Alexander III. Macedónsky sa narodil na kráľovskom dvore v Pelle roku 356 p.n.l. ako syn a následník macedónskeho kráľa Filipa II. a jeho ženy Olympie. Od malička ho fascinovalo Grécko a všetko s ním spojené. Od roku 342 bol jeho vychovávateľom jeden z najvýznamnejších antických filozofov, Aristoteles. V roku 338 mu otec ako osemnásťročnému zveril útočné krídlo proti spolku Helénov, ktorí sa postavili proti jeho mocenským snahám. No oni neprikladali mladému "nadutému a nasprostastému" princovi veľký dôraz. Na to kruto doplatili. Bol to totiž práve mladý Alexander, ktorý im šikovným manévrovaním zasadil rozhodujúcu porážku. O rok neskôr vytvoril Filip korintský spolok zo všetkých gréckych miest s výnimkou Sparty, ktorý si vytýčil za cieľ dobyť Perziu s heslom "Pomsta za Xerxa"

Keď sa Filip rozišiel so svojou ženou Olympiou, následníctvo Alexandra bolo ohrozené. Filipa však roku 336 zavraždili. V krátkom čase boli povraždení aj všetci Alexandrovi rivali. Tieto krvavé kúpele rozvírili hladinu nepokojov, no Alexander nezaváhal. Mohol sa spoľahnúť na svoje fantasicky vycvičené a bezvýhradne oddané vojsko. V roku 335 sa dal na celohelénskom kongrese v Korinte menovať za stratéga.

Potom prekročil Dunaj, podrobil si Trákov, neskôr Ilýrov v Albánsku. Nečakane sa obrátil späť na juh a dobyl Téby, centrum, centrum protimacedónskeho odporu. Obyvateľov predal do otroctva. Vzbura gréckych miest stoskotala. Alexander sa vrátil i so svojím vojskom domov a pripravoval výpravu do Ázie, ktorú plánoval už jeho otec. Doma sa dostal do konfliktu so svojím vychovávateľom Aristotelom, ktorému sa nepáčilo jeho povýšené vystupovanie, nesúhlasil s jeho veľmocenskými snahami a nebola mu po vôli ani orientálna nádhera, ktorou sa mladý kráľ čoskoro obklopil. To malo za následok filozofov návrat do Athén.

Roku 334 p.n.l. dvadsaťdvaročný Alexander zveril Macedónsko panovníckej rade a prekročil so 40 000 pešiakmi a 5 000 jazdcami Helespont. Odišiel za svojím snom zjednotiť Východ so Západom a do svojej vlasti sa už nikdy nevrátil. V ďalekom Babylone pokojne očakávali votrelca. Predpokladali, že s maladým, naskúseným panovníkom si ľahko poradia aj satrapovia. Alexander mal z chybného odhadu znovu úžitok a svetová veľmoc na ňom stroskotala. Už pri Graniku, neďaleko pobrežia, odstránil odiel satrapov z cesty a získal tak nadvládu nad celou Malou Áziou. Oslobodil grécke mestá v Jónii, kde ustanovil demokratické vlády. Dal sa na pochod do vnútrozemia a v Gordii rozlúštil záhadu gordického uzla: veštba predpovedala panstvo v Malej Ázii tomu, kto rozviaže veľmi zložitý uzol, ktorý spájal jarmo s ojom voza, chráneného v Diovom chráme. Alexander ho razom rozťal mečom a dokázal tak istú pravdivosť proroctva. Prekročil Taurus a v legendárnej bitke při meste Issos porazil vojsko kráľa Dareia III. napriek početnej prevahe protivníka. Při bitke plnej taktických manévroch, ktorými Alexander ukázal svoju genialitu stratéga, kráľ Dareios stratil nervy a utiekol do Babylonie, zanechajúc na bojisku všetok svoj majetok, vojsko i rodinu.

Alexandrovým najbližším cieľom bol Egypt, no pretože sa však obával akcií v zázemí za chrbtom, najprv si podrobil Sýriu a Palestínu a až potom prenikol do Egypta až do Lýbijskej púšte ku chrámu Amona. Egyptskí kňazi ho pomenovali "božím synom", titulom, ktorý bol vyhradený len faraónom. Roku 331 založil nové hlavné mesto Alexandriu, ktoré sa stalo oporným bodom helenistickej kultúry. Uskutočňoval rôzne vedecké expedície, medziiným i na zisteniepríčiny nílskych záplav. Zistili, že príčinou sú letné dažde na Etiópskej vysočine. Všetky správy posiela svojmu učiteľoviAristotelovi, ktorého si stále nesmierne váži.

Ešte v tom istom roku znova postúpil do Perzie, prekročil Eufrat a Tigris a při Gaugamele druhý krát definitívne porazil Dareiove vojská, obsadil Babylóniu a Susu, osobne vstúpil do Perzepolisu, ktorý potom vypálil. Potlačil sprisahanie macedónskych šľachticov a dal popraviť perzského generála Bessa, ktorý zvrhol z trónu a zabil Dareia. Vyprava proti Perzii sa mohla považovať za skončenú a od tej chvíle mu dejiny udelili titul "Veľký". Okolo jeho postavy sa začal šíriť mýtus neporaziteľnosti a sláva. Jeho ľudí fascinoval vo vojne šialene odvážny, osobne statočný mladý muž, obdarený charizmatickou autortou vladára. A predsa bol celkom ľudský. Nebol mu cudzí žiadny cit ani pohnútka. Záchvaty príšernej krutosti sa striedali so sentimentálnymi depresiami.

No on stále nebol spokojný s tým,čo dosiahol. Pripravil ďaľšiu výpravu, s ktorou ešte raz tiahol na východ. V roku 329 prekonal so svojím vojskom pohorie Hindukúš a podrobil Baktriu a Sogdianu. Roku 327 sa oženil s dcérou sogdianskeho kniežaťa Roxanou, čo malo priniesť zmier medzi Grékmi a Orientom. Zaviedol perzský dvorný ceremoniál s povinným pokľaknutím pred panovníkom. To však vyvolalo odpor jeho družiny, v ktorej si potom musel vynucovať poriadok často aj vlastnou rukou.
Roku 326 pokračoval počas neustálych bojov v údolí rieky Indus a při rieke Hydasp svojimi bojovými slonmi definitívne porazil kráľa Pora.

Chcel pokračovať ďalej, no jeho vyčerpané vojsko, ktoré od odchodu z vlasti prešlo cez 18 000 km, sa vzbúrilo a vynútilo si návrat do Macedónie. No spiatočná cesta cez nekonečnú Gedroskú púšť sa zmenila na boj o prežitie. 90 000 mužov zahynulo a vysilená hŕstka sa roku 324 dostala do Susy a neskôr do Babylonu. V Susách zorganizoval Alexander masovú svatbu, kde zosobášil desaťtisíc macedónskych šľachticov so šľachtickými Peržankami a sám si vzal za ženu najstaršiu dcéru posledného perzského kráľa Dareia III. Cieľom tejto akcie bola integrácia Macedónčanov s Peržanmi a vznik novej vládnucej vrstvy z zýchto dvoch národov. Bezprostredným následkom bolo sprisahanie macedónskych veteránov v pevnosti Opis. Alexander musel sľúbiť, že zachová samostatnosť Macedónskeho kráľovstva a zabezpečí prednostné postavenie Macedónčanov pred Peržanmi.

Vládca sa pustil do upevňovania svojho mnohonárodného výtvoru. Jeho plány však 13. Júna 323 náhle prerušila smrť. Alexander Veľký zomiera nečakane vo veku 33 rokov na horúčkovité ochorenie, možno maláriu alebo zápal pľúc. Neurčil svojho nástupcu a jeho ríša sa stala obeťou priateľov a vojvodcov nebohého kráľa- diadochov, ktorí si porozdeľovaliúzemia a provincie, pozakladali rôzne kráľovstvá, ktoré sa potom stali korisťou silnejších susedov, a priviedli na márnosť jeho sen- zjednotenie Východu so Západom.