referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ondrej, Andrej
Utorok, 30. novembra 2021
Ivan IV. Hrozný
Dátum pridania: 26.05.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: 3werca3
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 082
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 3
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 5m 0s
Pomalé čítanie: 7m 30s
 

Ivan IV. Hrozný

Vojny, politický teror a sklon ku krutosti vrátane vraždy vlastného syna vyniesli prvému ruskému cárovi Ivanovi prívlastok Hrozný. Nastúpil na trón s tým, že z Moskvy urobí ,,tretí Rím“, a zomieral s modlitbou za svoje obete na perách.

Ivan IV. Mal len 3 roky, keď ako veľkoknieža moskovské prevzal moc po svojom otcovi Vasilijovi III. 5 rokov ho na tróne zastupovala matka, zatiaľ čo sa Ivan vzdelával vo vladárskom umení. Keď matka zomrela, pravdepodobne na otravu jedom, rozpútal sa okolo Ivana tvrdý boj niekoľkých skupín bojarov. V trinástich rokoch urobil Ivan zásadný krok: jedného zo svojich protivníkov dal zatknúť a neskôr popraviť. Boli to kruté časy.

Zlaté časy...

Temperament mladého panovníka našťastie krotil metropolita ruskej ortodoxnej cirkvi Makarij. Ako šestnásťročný prijal Ivan radu cirkevného otca v dvoch zásadných záležitostiach: 16. januára sa dal korunovať za cára celého Ruska a o mesiac sa oženil s Anastáziou Romanovovou.

Makarijovým cieľom bolo vytvoriť z Moskvy nové centrum kresťanstva, ,,tretí Rím“ (popri Ríme a Carihrade). ,,Oba Rímy padli,“ vyhlasoval, ,,ale tretí stojí a nijaký štvrtý nebude“. Ivan sa tak stal nielen priamym pokračovateľom rímskeho cisára Augusta, ale aj hlavným kresťanským vládcom na svete. V úsilí podporiť svoj veľkolepý plán historickými dokladmi pátral Makarij vo všetkých cirkevných rukopisoch po legendách o ruských svätcoch a dosiahol, že dve cirkevné synody ich úradne vyhlásili za pravé.

Spolu s náboženskou obrodou prišli aj politické zmeny. Pod vedením skupiny radcov, známej ako Rada vyvolených, Ivan vypracoval nový právny poriadok, usiloval sa zlepšiť podmienky vojenskej služby a miestnym úradom poskytol väčšie právomoci.

Jeho manželstvo bolo zrejme šťastné. Kým Anastázia roku 1560 zomrela, porodila mu 6 detí, aj keď len dve prežili útle detstvo. Na svojho manžela mala upokojujúci vplyv, pomáhala krotiť jeho túžbu po hrubej zábave, pitkách a drsných športoch, ako aj svojvoľné prejavy moci.

... a vláda strachu

Ivan zveril vládu nad Moskvou do Makarijových rúk a sám šiel do boja proti Tatárom. V rokoch 1527 až 1552 týchto nebezpečných nájazdníkov z juhovýchodu v niekoľkých bitkách porazil a obsadil ich územie pozdĺž Volgy. Po triumfálnom návrate do Moskvy oznámil bojarom: ,,Už sa vás nebojím.“ Od tej chvíle panoval ako absolútny vladár.

Znesvárení bojari sa už len raz postavili na odpor. Začiatkom roka 1553 dostal Ivan silnú horúčku a bojari od neho žiadali, aby pre prípad predčasnej smrti vymenoval svojho nástupcu. Nechceli riskovať, že za následníka trónu bude znovu vládnuť niekto iný, a preto odmietli voľbu mladého cároviča Dimitrija. Namiesto neho odporúčali cárovho bratranca Vladimíra. Cár však bol neoblomný, zvolal bojarov do svojej spálne a prikázal im, aby na dôkaz oddanosti Dimitrijovi pobozkali kríž. Keď sa uzdravil, vykonal na znamenie vďačnosti púť do vzdialeného chrámu.

Ivanova ďalšia vojnová výprava, ktorou chcel pre Rusko dobyť prístup k Baltskému moru, sa skončila neslávne a Ivan bol nútený požiadať pápeža Gregora XIII., aby sprostredkoval rokovania s jeho protivníkmi Poľskom a Švédskom. Po Makarijovej smrti roku 1563 sa cisár naďalej usiloval posilniť svoju absolútnu moc zavedením inštitúcie nazývanej opričnina. Touto zvláštnou vládnou reformou Ivan rozdelil kráľovstvo na 2 časti. V jednej sa vládlo tradičným spôsobom prostredníctvom bojarov, ale druhá časť – nazývaná oprič, alebo vdovská časť – sa považovala za cisárov osobný majetok a chránilo ju až šesťtisícové vojsko. Pre ruský ľud sa opričnina stala vládou teroru. Sám cár sa vraj zúčastňoval na mučení a vraždách svojich protivníkov.

Šialený panovník

Cárova hrôzovláda sa odrážala v tragických zmätkoch jeho osobného života. Aj keď bol Anastázii skutočne hlboko oddaný, dva týždne po jej smrti oznámil, že sa znovu ožení. Tentoraz išlo o spojenie politické – svadbu so sestrou poľského kráľa Žigmunda II. Augusta. Keď Žigmund ponuku odmietol, Ivan si vzal za ženu ázijskú krásavicu Mariju, dcéru čerského panovníka Temgruka. Ich jediný syn žil iba päť týždňov a Ivan sa prestal o manželku zaujímať. Po Marijinej smrti sa oženil s treťou ženou, Marfou, ktorá zomrela po šestnástich dňoch. Tento zväzok bol pravdepodobne nekonzumovaný. Hovorilo sa, že obidve manželky zomreli na otravu jedom.

I keď tým Ivan prekročil cirkvou povolený počet manželstiev, našiel si štvrtú ženu. Do dvoch mesiacov po Marfinej smrti sa oženil s jednoduchým dievčaťom Annou. Po troch rokoch vyhnal neplodnú Annu do kláštora. Ďalšie dve ženy, v očiach rozhnevaných cirkevných hodnostárov iba milenky, si Ivan zobral v rýchlom slede po sebe. Roku 1580 pojal za svoju družku bojarskú dcéru Máriu Nagajovú. V nasledujúci rok mu porodila syna Dimitrija. (Anastáziin syn Dimitrij už pred niekoľkými rokmi zomrel.)

Roku 1581 sa Ivanov najstarší syn, cárovič Ivan, ako dvadsaťsedemročný po tretí raz oženil. Jeho prvé dve ženy vyhnal cár, tretia žena Jelena bola cárovi rovnakým tŕňom v oku. Keď Ivan karhal svoju ťarchavú nevestu, že sa oblieka príliš vyzývavo, cárovič sa jej zastal. Vypukla hádka, pri ktorej sa cár Ivan zahnal berlou s kovovým bodcom a spôsobil synovi smrteľné zranenie hlavy.

Pod ťarchou výčitiek svedomia začal Ivan zostavovať zoznam obetí svojej krutovlády, ktorý sa do jeho smrti roku 1584 rozrástol na viac než tristo mien. Odpisy zoznamu spolu s finančnými príspevkami dal rozoslať všetkým popredným kláštorom v Rusku so žiadosťou, aby kňazi vyprosili dušiam obetí pokojný odpočinok.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.