Kresťanstvo

Kresťanstvo vzniklo vo východorímskej provincii Judea. Autorom kresťanstva je Ježiš Kristus, ktorý je považovaný za historickú osobu. Po Ježišovej smrti sa jeho učeníci, na čele s Petrom, stali šíriteľmi kresťanstva. Kresťanstvo sa hneď rozšírilo do Sýrie, Severnej Afriky, Malej Ázie, potom do Európy. V Konstantínopole, Kartágu, Alexandrii, Antiochii vznikli cirkevné zbory na čele s patriarchami. V západnej časti Rímskej ríše sa stal centrom kresťanstva Rím na čele s rímskym biskupom. Od polovice 5. storočia sa nazýva pápež (od slova papas= otec). Pápež mal prioritné postavenie.

Rímska ríša tvrdo potlačovala kresťanské náboženstvo, kresťania boli cieľavedome prenasledovaní, niekoľko tisíc zomrelo mučeníckou smrťou. Okolo roku 150 vznikli prvé katakomby v Ríme- v nich kresťania tajne vykonávali obrady, krstili, sobášili, a hlavne pochovávali. Kresťanstvo bolo v ilegalite až kým cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 Milánskym tolerančným reskriptom povolil kresťanské náboženstvo v Rímskej ríši. Cirkvi priznal verejno-štátnu právnu subjektivitu a nariadil vrátenie všetkých cirkevných majetkov zhabaných počas prenasledovania kresťanov. Biskupi získali právo rozhodovať v súdnych sporoch veriacich v ríši. Biskupi sa svojím postavením dostali na úroveň vysokých štátnych úradníkov. Milánskym ediktom Konštantín I. Veľký zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši. V roku 321 vyhlásil kresťanskú nedeľu za sviatok a deň pracovného voľna.

V období ranného stredoveku postavenie cirkvi vzrástlo, panovníci pochopili jej úlohu pri upevňovaní stability ich vlády. Byzanskí cisári a panovníci dynastie Karolovcov začali všemožne podporovať cirkev. Tá získavala od veriacich i panovníkov obrovské bohatstvo, ktoré využíva na charitatívne účely (podpora chudobných, chorých, vdov, sirôt...), na samotnú cirkev (kostoly, kláštory, univerzity...) a z veľkej časti na blahobyt cirkevnej hierarchie. Vysokí cirkevní hodnostári často zasahovali aj do svetského života, dochádzalo ku konfliktom v schvaľovaní do cirkevných funkcií (biskupov, arcibiskupov a pápeža). Cirkev si vyhradzovala právo korunovať panovníka, zbaviť poddanského sľubu vernosti. Preto často dochádzalo ku konfliktom, napr. boj o investitúru medzi Gregorom VII. a Henrichom IV.. Okrem toho že kresťanstvo stabilizovalo svetskú moc malo obrovský význam pri šírení kultúry, vzdelanosti, písomníctva, umenia a vedy v rannom stredoveku.

V tomto období boli gramotní len mnísi a kňazi, ostatní boli negramotní. Cirkevné úrady, školy a kláštory sa stali centrami rozvoja kultúry, prírodných vied, histórie, astronómie, medicíny, literatúry náboženského charakteru, teológie a výtvarného umenia. Významnú úlohu v rozvoji vzdelanosti mali stredoveké kláštory. Cirkev zakladala školy, knižnice, univerzity. Neskôr v období stredoveku táto úloha upadá. V roku 395, po smrti cisára Teodosia I. Veľkého sa Rímska ríša za vlády jeho synov definitívne rozpadla na Východorímsku a Západorímsku ríšu. Podľa nového cisárskeho ediktu museli všetci občania prijať kresťanské náboženstvo. Okolo roku 400 je vo východnej časti ríše 10 až 12 mil. kresťanov, v západnej 4 až 6 mil. S rozdelením ríše sa delí aj cirkev na západnú- rímsku, ktorá sa sústreďuje na rozvoj rímskej kultúry, umenia a vzdelanosti.

Ako liturgický jazyk používa latinčinu. Východná- grécka cirkev nadväzuje na tradície gréckej kultúry, liturgickým jazykom je gréčtina. V období ranného stredoveku sa vykryštalizovali dve centrá kresťanstva, Rím (na čele s pápežom) a Konštantínopolis (na čele s patriarchom). Už v roku 381 Carihradský koncil zdôraznil, že patriarcha musí zastávať hneď druhé miesto za rímskym pápežom. Byzanskí cisári a patriarchovia sa však považujú za pokračovateľov Rímskej ríše, preto sa nechcú podriadiť Rímu. Vo východnej časti začnú budovať vlastnú cirkevnú organizáciu, cirkevnú hierarchiu, ktorá sa neochotne podriaďuje rímskemu pápežovi.

Už v 9. storočí začína cesta k veľkému rozkolu v cirkvi. Za prvú príčinu je považovaný boj o vplyv pri šírení kresťanstva. Západná cirkev sa sústredila na pokresťančovanie západných Germánov. Východná cirkev pokresťančovala východnú Európu a Balkán. Narazili na seba na Veľkej Morave (Rastislav povolal z Byzanskej ríše Konštantína a Metoda, za vlády Svätopluka nastal príkon k západnej cirkvi). Ďalší problém nastal na juhu Talianska a na Sicílii. Hoci sú v blízkosti Ríma boli pod vplyvom východnej cirkvi. Začiatkom 11. storočia toto územie obsadili Normani, ktorí uznávali rímskeho pápeža. 16. júla 1054 pápežský legát kardinál Humbert v mene pápeža Leva IX. (zosnulého 19. apríla 1054) exkomunikoval v kostole Hagia Sofia carihradského patriarchu Michala Kerularia, čím spečatil rozkol medzi rímsko-latinskou západnou cirkvou a gréckou východnou cirkvou. Centrom východnej cirkvi sa neskôr stáva Moskva (po roku 1453). V prvej tretine 9. storočia začína v Byzanskej ríši tzv. obrazoborectvo- ničenie obrazov, sôch, relikvií, odmietanie ich uctievania. Cisár Lev III. to podporoval, aby oslabil vplyv východnej cirkvi zatvárali kláštory, konfiškovali cirkevnú pôdu.

V druhej polovici 9. storočia je západná a východná cirkev opäť v konflikte pri pokresťančovaní Bulharov. Byzanská cirkev na čele s patriarchom Fotiom nesúhlasí so zasahovaním západnej cirkvi na Balkánskom poloostrove. V 9. storočí východná cirkev začala označovať západnú za nepravovernú a seba za pravovernú t. j. pravoslávnu.

Ďalšie príčiny rozkolu vyplývajú z rozdielov v kultúre, v obradoch, v liturgickom jazyku (napr. hostia má byť z kvaseného, alebo nekvaseného cesta). Okolo roku 450 pápež Lev I. Veľký, sv. (440-461) zaviedol pre rímsku Cirkev trojdňový pôst (streda, piatok, sobota) tri razy do roka, neskoršie kantry. V tomto roku sa začal svätiť sviatok Nanebovzatie Panny Márie a biskup Mamert vo Vienne (Francúzsko), zaviedol vo svojej diecéze krížové dni ako spoločné modlitby a procesie za odvrátenie prírodných katastrôf.