Staroveký Egypt

začiatky vývoja
Egypťania boli oddávna závislí na rieke Níl, ktorá im dala možnosť rozvinúť svoju civilizáciu do takej miery, ako sa podarilo iba niektorým národom. Dala im tak podmienky k trvalo usadlému spôsobu života a nútila ich zjednocovať svoje sily a postupovať spoločne pri zavlažovaní pôdy. Niekoľko krát do roka prichádzali silné záplavy, ktoré nanosili na minerály bohaté černozeme na územie v povodí Nílu. Potrebnou podmienkou pre úspešné zvládnutie cieľavedomého využívania záplav a dobrej organizácie bola pevná ústredná moc, ktorá by mala dostatočnú autoritu, aby presadila jednotný a koordinovaný postup. Vznikli základné formy administratívy, zo začiatku to boli dedinské občiny a len postupne sa vyvíjalo kráľovstvo v Hornom Egypte(juh) a v Dolnom Egypte (sever).

písmo
Dôležitým medzníkom vo vývoji egyptskej kultúry bol vznik hieroglyfického písma, neskôr sa z neho vyvinulo lepšie využiteľné hieratické. Písmo ovládala len mala skupina ľudí, pisári, ktorým sa dostávalo veľkej úcty a ich zamestnanie bolo považované za jedno z najvýznamnejších. Egypťania si vytvorili aj nový kvalitný a ľahko dostupný papier nazývaný papyrus. Táto rastlina sa hojne vyskytovala v bahnistých pôdach v blízkosti Nílu, najmä v okolí riečnej delty. Mnoho zapísaných papyrusov sa zachovalo až dodnes vďaka suchému podnebiu.

Maneht
Delenie staroegyptskej histórie na obdobia je dielom egyptského kňaza a dejepisára Manehta, ktorý žil v 3. stor. pnl. Zapísal vývoj Egypta od najstarších počiatkov až do roku 323, toto obdobie rozdelil na 30 dynastií.

cinevské obdobie
=I,II, dynastia. Naarmer, Meni, Ménes, bol prvý faraón, na ktorého sa odvolávajú egyptskí historici. Bol „zjednotiteľom dvoch krajín“, Horného a Dolného Egypta, odohralo sa to okolo roku 3100 pnl. (+-150) (SYMBOLY: sokol=Horus,sup, kobra=Nechbet, ochrankyňa Horného E., Vedžo, DolnýE., červená=Dolný, biela koruna=Horný,) Jeho ríša sa vyznačovala veľkou rozlohou, preto bolo náročné spravovať ju. Zaujímavé je, že Egypt nepoznal mestské štáty, mestá nemali na tomto území veľký význam, na scénu prišiel už ako kráľovstvo, ktoré ovládalo dosť veľké územie.

panovník
Dôležitú úlohu hralo v postavení panovníka a vlastne aj v celom spoločenskom systéme náboženstvo. Panovník sa stotožňoval s bohom Hórom a vystupoval ako prostredník medzi bohom a ľuďmi. Kráľovská moc bola preto nedotknuteľná, vykonávateľmi boli úradníci, ktorí s pomocou dozorcov spravovali stavbu a fungovanie zavlažovacích systémov, budovanie palácov a hrobiek, chod finančných záležitostí, zásobovania a pod. Panovník bol takisto poistený vojskom, ktoré malo za úlohu nielenže chrániť Egypt pred nepriateľmi zvonku, ale aj udržiavať vnútroštátny poriadok.

správa
Základnou jednotkou miestnej správy boli kraje, ktoré zahŕňali niekoľko dedinských občín, prostredníctvom ktorých bol vyvíjaný tlak ústrednej správy na roľníkov. V tomto období sa takisto rozvíjala aj remeselná výroba, spracovanie medi, dreva, kameňa a slonovej kosti.

sociálne rozdelenie
Najvyššie bol postavený kráľ a kňazi, vezíri, imakhu, nomarchovia a pisári, ktorí hromadili majetok. Najpočetnejšou skupinou boli roľníci, remeselníci, ktorí boli osobne slobodní, ale táto sloboda im nedávala veľa, zväčša žili skromne a celý život pracovali. Na najnižšom stupni boli otroci, ktorí boli iba majetkom panovníka. boli to zväčša vojenskí zajatci a zisk pracovných síl bolo zrejme jediným dôvodom podnikania vojenských výprav. Cieľom takýchto výprav boli najmä Núbia a Sinaj, pravdepodobne kvôli bohatým náleziskám medi. Dovŕšením vývoja, ktorý sa začal za prvých dvoch dynastií, bola Stará ríša egyptská (III až VI. dynastia, v rokoch 2700-2200)

stará ríša egyptská
Významnými panovníkmi v tomto období bol Džóser a Snofrev, ktorí podnikali mnohé úspešné vojenské výpravy a takisto veľmi silno presadili svoju moc v rámci Egypta. Egyptské územie bolo úplne ovládané panovníkom, ktorého začali označovať faraón („veľký dom“). Najstaršiu pyramídu vybudoval práve faraón Džóser, stupňovitá pyramída pri Sakkare. Ďalší významný panovník bol Chufev (Cheops), Rachef (chefrén) a Menkauré (Mykerínos), ktorých stavby sú zachované v Gize.

kríza
Ku koncu starej ríše sa dostal Egypt do krízy, jeho rozloha sa stále zväčšovala, obyvateľstva pribúdalo a preto bolo stále ťažšie pre panovníka udržať si svoju pozíciu. Už nemal dostatok synov a bol nútený svoju moc rozdeliť aj významnejším úradníkom, u ktorých bolo riziko, že budú svoje právomoci využívať vo svoj prospech a podkopávať centrálnu moc panovníka. Tak sa aj stalo. Správcovia krajov si získali značnú nezávislosť a sami sa snažili prenášať svoju moc na synov bez toho, aby brali do úvahy kráľovu mienku a rozhodnutie. Postupný rozklad ústrednej štátnej moci viedol k úpadku veľmocenského postavenia Egypta, ktorý bol zároveň vnútorne ohrozovaný dôsledkami narastajúcich sociálnych protikladov.