Slovensko v Uhorsku

Po zániku Veľkej Moravy, ktorá sa rozpadla na menšie celky, starí Maďari ovládli územie dunajskej kotliny. Nič už nemohlo zachrániť Slovanov od nadvlády Starých Maďarov. Starí Maďari sa najprv obrátili na západ. V roku 907 Bavori zhromaždili vojsko pri Bratislave. V krvavej bitke Maďari bavorskú armádu úplne rozdrvili. Potom takmer 50 rokov sa maďarský bojovníci stali postrachom veľkej časti Európy. V roku 955 nemecké vojsko Ota I. porazilo maďarských bojovníkov pri rieke Lech a celkom ich rozprášilo. V bitke padlo asi desaťtisíc Maďarov. Táto bitka zlomila údernú silu starých Maďarov, ktorí sa po neúspechu obrátili smerom na územie Slovenska, kde im nestála nijaká ozbrojená jednotná sila v ceste aby obsadili územie.

Staromaďarská spoločnosť sa zmenila. K moci sa dostali vládcovia, ktorí začali budovať jednotný štát. Najskôr zlomili odpor odbojných staromaďarských náčelníkov a do uhorského štátu začleňovali aj územie dnešného Slovenska. Archeologické nálezy dokladajú nepretržité osídlenie na našom území. Krajina sa nevyprázdnila, ľudia nevymreli, ale postupne sa aktívne zúčastnili na budovaní Uhorska. Po bitke pri rieke Lech sa menil aj spôsob života starých Maďarov. Pastierstvo vymenili za chovanie dobytka a roľníctvo. Stred Karpatskej kotliny sa stal novou vlasťou maďarského kmeňového zväzu. Veľkokniežaťom sa stal Gejza, tvrdý vládca, ktorý začal presadzovať kresťanstvo. Nechal pokrstiť seba a svojho syna Štefana.

Keď roku 997 veľkoknieža Gejza zomrel, vlády sa ujal vojvoda Štefan. Na kniežací trón si však robil nárok aj predstaviteľ pohanských síl vojvoda Kopáň, ktorý bol najstarším príslušníkom arpádovského rodu. Knieža Štefan sa dva roky pred otcovou smrťou oženil s dcérou bavorského kniežaťa Gizelou, ktorá priviedla do Uhorska ozbrojených rytierov, ktorí pomohli Štefanovi vyhrať súboj o kniežací trón a tým poraziť Kopáňa. V roku 1000 dostal Štefan od pápeža Silvestra kráľovskú korunu. Bol schopným panovníkom, organizátorom a podporoval kresťanstvo. Za jeho vlády vznikla samostatná cirkevná uhorská provincia v Ostrihome. Pod jeho správu patrilo temer celé Slovensko. Územie kráľovstva bolo členené na menšie provincie- župy, ktoré spravovali župani. Štefan prijímal do svojich služieb cudzincov a zveroval im najvyššie hodnosti v cirkvi, ale aj na kráľovskom dvore. Cudzinci tvorili ako ťažkoodenci aj jadro vojenskej družiny. Jeho vojsko úspešne odolávalo náporu nemeckého i poľského panovníka, aj keď poľský kráľ asi na 30 rokov ovládol celé Slovensko až po rieku Dunaj.

Keď roku 1038 Štefan zomrel, hranice jeho kráľovstva sa už jasne črtali na mape vtedajšej Európy. Od začiatku 9. storočia bola Nitra kniežacím sídlom. Významné postavenie Nitry pretrvalo aj po jej obsadení starými maďarmi. Nitra sa stala centrom pohraničného vojvodstva. Sídlil tu mladší člen arpádovskej dynastie, často budúci kráľ. Spravoval tretinu kráľovstva a bránil ho pred útokmi. Nitrianske vojvodstvo malo teda významnú úlohu pri vzniku a formovaní uhorského štátu. Nitra bola významným centrom krajiny. Údelní vojvodovia najčastejšie sídlili na Nitrianskom hrade, ktorí na svojom území menovali županov. Mali tiež svoje vlastné vojsko a panovali takmer nezávisle od kráľa. Dokonca razili aj vlastné mince. K údelnému vojvodstvu patrilo 15 župných hradov, z ktorých dve tretiny boli na území Slovenska.

V 11.storočí za kniežat Gejzu a Ladislava – budúcich kráľov dosiahlo nitrianske údelné vojvodstvo najväčší rozmach. Zaberalo takmer celé územie Slovenska aj niektoré župy z územia dnešného Maďarska. Bolo obnovené nitrianske biskupstvo. Prvý kláštor na Slovensku existoval pravdepodobne už v časoch Veľkej Moravy. Stál na vrchu Zobor pri Nitre ktorý preslávili najstaršie v origináli zachovalé listiny z rokov 1111 a 1113. K okoliu Nitry a Trenčína sa viaže aj najstaršia legenda o svätých Svoradovi - Ondrejovi a Benediktovi, ktorí boli vyhlásení v roku 1083 vyhlásení za prvých uhorských svätcov. Druhý veľký klaštor založil roku 1075 kráľ GejzaI. v Hronskom Beňadiku. Nitrianske vojvodstvo zaniklo na začiatku 12.storočia. Na území uhorského kráľovstva sa vytvárali menšie územné časti nazývané ako kráľovské komitáty, ktorých centrom boli župné hrady. Toto územné členenie čiastočne nadväzovalo na systém hradísk, ktoré sa vytvárali v období Veľkej Moravy.

Na hradiskách žili kniežatá, veľmoži a ich bojovné družiny, kňazi, remeselníci, obchodníci a roľníci. V čase nebezpečenstva sa za hradby uchyľovali aj obyvatelia z dedín. Neboli to len pevnosti postavené na obranu krajiny, ale aj centrá správy. Na župných hradoch sídlil župan, ktorý sa staral o kráľovský majetok. Vyberal dane a poplatky od poddaných. Bol ich sudcom a veliteľom hradnej vojenskej posádky. Jedna tretina župných príjmov patrila županovi. Vydržiaval svojich vojakov a keď vypukla vojna stál na ich čele.

Začiatkom 13.storočia silnela na severe Číny veľká Mongolská ríša. Keď si podmanila susedov, jej vojská sa obrátili do Európy a na jar roku 1241 vtrhli na územie Uhorského kráľovstva. Vtedy vnútorne oslabené Uhorsko postup tatárskym hordám uľahčilo. Kráľovská moc Ondreja II. upadala. V roku 1222 vydal Zlatú bulu, zákon namierený proti syn Belo IV. sa pokúsil obnoviť kráľovskú autoritu, čo sa mu nepodarilo. V roku 1241 Tatári rozdrvili uhorské vojsko. Kráľ Belo IV. sa ledva zachránil. Tatári sa obrátili na Veľkú Moravu a pod Trenčínom prešli cez horské priesmyky na Slovensko. Slovensko opustili začiatkom roku 1242 po smrti mongolského panovníka - veľkého chána. V celej krajine vraždili, ničili, pálili a zajatcov odvádzali do otroctva. Zastavili ich iba hradby, ktoré nedokázali dobyť. Katastrofu zavŕšil hladomor a lúpežní rytieri. Trvalo dlhé roky, kým sa v Uhorsku obnovil poriadok.

Belo IV. sa po odchode Tatárov dostal do vojenského konfliktu s rakúskym vojvodom Fridrichom, ktorý vojnu prehral a Belo IV. chce prevziať vládu nad rakúskymi krajinami. Na cisársky trón si robí nárok aj český kráľ Přemysl Otakar II., ktorý poráža uhorskú armádu. Belo IV. na znak dobrej vôle dáva svoju vnučku Kunhutu za manželku Přemyslovi Otakarovi II.Belov syn Štefan vytiahol do vojny proti vlastnému otcovi, porazil ho a prinútil, aby mu prepustil polovicu krajiny. Nenávisť otca a syna bola taká veľká, že Belo požiadal Přemysla Otakara II. o ochranu pred vlastným synom Štefanom. Pred Štefanom ušla po otcovej smrti aj jeho sestra Anna a odniesla z krajiny aj korunovačné klenoty, pre ktoré bola ďalšia vojna. Po uzavretí mieru v Bratislave Štefan V. ako 31-ročný náhle zomrel. Kráľom sa stal jeho 9-ročný syn Ladislav. Za nedospelého syna vládla jeho matka Alžbeta Kumánska. V roku 1273 vypukla ďalšia vojna so železným a zlatým kráľom. Přemysl Otakar II. sa dostal do sporu s nemeckým cisárom Rudolfom Habsburským a spojené nemecké a uhorské vojská ho roku 1278 porazili. Po smrti Ladislava IV. nastúpil na trón Ondrej III. – posledný z rodu Arpádovcov. Rozvrat v krajine vrcholí a moc preberajú najbohatší veľmoži. Najsilnejším veľmožom, ktorý ovládal takmer celé Slovensko bol Matúš Čák Trenčiansky, ktorý sídlil na Trenčianskom hrade.