Keď v roku 1604 jej manžel Ferencz zomrel, začalo obdobie naozajstného teroru. Najprv vyhnala svoju svokru a potom mala potrebný pokoj pre svoje počiny. Keď sa jej v tej dobe roky schyľovali už k 40-tke, začali sa na nej objavovať náznaky starnutia. Zo začiatku sa pokúšala zbaviť sa vrások pomocou kozmetiky, ale nemohla prežiť fakt, že čím je staršia, tým je menej krajšia a jedného dňa jej krása úplne pominie. Potom to ale prišlo. Toho dňa jej jedna zo služobníčok omylom zatiahla za vlasy, keď ju česala. Rozzúrená grófka zo zloby uštedrila slúžke takú ranu, že si o slúžku zakrvácala vlastnú ruku. V tej chvíli Elizabeth pocítila omladnutie a sviežosť i na svojej koži. Ihneď nariadila Johannesovi Ujvarovi a Dorke vyzliecť dievča, pridržať ju nad veľkou vaňou a sama jej podrezala žily. Potom, čo jej bývalá zverenkyňa vykrvácala, sa Elizabeth vykúpala v krvi a v tej chvíli si bola istá, že objavila tajomstvo večnej mladosti skrz tento vampírizmus. Uvedomila si, že krv znamená život. Týranie a vraždenie dievčat vykonávala dokázateľne nepretržite v rokoch 1585 - 1610. Obyvatelia ju tak znenávideli, že ona a jej pomáhači chodili von iba s ozbrojeným sprievodom. Ďalších desať rokov jej pomocníčky a pomocníci opatrovali mladé krásne dievčatá z okolitých dedín, najčastejšie ich najímali ako služobné do zámku Čachtice. Potom však boli všetky dievčatá zmrazené a zabité, aby grófka mohla uskutočňovať svoje krvavé kúpele. Niekedy dokonca krv mladých dievčat pila, aby získala taktiež vnútornú krásu. Neskôr si však zaumienila, že krv obyčajných slúžok nemá taký efekt, a tak pátrala po niečom novom, spoľahlivejšom. Časom sa začala zháňať po mladých dcérach z noblesnejších rodín, ktorých čakal rovnako morbídny osud ako ich predchodkyne. Elizabeth sa stávala s čoraz väčším číslom obetí neopatrnejšia a začalo sa o nej debatovať v okolitých sídlach. Čoskoro sa reči o hrôzach v Čachticiach dostali až do najvyšších maďarských kruhov. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. Sťažnosti na Báthoryovú sa množili, dokonca prichádzali aj z Viedne, kde mala kaštieľ. Aby bola záhada vyriešená, povolalo cisárstvo grófa Cuyorgyho Thurza, Elizabethininho vlastného strýka, aby zámok preskúmal. Thurzo sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Zrejme najprv informoval Báthoryovej rodinu a chránil obrovský Nádasdyovský majetok pred prípadnou konfiškáciou, pretože Alžbeta v roku 1610 napísala testament v ktorom odporučila majetok deťom.

30. decembra 1610 popoludní jeden zo zbojníkov, čo stál na stráži pred Čachticami, pribehol ako bez ducha na faru, kde zhromaždili všetkých zbojníkov a zvestoval správu, že Palatin Juraj Thurzo s veľkým sprievodom sa blíži k Čachticiam. Hneď po príchode palatina ho privítal miestny farár Ponicenus. Palatin sa hneď pýtal na zbojníkov, lebo sa domnieval, že oni Alžbete Báthoryovej ukradli poklad. Po vypočutí zbojníkov však palatin i jeho sprievod s grófom Nyraym (ktorý sa k palatinovmu sprievodu pridal ako kráľov poverenec), s Jurajom Drugethom, Mikulášom Zrínskym, zaťom Čachtickej pani, a s Megyerom, tútorom najmladšieho Nadasyovca, vyhlásili nevinu zbojníkov, no palatin ich chcel i napriek nevine potrestať. Vzal si jedného zo zbojníkov, Lederera, ktorý pracoval na zámku ako zámočník, aby ich tajnými chodbami viedol až na hrad k Čachtickej panej, aby ju tam prekvapil svojim príchodom. Ostatných zbojníkov chcel zviazať a odniesť na hrad, čo vyvolalo rozruch davu, ktorý sa nazbieral na farskom dvore, ale palatin sa nenechal obmäkčiť ani farárom Ponicenusom, ani priateľkou vodcu zbojníkov, Eržikou Príborskou. Lederer ich priviedol k vchodu do tajnej chodby a prihováral sa slovami, ktoré ostali zapísané v Čachtickej farskej kronike: „Za týmto sudom je tajný vchod, a potom je veľké prepadlisko. Hľa páky, neľakať sa prosím, dvere prudko padnú a pred nimi zazíva priepasť. Tu, aj v mnohých iných prepadliskách odstraňoval Ficko nepohodlných ľudí. Hen sa rozbiehajú chodby k žalárom, tamtá chodba smeruje k mučiarni.“ Palatin sa spýtal Lederera, kto o týchto chodbách a o tom, čo sa tam dialo vedel. Lederer sa nesmelo obrátil ku grófovi a odpovedal palatinovi na otázku: „Gróf Nyary.“ Palatin zhrozený pozrel na grófa a nesmelo sa opýtal: „Ako to priateľu, ty si vedel o týchto hrôzach?“ „Vždy som sa dozvedel o všetkom ako prvý“ odpovedal so záhadným úsmevom. „Tu sú zvyšky krvavého kúpeľa Alžbety Báthoryovej, hľa v priehlbine sa červenie uschnutá krv. Modrá krv“ – vysvetľoval Lederer. „Poďme ďalej!“ odvetil palatin a cítil, ako ho po celom tele zmrazila hrôza. Spustili sa tajné dvere a odhalila sa priepasť. Palatin však zámočníkovi prikázal dvere zavrieť  z priepasti vanul neznesiteľný hnilobný zápach. Prešli pomedzi žaláre, Lederer, vysoko držiac fakle sa istými krokmi blížil ku schodom. Zrazu zastal a zdesene vykríkol. Pred nim ležalo nahé dievča. Telo dievčaťa bolo rozličnými nástrojmi zmrzačené, tvár dodriapaná, vlasy vyšklbané, prsníky odrezané a z ramien i z nôh mäso vytrhané až do kosti. Palatin vytrhol Ledererovi fakľu z ruky a rozbehol sa hore schodmi až k zamknutým dverám. „Otvor“, zakričal na Lederera. Drugeth, Zrínsky a zaťovia Alžbety Báthoryovej naň pozerali takmer bez dychu, ale nikto z nich sa palatinovi neodvážil nič povedať, aby zmiernili jeho rozhorčenie. Prvý človek, ktorého palatin na hrade stretol bola Kata Benecka. „Kde je Čachtická pani?“ zvrieskol palatin. „V tajnej sieni“ odvetila prostoreko. „Zaraz ma k nej zaveď!“ „Nemôžem. Tam okrem panej, Dory a Ilony nikto nesmie.“ „Odveď ma k nej“ zakričal palatin, že sa až zatriasla. „Tu je to“ zadychčala, ukazujúc na jedny z dverí. Palatin prudko otvoril dvere a na ich prahu len-len, že neskamenel. Prvé čo uvidel bola Alžbeta Báthoryova. Tvár a ramená s vyhrnutými rukávmi mala zakrvavené. Krvavými škvrnami sa červeneli aj jej šaty. V izbe sa rozliehal jej šialený rev, prerývaný rehotom. Nad ňou stáli Dora a Ilona a rehotali sa s ňou o preteky. Ich rehot sa však zasekol, keď uvideli v dverách palatina, Drugetha, Zrínskeho, grófa Nyaryho a inštruktora Megyeryho. Palatinov zrak sa skĺzol k nohám troch ohromených ženských. Na koberci ležali dve nahé dievčatá. Ich nahotu zakryla vlastná krv. Hľadali miesto, kade by mohli uniknúť skaze. Také miesto jestvovalo. Zo siene viedli tajné dvere, ktoré viedli do podzemia. Stranu dverí Alžbeta Báthoryova nakoniec nahmatala, ale to už stál pred ňou palatin. Ten ju prudko odsotil od seba. Krvavá pani sa potkla o bezvládne telo jedného z dievčat a vrieskala na palatina ako zmyslov zbavená. Palatin ju dal zviazať a zapchať jej ústa. Palatin vtedy vyslovil tieto slová: „ Už nikdy nezačuje tvoj hlas, čachtická pani, nikto nikdy neuvidí tvoju postavu a ty už nikdy neublížiš ľudskej bytosti.“ Po krátkom tichu palatin pokračova : „ Vedz, že na tvári Zeme, ktorej vzduch nie si hodná dýchať, prežívaš svoje posledné chvíle, tu posledný raz svieti na teba Božie svetlo, tu posledný raz si medzi ľuďmi, do zväzku ktorých patriť si nezasluhuješ. Zmizneš z toho sveta a už sa doň nikdy nevrátiš. Nech ťa obostrie večná tma, aby si v nej vo večnom tichu a samote jasne videla svoj doterajší zvrhlý život, naučila sa chápať hĺbku svojej podlosti. A pros Boha, aby ti odpustil tvoje do neba volajúce zločiny a prijal ťa na milosť.“