Politické, etnické a náboženské konflikty v rozvojových krajinách

Rozvojové krajiny sa napriek politickým, kultúrnym a sociálnym rozdielom medzi nimi teda vyznačujú istými spoločnými črtami, ktoré sú potenciálnymi nositeľmi konfliktov. Tieto črty vyplývajú predovšetkým zo skúseností koloniálnej poroby a imperiálneho poddanstva, antikoloniálnych zápasov a boja s nerozvinutosťou a jej sprievodnými znakmi.

Krajiny, ktorá sa stali samostatnými štátmi v procese dekolonizácie po rozpade koloniálnych impérií Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka, Španielska, Portugalska, Talianska atď. sú často obeťou historickej skutočnosti, že „veľa hraníc sa vytýčilo arbitrálnymi rozhodnutiami koloniálnych mocností, čo je až do súčasnosti zdrojom mnohých kmeňových a etnických konfliktov“.

Proces dekolonizácie, pod ktorým rozumieme oslobodenie sa od formálnej cudzej nadvlády a nadobúdanie štátnej nezávislosti v zmysle práva národov na sebaurčenie, je doznievajúcou historickou epochou. Začala sa v Latinskej Amerike na počiatku 19. storočia a skončila v Južnej Afrike v 90 – rokoch 20. storočia. V jeho priebehu sa z koloniálnych ríš, ktoré mali európsku „materskú krajinu“, vytvorilo z medzinárodnoprávneho hľadiska 130 „suverénnych“ štátov. Väčšinou však išlo o štáty bez národa, alebo štáty nachádzajúce sa v procese „state building“, resp. „nation – building“. Znepokojujúci je najmä najnovší vývoj charakteristický kolapsom štátov. V stále viacerých bývalých kolóniách sa láme zdedené štátne lešenie a postkoloniálny štát imploduje.

Po skončení konfliktu Východ - Západ vzniklo vyše 20 nových štátov. Väčšina z nich ako dôsledok rozpadu sovietskej koloniálnej ríše. Len niekoľko z nich vzniklo ako dôsledok implózie štátov ( napr. Severné Somálsko ), alebo ako dôsledok vojensky úspešného hnutia za odtrhnutie ( napr. Eritrea ). Avšak experti očakávajú, že môže dôjsť k vzniku ďalších nových štátov alebo k prestavbe štátov v dôsledku rozpadu väčších, slabo integrovaných štátov v Afrike ( Kongo, Angola, Sudán, Etiópia, Stredoafrická republika ). Podobný proces dokonca nemožno vylúčiť ani v Číne, Indii a ďalších štátov Ázie.

Rozpad štátov v rozvojovom svete a s tým súvisiace násilie a konflikty možno vysvetliť tým, že ich štátna suverenita ostala skôr právnou konštrukciou než empiricky konkrétnou realitou. Čas postkoloniálneho budovania štátov veľa krát nestačil na to, aby sa v rozvojových krajinách aktivizovali spoločné hodnoty a záujmy, ktoré sú predpokladom stabilného spoločenstva schopného cieľavedome utvárať vlastný osud. Tam, kde nedošlo ku konsolidácii štátu a nie je uznaný a zaistený jeho monopol na používanie násilia, sa otvára pole pre uzurpáciu moci samozvanými ozbrojenými skupinami.

Konfliktogénne dedičstvo kolonializmu

Príčiny takéhoto vývoja, ktorý vytvára priestor pre vznik najmä vnútorných etnických a náboženských konfliktov, súvisia najmä so skutočnosťou, že dekolonizácia síce umožnila striasť cudzieho panstva, ale nedokázala zvrátiť najvlastnejší výsledok kolonizácie – asymetrickú integráciu bývalých kolónií do medzinárodnej deľby práce kapitalistickej svetovej ekonomiky. Dôsledkom ekonomickej závislosti sa stal nárast zadĺženosti, ktorá v mnohých rozvojových krajinách dosiahla katastrofálne rozmery, urobila získanú štátnu nezávislosť iluzórnou a zvýšila riziko politických konfliktov. Tým skôr, že enormne vysokými sa stali aj výdavky rozvojových krejín na zbrojenie. Podľa zdrojov OSN v r. 1992 - 1999 sa rozvojové krajiny podielali na všetkých nákupoch zbraní 68,3 percentami.

V krajinách, ktoré sa vyprofilovali ako Newly Industrializing Countryes ( NIC ), ako sú Brazília, Mexiko, Malajzia, Thajsko, Indonézia atď., došlo v posledných 20- tich rokoch 20. storočia k zvýšeniu HDP na obyvateľa a k masívnemu poklesu počtu chudobných. To spolu s konsolidáciou národných štátov znížilo riziko politických, etnických a náboženských konfliktov. Na druhej strane v mnohých rozvojových krajinách, najmä v Subsaharskej Afrike, sa na prelome 20. a 21. storočia všetky indikátory chudoby zhoršili. Dôvodov je viacero. Od nepriaznivých konkurenčných podmienok a zlej štruktúry hospodárstva cez populačnú explóziu, suchú a eklogickú degradáciu, epidémiu AIDS až po zlé vládnutie, ktoré sa prejavovalo prostredníctvom prezidentských diktatúr, enormný únik kapitálu a zdrojov z rozvojovej pomoci v dôsledku korupcie vládnucej triedy a neschopnosť vlád robiť realistickú a účinnú hospodársku politiku.

Na skutočnosť, že chudoba je mohutný katalyzátor konfliktov a násilia vo vnútry štátov a medzi nimi, sa poukázalo v správe panelu generálneho tajomníka OSN na vysokej úrovni o hrozbách, výzvach a zmene pod názvom Bezpečnejší svet : naša spoločná zodpovednosť. V správe sa okrem iného píše : " Ak sa k etnickým a regionálnym nerovnostiam pridá chudoba, vznikajú ťažkosti, ktoré podnecujú násilie na civilnom obyvateľstve. Aj keď neprerastie až vo vojnu, kombinácia nárastu mladej populácie, chudoby, urbanizácie a nezamestnanosti viedla k rozmachu násilnosti v mnohých mestách rozvojového sveta."
Práve Highly Indebted Poor Countryes ( HIPC ) v Afrike sa stali regiónom, kde sú ľudia chudobnejší ako boli pred 30- timi rokmi a polovica z nich žije z menej ako jedného dolára denne. Nie náhodou práve v Kongu - Zaire a Rwande došlo k najkrvavejším etnickým konfliktom. Možno teda konštatovať, že hlavným konfliktogénnym dedičstvom koloniálneho ekonomického vykorisťovania sú obrovské rozdiely medzi vyspelým severom a chudobným juhom prejavujúce sa nízkym HDP na obyvateľa. Ekonomicko – politická marginalizácia, prehlbovanie rozvojových disproporcií oproti krajinám Severu, vnútorná nedorozvinutosť sprevádzaná masovou chudobou, hladom chorobami negramotnosťou, emigráciou, korupciou, organizovaným zločinom a potencionálnou či skutočnou politickou nestabilitou vytvára podnebie pre politické, etnické, i náboženské konflikty.

Paradoxy nadobudnutej slobody

Nástup procesov dekolonizácie znamenal, že buď došlo ku krachu politiky asimilácie alebo sa v dôsledku odporu kolonializovaných skončila politika vykorisťovania, misionizácie a „zcivilizovávania“ utláčaných národov. Avšak dekolonizácia neznamenala pre oslobodené národy bod nula, ktorý umožňuje úplne nový začiatok, ale najčastejšie iba pokračovanie po vyjazdenej ceste, na ktorej napokon jazdil starý záprah s novým pohoničom. Inak povedané, určitá forma koloniálneho panstva zanechala u kolonializovaných špecifické štruktúry, zábrany a jazvy, ktoré silne ovplyvňovali chod histórie po oslobodení. Ostali aj „osobitné vzťahy“ medzi bývalými materskými krajinami a ich kolóniami. Posledná vlna dekolonizácie, na ktorej sa to ukázalo, prebieha po rozpade sovietskeho impéria. Aj v prípade osamostatnených postsovietskych republík na Kaukaze a v strednej Ázii neboli staré imperiálne vzťahy úplne pretrhané. Boli nahradené „osobitnými vzťahmi“. Hoci na medzinárodnoprávnej úrovni získali rovnocenné postavenie s Ruskom, zároveň sa udržali " privilegované ", často nerovné politické a hospodárske vzťahy s Moskvou.

Koloniálne dedičstvo pôsobilo mnohostranne – predovšetkým vo vzdelávacom a obchodnom systéme a v politických vzťahoch. Napr. v Afrike za najvýraznejší dôsledok európskeho kolonializmu treba uznať politiku „di vide et impera“ v zachádzaní s etnikami a „balkanizáciu“ kontinentu na rôzne jazykové, misionárske a správne oblasti, ktorá zabránila všetkým pokusom o panafrickú kooperáciu a dodnes dáva podnety na rôzne konflikty a vojny. Podobne sa stalinistické bezohľadné zachádzanie s národmi a etnickými skupinami vo forme ich vysídľovania a presídľovania a väzenia a priamej fyzickej likvidácie ich predstaviteľov premietlo do vlny národnostných, náboženských a územných konfliktov na Kuakaze a v Strednej Ázii po rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík, keď napätia vyplývajúce z týchto krívd prestali byť tlmené nástrojmi totalitného režimu a imperiálnej nadvlády.

K paradoxom dekolonizácie patrí aj to, že znovunadobudnutá politická sloboda, znamenala aj slobodu nasadzovať dovnútra i navonok vojenské a policajné násilie, teda viesť vojny. Medzinárodné právo, ktoré už platilo aj pre „nové štáty“ Ázie a Afriky, to umožňovalo. Očividné a virulentné boli pritom driemajúce napätia a dovtedy zmrazené konflikty tak medzi obyvateľstvom jednotlivých krajín ako aj medzi susediacimi štátmi o hranice, zdroje a etnicko – kultúrne menšiny. Tie spôsobili, že potenciál násilia v regiónoch mimo štátov OECD po skončení studenej vojny silno narástol. V dôsledku toho, bolo vo väčšine štátov Juhu, ktoré nadobudli suverenitu, zavraždených po získaní nezávislosti viac ľudí ak v čase koloniálnej nadvlády, keď bývalá koloniálna mocnosť relatívne úspešne presadzovala v danej krajine mier. (napr. pax Britanica) autoritatívnymi prostriedkami. Ukázalo sa, že získaná štátna nezávislosť, ktorá sa stala skôr nezávislosťou mocenských elít, bola v mnohých prípadoch vyššou hodnotou ako hospodársky pokrok a zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva. Preto generálna prevencia konfliktov v rozvojových krajinách nespočíva iba v tom, že bohaté krajiny skončia s politikami, ktoré prehlbujú zdedenú hospodársku nerovnosť rozvojových krajín, ale aj v tom, že v samotných rozvojových krajinách sa bude presadzovať " good governance " a že teda príde k zmene charakteru politických režimov a ku konsolidácii štátov.

Ďalším konfliktogénnym dedičstvom koloniálneho ekonomického vykorisťovania sú obrovské rozdiely medzi vyspelým severom a chudobným juhom prejavujúce sa nízkym HDP na obyvateľa. Ekonomicko – politická marginalizácia, prehlbovanie rozvojových disproporcií oproti krajinám Severu, vnútorná nedorozvinutosť sprevádzaná masovou chudobou, hladom chorobami negramotnosťou, emigráciou, korupciou, organizovaným zločinom a potencionálnou či skutočnou politickou nestabilitou vytvára podhubie pre politické, etnické, i náboženské konflikty.

Masová frustrácia nespravodlivosti, ktoré prináša globalizácia v jej dnešnej podobe, sa často premieta do odporu voči univerzalistickým ašpiráciám Západu a mocenskej dominancii USA. Vnímanie Západu, osobitne USA, ako pôvodcu nespravodlivého svetového poriadku a hrozby pre kultúrnu a náboženskú identitu a tradičný spôsob života je v rozvojových krajinách značne rozšírené. „Hlavným zdrojom odporu voči globalizácií a „veľkému projektu“ Spojených štátov sa stalo niekoľko veľkých náboženstiev. Osobitne silne odporujúcim sa javí bojovný islam a konfucionizmus, hlásajúci „ázijské hodnoty“, hoci zo zreteľa netreba strácať ani alternatívnu víziu „spoločenského poriadku“, odporúčanú katolicizmom“ v podobe „teológie oslobodenia“ v Latinskej Amerike. Práve z týchto skutočností vyvodil Samuel Huntingon svoju kontroverznú koncepciu zrážky civilizácií.

Čo vyplýva zo štatistík a porovnávacích analýz

Štatistiky konfliktov po roku 1945, ktoré spracoval kolektív autorov na Univerzite Heidelbergu v prvej polovici 90- tých rokov, ukazujú, že výskyt konfliktov nebol rovnomerný na všetkých kontinentoch. V období od r. 1945 do skončenia studenej vojny boli najkonfliktogénnejšími regiónmi Čierna a Južná Afrika ( 80 konfliktorv ), Blízky a Stredný Východ ( 76 ), Ázia ( 74 ) a s odstupom za nimi Stredná Amerika ( 20 ) a Južná Amerika ( 19 ). V týchto číslach sú zahrnuté tak vnútorné, ako aj medzinárodné alebo zmedzinárodnené konflikty. Najnásilnejšie národné a zmedzinárodnené konflikty boli v Ázii a na Blízkom a Strednom Východe. Najviac konfliktov medziregionálneho charakteru bolo na Blízkom a Strednom Východe, ako aj v Strednej Amerike.
Podľa údajov z publikácie Globálne trendy 1998 sa zo 194 vojen napočítaných v rokoch 1945 – 1996 v celom svete viac ako 90 % odohralo v regiónoch Juhu, v Južnej a Juhovýchodnej Ázii, ako aj v Afrike južne od Sahary prebehlo v rokoch 1945 – 1996, 47, resp. 43 vojen. Významným konfliktným regiónom je blízky východ so Severnou Afrikou. V analyzovanom období sa tam odohralo 53 vojen. Medzištátnych, aj vnútroštátnych. Spôsobili ich mocenské boje vládnucich klík, nárast významu islamských fundamentalistických zoskupení, úsilia o získanie autonómie alebo odčlenenia sa od štátu, či rozdelenie štátu. V Strednej a Južnej Amerike, kde sa v uvedenom čase viedlo 31 vojen, bola väčšina z nich namierených proti vládnucim politickým režimom. Tieto konflikty boli v rastúcej miere, podobne ako v Južnej a Juhovýchodnej Ázii - ovplyvnené tým, že v mnohých krajinách bojujúce strany alebo vládnuce kliky disponovali vlastnou ekonomickou mocenskou základňou. Častokrát si uzurpovali kontrolné funkcie v obchode s drogami ako tomu bolo napr. v Peru a v Kolumbii.

Analýzy týchto konfliktov v rozvojových krajinách ukazujú, že ich príčiny sú veľmi zložité a obyčajne majú komplikovanú vnútornú alebo zahraničnú genézu a ich poznanie vyžaduje aj dôkladnú a hlbokú historickú analýzu. Okrem toho sa ukázalo, že je ťažké jednoznačne určiť koniec a začiatok konfliktu v tej ktorej rozvojovej krajine, lebo tieto konflikty sú nielen výrazom vnútorných historicko - politických procesov, ale aj napätí a kontroverzií v danom regióne alebo v širších medzinárodných vzťahoch.

Vyššie spomínané empirické výskumy tiež ukázali, že v r. 1945 - 1990 trvali " tlejúce " konflikty priemerne 7 rokov, výnimočne aj dlhšie, krízy 3 roky a násilné ozbrojené konflikty v priemere 5 rokov. Z pravidla najdlhšie trvali konflikty o autonómiu, štátnu nezávislosť, alebo iné formy sebaurčenia národov, resp. národností. Relatívne kratšie trvali konflikty, ktoré boli výsledkom sporov o územie alebo zásoby surovín. Výskum priniesol poznatok, že najdlhšie a najintenzívnejšie bývajú konflikty, ktoré majú politicko - ideologický charakter ( napr. vojna medzi Irakom a Iránom trvala od r. 1980 do r. 1988 ).

Autori spomínanej štúdie poukazujú na potrebu rozlišovať medzi konfliktami medzinárodného, medzištátneho a národného charakteru, pričom v 3. skupine sa väčšina konfliktov zmedzinárodnila. Podrobnejšie analýzy ich viedli k nasledujúcim záverom :
a) počet zmedzinárodnených konfliktov s násilným priebehom je väčší ako počet medzinárodných konfliktov;
b) národné a vnútorné konflikty sú intenzívnejšie a násilnejšie než medzinárodné konflikty;
c) oveľa viac medzinárodných konfliktov sa skončí prímerím alebo dohodou než je tomu pri vnútorných konfliktoch končiacich prijatím alebo zmenou ústavy v danom štáte;
d) kým väčšina vnútorných konfliktov vyústila do krviprelievania, väčšina medinárodných konfliktov sa skončila odchodom agresorov ( z empirických výskumov vyplynulo, že iba 20% agresorov po r. 1945 dosiahlo vojenský úspech ).

Z vyššie uvedených výskumov ďalej vyplynulo, že spomedzi hodnôt a statkov, ktoré boli predmetom konfliktov v r. 1945 - 1990, na prvom mieste ( 30% ) išlo o vojny o dominanciu, resp. nezávislosť. O hranice a teritória išlo v 23% a o politické a ideologické ciele v 15% prípadov. Na Blízkom a Strednom Východe v Južnej Amerike a v Ázii sa konflikty najčastejšie týkali území, hraníc a teritoriálnych vôd, v Afrike, na juh od Sahary a v štátoch Magrebu, ako aj v Strednej Amerike boli zase spätá najmä s bojom o vládu a dominanciu. V rovníkovej Afrike a na Blízkom a Strednom Východe bol dominantnou príčinou konfliktov prístup k surovinám, resp. k ich exploatácií.

Z porovnávacích analýz sa dá taktiež urobiť záver, že štáty s nedemokratickým zriadením sa častejšie angažovali v rôznych druhoch konfliktov. Celkove diktatúry vyvolali až 63% všetkých násilných konfliktov, pričom iba 37% z nich malo relatívne mierny priebeh. A naopak, 70% konfliktov, ktoré boli vyprovokované demokratickými štátmi malo relatívne mierny priebeh. Ukázalo sa tiež, že v zmedzinárodnených konfliktoch, do ktorých sa zaangažovali veľmoci, ktoré mali širšie záujmy a medzinárodnú zodpovednosť, sa darilo rýchlejšie dosiahnuť ich ukončenie. Konflikty, ktoré vznikli mimo sfér vplyvu a záujmov veľmoci, prebiehali spravidla oveľa násilnejším spôsobom. Najkrvavejšie boli konflikty ideologicko - politického charakteru. V ich prípade ( kórejská, vietnamská, kambodžská a afganistanská vojna ) platilo, že intenzita ozbrojeného násilia mohutne vzrástla po zahraničnej vojenskej intervencii, čo súviselo s bipolárnym rozdelením sveta medzi dve superveľmoci - USA a Sovietsky zväz.

Nové tendencie po skončení studenej vojny

Téza o konci veku ideológií po studenej vojne sa v zásade potvrdila. Religiózny fundamentalizmus v islamskej kultúre sa síce mohol - ako boli dlho obavy - stať rozbuškou pre nové kolo ideologických vojen, avšak v súčasnosti je to faktor, ktorý má z hľadika svetovej politiky sekundárny význam. Irán sa podarilo v jeho revolučných expanzionistických ambíciach obmedziť a fundamentalistické hnutie Taliban bolo v Afganistane vojensky porazené. Teroristická sieť Al Kajdá, ktorá ideologicky stojí na pozíciach najradikálnejšieho protizápadného islamského fundamentalizmu, síce stále predstavuje globálnu hrozbu, ale ako neštátny aktér medzinárodných vzťahov sama osebe nemôže byť nositeľom globálnej ideologickej vojny .

Avšak ak by sa ropný obor Saudská Arábia a ťažobné veže v Golfskom zálive predsa len stali obeťou radikálneho fundamentalistického prevratu a Irán by sa po prezidentských voľbách v júni 2005 opäť vydal na cestu radikálne protizápadného islamského revolučného fundamentaliznu, stal by sa ideologický konflikt medzi USA a Európou na jednej strane a revolučnými islamskými režimami na druhej strane skôr pravdepodobným než nepravdepodobným. Či by sa potom hovorili o ideologických, medzikultúrnych alebo ekonomických konfliktoch, je nedôležité. Moderné revolučné režimi sú totiž spravidla podnecované ideologicky. To ich robí takými nevypočitateľnými a ohrozujúcimi stabilitu.
Potenciál pre ideologizáciu konfliktov v rozvojovom svete a pre šírenie náboženského fundamentaliznu vyrastá aj zo skutočnosti, že masová frustrácia z nespravodlivostí, ktoré prináša globalizácia v jej dnešnej podobe, sa často premieta do odporu voči univerzalistickým ašpiráciám Západu a mocenskej dominancii USA. Vnímanie Západu, osobitne USA, ako pôvodcu nespravodlivého svetového poriadku a hrozby pre kultúrnu a náboženskú identitu a tradičný spôsob života je v rozvojových krajinách značne rozšírené. „Hlavným zdrojom odporu voči globalizácií a „veľkému projektu“ Spojených štátov sa stalo niekoľko veľkých náboženstiev. Osobitne silne odporujúcim sa javí bojovný islam a konfucionizmus, hlásajúci „ázijské hodnoty“, hoci zo zreteľa netreba strácať ani alternatívnu víziu „spoločenského poriadku“, odporúčanú katolicizmom“ v podobe „teológie oslobodenia“ v Latinskej Amerike. Práve z týchto skutočností vyvodil Samuel Huntingon svoju kontroverznú koncepciu zrážky civilizácií.

Nesporným faktom, ktorý je mimo akýchkoľvek špekulácií, je to, že po skončení studenej vojny sa vrátili na scénu démoni tribalistického ale aj náboženským fundamentalizmom živeného nacionalizmu, ktorý je sprevádzaný agresiou , vojnami a občianskymi vojnami nielen na Balkáne, ale aj v rozvojových krajinách. Ukázali to skúsenoti v Rwande a ďalších častiach čiernej Afriky, Kurdistane,strednej Ázii, juhovýchodnej Ázii. Práve tribalisticky a nábožensky motivované násilie prekrylo ostatné druhy konfliktov a stalo sa hlavnou brzdou modernizácie.

Genocídy ako dôsledok agresívne presadzovaných územných nárokov, pokusov o zmenu hraníc, etnických čistiek a zbavovania sa inak veriacich na danom teritóriu primäli civilizovaný svet k zmene postupov a pravidiel. Kvalifikovanie genocídy ako neprjateľného zločinu viedlo v praxi humanitárnych intervencií a k nerešpektovaniu zásady štátnej suverenity a zvrchovanej kontroly nad územím u tých štátov, kde došlo k etnickým čistkám a genocíde. Ozbojené intervencie, po ktorých nastúpili úpokusy o obnovy mieru a stability, viedli k vzniku protektorátov s rozptýlenou medzinárodnou zodpovednosťou a k nákladným záchranným akciám a stabilizačným opatreniam. Hrôzy tribalistického nacionalizmu sa stali impulzom aj pre rozšírenie a zvýšenie rozvojovej pomoci. Posleným príkladom je britská iniciatíva na zintenzívnenie boja proti chudobe a nerozvninutosti v Afrike. Do popredia sa dostali aj ďalšie dimenzie prevencie konfliktov.

Skúsenosti z vojen, občianskych vojen a riešení etnických a náboženských konfliktov ukazujú, že tak pokrízové ako aj preventívne regulovanie konfliktov nesmie byť jednodimenzionálne, ak má byť úspešné. Na druhej strane, v dôsledku zaangažovanosti viacerých aktérov – vlád, politických strán a hnutí, medzinárodných organízácií rôzneho druhu, MVO, atď. – dochádza k blokovaniu rozhodnutí, duplicitám, byrokratickým prekážkam, mrhaniu zdrojmi, informačným poruchám a vyhýbaniu sa jednoznačnej zodpovednosti za vykonané rozhodnutia. Prevencia politických, etnických a náboženských konfliktov, resp. účinné riešenie týchto konfliktov a odstraňovanie nielen ich následkov, ale najmä príčin, ktoré ich vyvolali, patrí k najväčším výzvam, ktoré stoja pred medzinárodným spoločenstvom, osobitne pred OSN, 15 rokov po ukončení studenej vojny

Kvalitatívna zmena druhu a počtu konfliktov

Po r. 1990 došlo ku kvalitatívnej zmene v oblasti konfliktov a vojen všeobecne a v rozvojových krajinách osobitne. Možno povedať, že "všeobecne vzrástol počet začatých, trvajúcich ako aj zakončených vojen". 15 Do r. 1995 sa v celosvetovom rámci odohralo 35 vojen a medzinárodných konfliktov, z čoho ich na Afriku pripadlo 12, na Áziu 8, na Blízky a Stredný Východ 7 a na Latinskú Ameriku. V druhej polovici 90- tych rokov sa predlžovala táto tendencia spočívajúca na jednej strane v udržiavaní sa pribl. toho istého množstva konfliktov a na druhej strane v prechodnom zmrazovaní konfliktov, ktoré sa po čase znovu rozhárali.

Najvýznamnejšími prvkami tejto kvalitatívnej zmeny sú:
a) výrazná dominancia konfliktov a vojen vnútorného charakteru, ktoré sa postupne zmedzinárodňujú a znamenajú vážne nebezpečenstvo nielen pre daný štát a jeho susedov, ale pre celý región ( napr. konflikt v Zaire - Demokratická republika Kongo v r. 1996 - 1997 );
b) významný nárast konfliktov spätých s rozpadom najmä viacnárodných štátov ( Sudán, ZSSR - ak málo rozvinuté bývalé sovietske republiky kvalifikujeme ako rozvojové krajiny );
c) zvýšenie počtu a zostrenie sa napätí a konfliktov etnicko - národno - náboženského charakteru;
d) nárast vojnových škôd a civilných obetí, ktoré sú častokrát väčšie ako u vo vojne bezprostredne zaangažovaných strán;
e) nárast ťažkostí s mierovým riešením konfliktov.

Príkladmi obrovskej destabilizácie regiónu, masového ľudského utrpenia a bezradnosti medzinárodného spločenstva pri hľadaní riešení konfliktov a ťažkostí a odstraňovaní ich následkov sú etnické konflikty v Somálsku v r. 1992 - 1993, v Rwande v r. 1994 - 1995 a v Zaire - Demokratická republika Kongo v r. 1996 - 1997, ktoré nadobudli charakter násilných etnických čistiek a najmä v Rwande až brutálnej masovej genocídy. Poškodené civilné obyvateľstvo prišlo o obydlia, statok a možnosti obživy, čo spolu s násilným vysídlovaním v rámci etnických čistiek a strachom z vyvraždenia spôsobilo vlny utečencou, ktorí stratili možnosť návratu, a s tým spätú emigráciu, o i. do krajím EÚ.

Medzinárodné dôsledky aj takých konfliktov, ktoré sú z hľadiska počtu použitých zbraní malého rozsahu, ale vyznačujú sa veľkými ukrutnosťami, sú závažné a mnohostranné. Medzinárodné spoločenstvo musí v prvom rade nájsť zdroje na humanitárnu pomoc pre civilné obyvateľstvo, najmä pre deti a ženy, zorganizovať ju a následne vrátiť do konfliktmi postihnutých oblastí mier a stabilitu, ktorá umožní návrat utečencov. Tieto očakávania však najčastejšie nemožno splniť, pretože žiadna z bojujúcich strán, vrátane v mieste, resp. regióne konfliktu bývajúcich etnických skupín, ktoré sú postihmuté vášňami a nenávisťou, nie je zainteresovaná na dosiahmutí výrazného kompromisu a porozumenia. Navyše, humanitárna pomoc najčastejšie smeruje do rúk neefektívnych a skorumpovaných administrtívnych štruktúr, ktoré ju chápu ako zdroj svojich dodatočných príjmov. 18

Tieto faktory komplikujúce dosahovanie mieru sa stali novou výzvou pre medzinárodné spoločenstvo, osobitne pre OSN. Od vojny v Perzskom zálive r. 1991 sa objavil problém intervencií v záujme obnovy mieru, zabránenia humanitárnej katastrofe a dosiahnutia pokoja v danom regióne. Hlavnou právno - politickou komplikáciou týchto intervencií sa stalo dosiahnutie zhody v Bezpečnostnej rade OSN v záujme udelenia jej mandátu na vojenský zásah. S tým späté kompromisy resp. konflikty medzi stálymi členmi BR OSN niekedy bránia ukončeniu vojen a obnove mieru, ba môžu viesť aj k novým napätiam a konfliktom, ako sa to stalo v prípade druhej irackej vojny.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Náboženské konflikty