu. Povolil slobodné sťahovanie poddaných. Roľníci a vinohradníci platili zemepánovi deviatok a cirkvi desiatok a k tomu portálnu daň panovníkovi.
1382 zomrel Ľudovít Veľký na príznaky malomocenstva. Nemal mužského potomka, mal len tri dcéry: Katarínu, Máriu a Hedvigu. V Stoličnom Belehrade bola za uhorskú kráľovnú korunovaná 12-ročná Mária.
