referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Oldrich
Piatok, 3. decembra 2021
Náboženské konflikty
Dátum pridania: 06.06.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: miminka125
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 547
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 13.7
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 22m 50s
Pomalé čítanie: 34m 15s
 
Práve Highly Indebted Poor Countryes ( HIPC ) v Afrike sa stali regiónom, kde sú ľudia chudobnejší ako boli pred 30- timi rokmi a polovica z nich žije z menej ako jedného dolára denne. Nie náhodou práve v Kongu - Zaire a Rwande došlo k najkrvavejším etnickým konfliktom. Možno teda konštatovať, že hlavným konfliktogénnym dedičstvom koloniálneho ekonomického vykorisťovania sú obrovské rozdiely medzi vyspelým severom a chudobným juhom prejavujúce sa nízkym HDP na obyvateľa. Ekonomicko – politická marginalizácia, prehlbovanie rozvojových disproporcií oproti krajinám Severu, vnútorná nedorozvinutosť sprevádzaná masovou chudobou, hladom chorobami negramotnosťou, emigráciou, korupciou, organizovaným zločinom a potencionálnou či skutočnou politickou nestabilitou vytvára podnebie pre politické, etnické, i náboženské konflikty.


Paradoxy nadobudnutej slobody

Nástup procesov dekolonizácie znamenal, že buď došlo ku krachu politiky asimilácie alebo sa v dôsledku odporu kolonializovaných skončila politika vykorisťovania, misionizácie a „zcivilizovávania“ utláčaných národov. Avšak dekolonizácia neznamenala pre oslobodené národy bod nula, ktorý umožňuje úplne nový začiatok, ale najčastejšie iba pokračovanie po vyjazdenej ceste, na ktorej napokon jazdil starý záprah s novým pohoničom. Inak povedané, určitá forma koloniálneho panstva zanechala u kolonializovaných špecifické štruktúry, zábrany a jazvy, ktoré silne ovplyvňovali chod histórie po oslobodení. Ostali aj „osobitné vzťahy“ medzi bývalými materskými krajinami a ich kolóniami. Posledná vlna dekolonizácie, na ktorej sa to ukázalo, prebieha po rozpade sovietskeho impéria. Aj v prípade osamostatnených postsovietskych republík na Kaukaze a v strednej Ázii neboli staré imperiálne vzťahy úplne pretrhané. Boli nahradené „osobitnými vzťahmi“. Hoci na medzinárodnoprávnej úrovni získali rovnocenné postavenie s Ruskom, zároveň sa udržali " privilegované ", často nerovné politické a hospodárske vzťahy s Moskvou.

Koloniálne dedičstvo pôsobilo mnohostranne – predovšetkým vo vzdelávacom a obchodnom systéme a v politických vzťahoch. Napr. v Afrike za najvýraznejší dôsledok európskeho kolonializmu treba uznať politiku „di vide et impera“ v zachádzaní s etnikami a „balkanizáciu“ kontinentu na rôzne jazykové, misionárske a správne oblasti, ktorá zabránila všetkým pokusom o panafrickú kooperáciu a dodnes dáva podnety na rôzne konflikty a vojny. Podobne sa stalinistické bezohľadné zachádzanie s národmi a etnickými skupinami vo forme ich vysídľovania a presídľovania a väzenia a priamej fyzickej likvidácie ich predstaviteľov premietlo do vlny národnostných, náboženských a územných konfliktov na Kuakaze a v Strednej Ázii po rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík, keď napätia vyplývajúce z týchto krívd prestali byť tlmené nástrojmi totalitného režimu a imperiálnej nadvlády.

K paradoxom dekolonizácie patrí aj to, že znovunadobudnutá politická sloboda, znamenala aj slobodu nasadzovať dovnútra i navonok vojenské a policajné násilie, teda viesť vojny. Medzinárodné právo, ktoré už platilo aj pre „nové štáty“ Ázie a Afriky, to umožňovalo. Očividné a virulentné boli pritom driemajúce napätia a dovtedy zmrazené konflikty tak medzi obyvateľstvom jednotlivých krajín ako aj medzi susediacimi štátmi o hranice, zdroje a etnicko – kultúrne menšiny. Tie spôsobili, že potenciál násilia v regiónoch mimo štátov OECD po skončení studenej vojny silno narástol. V dôsledku toho, bolo vo väčšine štátov Juhu, ktoré nadobudli suverenitu, zavraždených po získaní nezávislosti viac ľudí ak v čase koloniálnej nadvlády, keď bývalá koloniálna mocnosť relatívne úspešne presadzovala v danej krajine mier. (napr. pax Britanica) autoritatívnymi prostriedkami. Ukázalo sa, že získaná štátna nezávislosť, ktorá sa stala skôr nezávislosťou mocenských elít, bola v mnohých prípadoch vyššou hodnotou ako hospodársky pokrok a zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva. Preto generálna prevencia konfliktov v rozvojových krajinách nespočíva iba v tom, že bohaté krajiny skončia s politikami, ktoré prehlbujú zdedenú hospodársku nerovnosť rozvojových krajín, ale aj v tom, že v samotných rozvojových krajinách sa bude presadzovať " good governance " a že teda príde k zmene charakteru politických režimov a ku konsolidácii štátov.

Ďalším konfliktogénnym dedičstvom koloniálneho ekonomického vykorisťovania sú obrovské rozdiely medzi vyspelým severom a chudobným juhom prejavujúce sa nízkym HDP na obyvateľa. Ekonomicko – politická marginalizácia, prehlbovanie rozvojových disproporcií oproti krajinám Severu, vnútorná nedorozvinutosť sprevádzaná masovou chudobou, hladom chorobami negramotnosťou, emigráciou, korupciou, organizovaným zločinom a potencionálnou či skutočnou politickou nestabilitou vytvára podhubie pre politické, etnické, i náboženské konflikty.

Masová frustrácia nespravodlivosti, ktoré prináša globalizácia v jej dnešnej podobe, sa často premieta do odporu voči univerzalistickým ašpiráciám Západu a mocenskej dominancii USA. Vnímanie Západu, osobitne USA, ako pôvodcu nespravodlivého svetového poriadku a hrozby pre kultúrnu a náboženskú identitu a tradičný spôsob života je v rozvojových krajinách značne rozšírené. „Hlavným zdrojom odporu voči globalizácií a „veľkému projektu“ Spojených štátov sa stalo niekoľko veľkých náboženstiev. Osobitne silne odporujúcim sa javí bojovný islam a konfucionizmus, hlásajúci „ázijské hodnoty“, hoci zo zreteľa netreba strácať ani alternatívnu víziu „spoločenského poriadku“, odporúčanú katolicizmom“ v podobe „teológie oslobodenia“ v Latinskej Amerike. Práve z týchto skutočností vyvodil Samuel Huntingon svoju kontroverznú koncepciu zrážky civilizácií.


Čo vyplýva zo štatistík a porovnávacích analýz

Štatistiky konfliktov po roku 1945, ktoré spracoval kolektív autorov na Univerzite Heidelbergu v prvej polovici 90- tých rokov, ukazujú, že výskyt konfliktov nebol rovnomerný na všetkých kontinentoch. V období od r. 1945 do skončenia studenej vojny boli najkonfliktogénnejšími regiónmi Čierna a Južná Afrika ( 80 konfliktorv ), Blízky a Stredný Východ ( 76 ), Ázia ( 74 ) a s odstupom za nimi Stredná Amerika ( 20 ) a Južná Amerika ( 19 ). V týchto číslach sú zahrnuté tak vnútorné, ako aj medzinárodné alebo zmedzinárodnené konflikty. Najnásilnejšie národné a zmedzinárodnené konflikty boli v Ázii a na Blízkom a Strednom Východe. Najviac konfliktov medziregionálneho charakteru bolo na Blízkom a Strednom Východe, ako aj v Strednej Amerike.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: Haližak, E.: Poludnie (Paňstwa rozwijajace sie – Trzeči Swiat). In: Stosunki miedzynarodowe. Geneza, strutkura, dynamika. Pod redakcia naukowa Edwarda Haližaka i Romana Kužniara. Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego, Warszawa 2001, s. 429, Tetzlaff, R. : Die Dekolonisation und das neue Staatensystem. In : Kaiser, K.-Schwarz, H.P. (Hrsg.), Weltpolitik im neuen Jahrhundert, Nomos Verlags gesellschaft, Baden - Baden 2000, s.40, Tetzlaff, R. : Die Dekolonisation und das neue Staatensystem. In : Kaiser, K.-Schwarz, H.P. (Hrsg.), Weltpolitik im neuen Jahrhundert, Nomos Verlags gesellschaft, Baden - Baden 2000, s.51, Fifty - ninth session, Agenda item 55, Follow up to the outcome of the Millenium summit, United Nations, general Assembly, Distr.: General, 2 december 2004; Original: English, A/59/565, s. 26, Pozri Tetzlaff, R. : Die Dekolonisation und das neue Staatensystem. In : Kaiser, K.-Schwarz, H.P. (Hrsg.), Weltpolitik im neuen Jahrhundert, Nomos Verlags gesellschaft, Baden - Baden 2000, s.43-44, Pozri Kossler, R. : Postokoloniale Staaten. Elemente eines Bezugsrahmens, Hamburg 1994, Pozri Tetzlaff, R. : Die Dekolonisation und das neue Staatensystem. In : Kaiser, K.-Schwarz, H.P. (Hrsg.), Weltpolitik im neuen Jahrhundert, Nomos Verlags gesellschaft, Baden - Baden 2000, s.48, Pfetsch R.R.: Internationale Konflikte nach dem Zweiten Weltkrieg In: Politische Viertelsjahresschift. Jg. 32. Heft 2, Opladen 1991, s. 105 , Debiel, T., Ropers, N., Wollefs, E. : Krieg und Frieden. In Hauchler, I., Messner, D., Nuscheler, F. : Globale Trends 1998, Frankfurt/ Main 1997, s.344 f., Fakten, Analysen, Prognosen. Hrsg. fur die Stiftung Entwicklung und Frieden., Pozri Schwarz, H.P.: Weltpolitik im alten Jahrhundert: Drei Perspektiven - 1900,1995,1999. In : Kaiser, K.-Schwarz, H.P. (Hrsg.), Weltpolitik im neuen Jahrhundert, Nomos Verlags gesellschaft, Baden - Baden 2000, s.30, Cziomer, E.: Konflikty miedzynarodowe. In: Cziomer, E. – Zyblikiwicz L. W.: Zarys wspolcesnych stosunków miedzynarodowych, Wydavnictvo Naukowe PWN, Warszawa – Krakow 2002, s. 62, Pozri Schwarz, H.P.: Weltpolitik im alten Jahrhundert: Drei Perspektiven - 1900,1995,1999. In : Kaiser, K.-Schwarz, H.P. (Hrsg.), Weltpolitik im neuen Jahrhundert, Nomos Verlags gesellschaft, Baden - Baden 2000, s.33, Cziomer, E.: Konflikty miedzynarodowe. In: Cziomer, E. – Zyblikiwicz L. W.: Zarys wspolcesnych stosunków miedzynarodowych, Wydavnictvo Naukowe PWN, Warszawa – Krakow 2002, s. 216, Pozri Schlichte, K.: Das Kriegsgeschehen 1995. Daten und Tendenzen der Kriege und bewaffeneten Konflikte im Jahr 1995, Hamburg 1995, s. 11., Cziomer, E.: Konflikty miedzynarodowe. In: Cziomer, E. – Zyblikiwicz L. W.: Zarys wspolcesnych stosunków miedzynarodowych, Wydavnictvo Naukowe PWN, Warszawa – Krakow 2002, s. 217
Súvisiace linky
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.