- nevypovedala žiadna z priamych obetí, hoci minimálne jedna mučenia prežila.
- samotná grófka sa pred súd nikdy nedostala, odsúdili len jej pomocníkov.
- nesvedčili ani ľudia, o ktorých obvinení tvrdili, že o zločinoch vedeli.
Nie je to však v tej dobe vôbec nezvyčajné. Svedectvo poddaných bolo takmer bezcenné, vyššiu šľachtu mohli naopak predvolať len po predchádzajúcej citácií, niektorí formálne dosiahnuteľní svedkovia žili ďaleko, iný zrejme neboli k dispozícii z iných dôvodov, no hlavne šlo o grófku. Treba však pripomenúť, že súdy na počiatku novoveku sa z ďaleka nepodobali tým dnešným. Myslím, že ako dôkaz toho stačí spomenúť rozsudok nad Báthoryovej pomocníkmi. Aj napriek tomu rýchlym súdom a vykonaním rozsudku rozhodujúcich svedkov umlčali. Thurzo ako palatín informoval o prípade aj panovníka Mateja II. Oznámil mu grófkino zatknutie, zistilo sa vraj, že zavraždila asi 300 dievčat. Kráľa prípad upútal a po niekoľkých dňoch žiadal širšie informácie. Žiadal pokračovať vo vyšetrovaní a následne urobiť tvrdé opatrenia. Text panovníkovho listu poslal Thurzo Báthoryovej zaťom a synovi.
Matej II. opakovane žiadal palatína o prešetrenie prípadu a uskutočnenie riadneho súdu. Ten panovníkovi sľúbil, že všetko dá preveriť. V skutočnosti sa však nič nestalo a o niekoľko mesiacov sa kráľovi ospravedlňoval, že nevykonal jeho príkazy. Súčasne ho prosil, aby súhlasil s doživotným väzením, čo si želá aj rodina. Jej prípad bol však tak ojedinelí, že ani Thurzo nepoznal trest, ktorý by bol adekvátny jej zločinom. Bratislavská kráľovská komora sa postavila na stranu palatína, keď sa uzniesli na tom, že proces nepatrí do ich kompetencie. „Z doterajšieho vyšetrovania, ktoré sa len začalo a neskončilo, ešte nie je preukázateľné nijaké previnenie.“ Thurzovo posolstvo Matejovi II. bolo teda takéto: „Zostáva na Vašej voľbe a rozhodnutí, či jej bude ponechaný trest, podľa ktorého by mala s ohľadom na slávne činy svojho zosnulého manžela, ktorý bol oddaným a užitočným služobníkom Vášho Veličenstva, doživotne zotrvať v tuhom žalári, berúc tiež do úvahy veľké služby jej synov (teda zaťov) a dcér.“ Kráľova reakcia bola vlastne odpoveďou nielen palatínovi, ale aj stanovisko k Bratislavskej kráľovskej komore a žiadosti Báthoryovej zaťov a syna o milosť. Jeho stanovisko nebolo vôbec jednoznačné. Na jednej strane akceptoval palatínov postup na druhej ho odmietol. Uviedol, že súd by mal proti nej zakročiť s plnou prísnosťou, berie však do úvahy zásluhy manžela a prosby príbuzných, a preto schvaľuje doživotné väzenie, aj keď ho nepovažuje za dostatočne prísny trest.
Ako je zjavné, kauza Báthoryová bola v centre pozornosti dlhšie a ešte 24. januára dal kráľ Matej II. opäť príkaz na obnovenie procesu. Zdalo sa, že tentoraz sa vyšetrovanie predsa len pohne dopredu. Vo februári toho roku bol spis pokope (zachoval sa v Thurzovom archíve v Bytči), obsahoval takmer 300 výpovedí. Tie dokazovali, že grófka sa dopustila masových vrážd, vlastizrady a bosoráctva. Žiaľ ani po skompletizovaní spisu sa v procese nič nedialo. Je to škoda, pretože dejiny prišli o informácie, ktoré mohli doložiť jej vinu, veľkosť jej previnenia, poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti, alebo dokonca jej nevinu.
Tak sa stalo, že Alžbeta Báthoryová zomrela uväznená na Čachtickom hrade. O jej smrti existujú tri pramene. Je to stručná zmienka v denníku Juraja Závodského, palatínovho sekretára, že zomrela 21. augusta 1614 v nočnom čase. Druha správa je v archíve Drugethovcov. Podľa nej grófke zomrela ráno o 2. hodine v deň, ktorý udáva Závodsky, pochovaná bola v čachtickom kostole 25. novembra toho istého roku. Podrobnejšie informácie o jej smrti uvádza list Stanislava Thurzu z 25. augusta 1614 Jurajovi Thurzovi. To, že bola pochovaná s takým veľkým časovým odstupom vôbec nie je na tú dobu prekvapujúce. Napríklad palatín Stanislav Thurzo zomrel 25. apríla 1625 a pochovaný bol až 11. januára 1626. Prekvapivé nie je ani to, že Báthoryovú za jej zločiny pochovali v kostole. Mala na to právo, pretože podľa patronátneho práva bol zemepán súčasne patrónom kostola. Pri prehliadke hrobiek v podzemných priestoroch čachtického kostola, ktorá sa uskutočnila 7. júla 1938 sa odkrylo 5 krýpt a množstvo rakiev. No hrobka ani rakva s pozostatkami Báthoryovej sa nenašli. Bola však odkrytá len časť krýpt, ale podľa dunivej ozveny na dlažbe kostola môžu tam byť pravdepodobne ešte ďalšie.
Testament
Ja, veľavážená grófka Alžbeta Báthoryová, vdova po najvznešenejšom grófovi Františkovi Nádasdym, majúc na pamäti svoje chatrné zdravie a súc si vedomá svojho pokročilého veku a pretože si želám byť oslobodená od všetkých povinností tohto materiálneho sveta, nariaďujem, aby podľa mojej poslednej vôle všetky moje majetky, vrátane tých, ktoré som zdedila po svojom manželovi dostal môj syn Pavol Nádasdy. Pretože sa moje milované deti doteraz nedohodli, ako si tieto majetky medzi sebou podelia, lebo moje dcéry žijú ďaleko odtiaľto, žiadam ich, aby keď sa tu kedykoľvek v budúcnosti zídu, našli spôsob, ako si dedičstvo rozdeliť pokojne a harmonicky, no do tých čias nech je môj syn Pavol Nádasdy nerušeným dedičom. Majetky Kapulvár, Léka a Kanizsa by mal dostať jeden z nich. Musia zostať pospolu, nerozdelené. Len keď tento prvý dedič zomrie, ostatní dvaja si ich môžu podeliť. Ostatné majetky nech už ležia kdekoľvek v krajine sa musia rozdeliť medzi nich troch. Majetok, ktorý bol mojím svadobným darom (Čachtice), bude patriť mojim trom deťom, každému rovnakým dielom. Tie majetky, ktoré v budúcnosti zdedím, po svojich príbuzných, nech sú rovnakým dielom rozdelené medzi moje deti rovnako, ako im ja rozdeľujem svoje hrady a domy. Doklady k týmto majetkom nech sú držané spolu a uložené podľa práva u jedného z mojich detí. Moje zlato a ostatné klenoty z mojej pokladnice patria môjmu synovi Pavlovi Nádasdymu, lebo svojim dcéram som už ich podiely darovala vo forme zvyčajných svadobných darov. Zbrane a konské postroje nech dostane Pavol Nádasdy. Želám si iba, aby mi bolo dovolené ponechať si do konca môjho života moje svadobné šaty a šperky. To je moja posledná vôľa a príkazy, urobené dobrovoľne, súc pri zdravom rozume.
Alžbetina posledná vôľa bola napísaná stroho, skôr ako narýchlo napísaný koncept. V čase, keď ju písala mala päťdesiat rokov.
