Rod Anjuovcov
V Uhorsku po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. v roku 1301 vypukla feudálna anarchia, keď moc prevzali bohatí oligarchovia, ktorí presadzovali svojho kandidáta na uhorský trón. Severnú časť Uhorska a Slovensko držal Matúš Čák Trenčiansky. Východ Borša Holý, Východ Slovenska – Omodejovci z rodu Aba. Na juhu Slovenska mali autonómiu vedenú Jurajom Šubičom ktorého podporovali Chorvátsko, Bosna a Dalmácia a práve oni začali presadzovať 12-ročného Karola Róberta z Anjou do svojej dŕžavy a arcibiskup Gregor ho korunoval za Uhorského kráľa. Snem ho však v máji 1301 neuznal.
Skupina vedená Matúšom Čákom Trenčianskym uznala za kandidáta na Uhorský trón českého kráľa Václava II., ktorý sa vlády zriekol v prospech svojho syna Václava III. V auguste 1301 ho aj v Stoličnom Belehrade korunovali Václav III. prijal meno Ladislav V. V septembri 1302 Karol Róbert neúspešne zaútočil na Budín, kde sídlil Ladislav V., pápežský legát uvalil na Budín kliatbu a naopak budínsky kňaz vyhlásil kliatbu na všetkých anjouovských prívržencov. Pápež zvolal do Ríma Anjuovcov aj Přemyslovcov a v encyklike Spectator omnium 1303 uznal Anjouvcov za právoplatných dedičov. 1305 zomrel Václav II. a tak Václav III. – Ladislav V. zasadol na český a poľský trón. Pre Karola Róberta tak svitla nádej na korunováciu, ale Václav III. preniesol práva na Uhorský trón na dolnobavorského vojvodu Ota III., ktorý bol vnukom Bela IV. a tak bol Oto III. 6. 6. 1305 korunovaný v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa.
Prívrženci Karola Róberta rýchlo uzavreli prímerie s Otom III. Sedmohradský vojvoda Ladislav Kán bol nepriateľ Karola Róberta, a ponúkol Otovi III., svoju dcéru za manželku. Namiesto toho ho uväznil, čím vlastne Karolovi Róbertovi pomohol, lebo ten zostal bez súpera. Zbytok šľachty na Rákošskom sneme pri Budíne 10. 10. 1307 Karola Róberta zvolil za uhorského kráľa. Tejto voľby sa však najmocnejší oligarchovia Matúš Čák Trenčianský, Ladislav Kán a Henrich Kysacký nezúčastnili. Až po podpore pápežskej kúrie bol 1309 v Budíne korunovaný novou korunou, lebo Ladislav Kán odmietol odovzdať svätoštefanskú korunu, a 22. 7. 1310 korunovaný aj svätoštefanskou korunou. Kráľ sa s Matúšom Čákom Trenčianskym pokúšal uzmieriť, vymenoval ho za palatína a pridelil mu územie približne dnešného Slovenska. Bol tiež správcom kráľovských majetkov,ale Matúš Čák svoje právomoci zneužíval vo svoj prospech, preto ho v roku 1311 kráľ zbavil všetkých hodností. Naďalej sídlil na Trenčianskom hrade a ovládal značnú časť Slovenska. Až po jeho smrti v roku 1321 sa podarili dobyť mesto Trenšín a Trenčiansky hrad.
Karol Róbert
Karol Róbert 1288 – 1342 patril medzi najschopnejších a najúspešnejších uhorských panovníkov. Nastúpením Karola Róberta na trón sa začala nová etapa budovania uhorského štátu, ktorý až do konca 14. storočia zaznamenal najväčší mocenský a ekonomický rozmach. Upokojenie vnútropolitických pomerov umožnilo Karolovi Róbertovi venovať sa daňovým reformám, úprave meny a banského podnikania. Reformy prebehli v rokoch 1323 - 1338 v troch etapách.
Najskôr odstránil každoročné vymieňanie mincí a zaviedol portálnu daň. Základom pre upevnenie panovníckej moci Karola Róberta sa stala porážka oligarchov. Do dvora sa dostali noví zahraniční hospodári a finančníci a uskutočňovalo sa veľa reforiem.
Vo vnútornej politike, prinavracal majetky cirkvi, ktoré im rozchytal M. Čák Trenčiansky. Aj kráľovské majetky sa mu podarilo prinavrátiť a tak sa stal panovník v Uhorsku najväčším pozemkovým vlastníkom
Spočiatku vymenoval troch palatínov, aby uspokojil magnátov. Jedným z nich bol aj Matúš Čák Trenčiansky. Matúš Čák Trenčiansky majetky, ktoré držali neprávom iní nevrátil kráľovi, ale si ich ponechával. V Karolovi však narazil na energetického panovníka a nastala zakrátko roztržka. Karol Róbert bol v roku 1311 donútený zbaviť jeho i Omodeja Abu vysokých štátnych úradov. Karol zbavil Matúša hodnosti palatín, a ešte k tomu ho kardinál Gentilis exkomunikoval z cirkvi, keď napadol a vyplienil cirkevné majetky v roku 1311. V bitke pri Rozhanovciach roku 1312 porazil Karol Róbert za pomoci spišských vojsk Sasov odbojných feudálov Omodejovcov, spojených s Matúšom Čákom Trenčianským a vojská Karola Róberta zvíťazili.
Karol Róbert podporoval obchod, remeslá a baníctvo, mestám udeľoval výsady. V rokoch 1323 – 1338 uskutočnil viaceré banské, mincové a peňažné reformy. Zaviedol nové kvalitné mince florény a strieborné groše. 1329 na zlepšenie striebornej meny zaviedol tzv. uhorské groše ako drobné mince sa aj naďalej razili denáre a oboly a len na ne sa sťahovala nútená výmena peňazí. Každoročnú výmenu mincí, pri ktorej sa mena znehodnocovala, odstránil a zisk komory z tejto výmeny tzv. lucrum camerae, nahradil novou portálnou daňou. 1338 sa menové pomery definitívne upravili a jedinými plnohodnotnými mincami sa stali zlaté mince razené v Budíne, Kremnici a Sedmohradsku. Namiesto grošov a drobných denárov sa začali raziť denáre s vyšším obsahom striebra a prestala nútená výmena, staré a cudzie mince sa mali stiahnuť z Obehu pri výbere portálnej dane. Menová reforma sa opierala o bohatú základňu drahých kovov na území Uhorska. Karol Róbert tiež povýšil Kremnicu na slobodné banské mesto a povolal do nej minciarov z Kutnej hory.
V roku 1327
Urobil banskú reformu a vlastníci pozemkov už neboli nútení vymieňať svoje pozemky v prípade, že sa na nich našlo ložisko drahého kovu. Viedlo to totiž k častému zatajovaniu ložísk. Každý, kto objavil na svojom majetku rudnú žilu, musel dostať za svoj majetok rovnocennú náhradu, alebo mohol začať ťažbu vo vlastnej réžii, pričom však musel v tomto prípade platiť urbúru.
V roku 1322
Sa po vyše 20 rokoch vrátila Bratislava aj s okolím Uhorsku. Po smrti Ondreja III. dostala Bratislavu vdova po ňom, Agneša od toho času bola Bratislava spravovaná z Rakúska tvorila neutrálne územie medzi dŕžavami Matúša Čáka a pánov z Kyseku. Nakoľko však Karol Róbert nesplnil finančné záväzky, ku ktorým sa zaviazal, Bratislavu v roku 1327 obsadil rakúsky vojvoda Albrecht Habsburský.
V roku 1330
Sa pokúsil Felicián Zach na Karola Róberta spáchať atentát, napadol ho mečom. Pokus bol však neúspešný. V tom istom toku sa dostal do zajatia počas výpravy do Valašska.
V októbri 1335
Sa uskutočnilo na Vyšegráde tzv. stretnutie 3 kráľov a uzavreli dohodu, známu ako Vyšehrádska dohoda, ktorá bola zameraná proti rakúskym Habsburgovcom. Výsledkom bolo to že sa Český kráľ za vysoké odstupné vzdal nárokov na Poľsko a Poľský kráľ uznal nároky českého kráľa na Sliezko. Pre Uhorsko mala veľký význam najmä dohoda o dôležitých obchodných otázkach – udelené právo skladu pre Brno a Budín.
V roku 1339
Uzatvoril Karol Róbert s Kazimírom Veľkým a zmluvu o vzájomnom nástupníctve v prípade úmrtia bez potomkov. V roku 1342 zomrel Karol Róbert a novým uhorským kráľom sa stal jeho syn Ľudovít I. Veľký
Ľudovít I. Veľký
Kráľom sa stal už ako 16-ročný, po smrti starších bratov. Viedol dve vojny o neapolské dedičstvo, ktoré skončili v októbri 1350 mierom sprostredkovaným pápežom Klimentom VI., bez mimoriadnych výsledkov pre Uhorsko. Venoval pozornosť Poľsku, stal sa poľským kráľom. Jeho ríša siahala od Baltského mora až k Jadranu a za jeho vlády uhorské kráľovstvo dosiahlo najväčší územný rozsah a vrchol svojej moci. Na základe starších zmlúv s poľským kráľom Kazimírom Veľkým sa Ľudovít po jeho smrti v roku 1370 stal aj poľským kráľom a vznikla uhorsko-poľská pesonálna únia. Toto obdobie malo pozitívny vplyv na vzájomné hospodárske a kultúrne kontakty v strednej Európe. Po Ľudovítovej smrti sa stala kráľovnou jeho dcéra Mária, ktorú na základe starších zmlúv zosobášili s Žigmundom Luxemburským. S nárokom na trón vystúpil aj Karol Malý z rodu Anjouovcov, ktorý vtrhol do Uhorska no bol zavraždený. Kráľovná Mária sa dostala do zajatia a v krajine vypukli bitky a rozpory. Podnikal výpravy na Balkán, do Srbska, Bosny a Bulharska
11. decembra 1351
Potvrdil Ľudovít Veľký Zlatú bulu Ondreja III. tzv. dekrétom Ľudovíta Veľkého, ktorý zakazuje scudzovanie šľachtických majetkov, dedia sa vždy v línií celého rodového príbuzenstva a ak nie je, prepadajú všetky majetky v prospech kráľa - tzv. aviticitný zákon. Bol v platnosti až do konca feudalizmu. Obsahom tohto zákonu bolo, že všetci šľachtici majú rovnaké výsady – formálna jednotnosť šľachty, bola vnútorne delená na prelátov, barónov a zemanov. Potvrdil súdnu autonómiu stoličnej šľachty a tiež zakázal prelátom pri sporoch so svetskou šľachtou používať cirkevnú exkomunikáciu. Povolil slobodné sťahovanie poddaných. Roľníci a vinohradníci platili zemepánovi deviatok a cirkvi desiatok a k tomu portálnu daň panovníkovi.
1382 zomrel Ľudovít Veľký na príznaky malomocenstva. Nemal mužského potomka, mal len tri dcéry: Katarínu, Máriu a Hedvigu. V Stoličnom Belehrade bola za uhorskú kráľovnú korunovaná 12-ročná Mária.
