Dejiny Bulharska v skratke

Územie dnešného Bulharska patrí k najskôr osídleným oblastiam Európy. Najstaršie písomne doložené obyvateľstvo juhovýchodného Balkánu tvorili Trákovia, po ktorých sa zachovali na území dnešného Bulharska bohaté archeologické pamiatky. Od 6. storočia p.n.l. bolo územie zasiahnuté gréckou kolonizáciou. V 1. storočí ovládli územie Rimania, čo priviedlo k zániku tráckeho štátu. Hlavným mestom novej rímskej provincie sa stal Filipopolis (dnešný Plovdiv). Pod nájazdmi kočovných kmeňov sa postupne menilo etnické zloženie územia dnešného Bulharska. Značná časť pôvodného tráckeho a ilyrského obyvateľstva bola vyhubená alebo asimilovaná. Po rozpade Rímskej ríše sa stalo územie dnešného Bulharska súčasťou Východorímskej, byzantskej ríše. Slovania začali na územie prenikať v 6. storočí. V 7. storočí prichádzajú z východu protobulharské kmene, ktoré sa spájajú so Slovanmi proti Byzancii.

V roku 681 bol byzantský cisár Konštantín nútený uzavrieť so Slovanmi a Bulharmi mier a formálne uznať štát, na čele ktorého stál chán Asparuch. Hlavným mestom štátu sa stala Pliska. Štát sa upevňoval a rozširoval, najmä za vlády chána Kruma v 9. storočí. Oficiálne prijatie kresťanstva je spojené s kniežaťom Borisom I. v 9. storočí, za ktorého vlády bratia Cyril a Metod vytvorili prvé slovanské písmo. Vláda nástupcu Borisa I., Simeona I. (893-927) znamenala skutočný rozmach bulharského štátu. Po smrti Simeona I. sa však začal v dôsledku vnútorných problémov, neustáleho súperenia s Byzanciou a bojov s kmeňmi Maďarov a Pečenehov oslabovať, až sa v 11. storočí rozpadol. V pomerne krátkej dobe bolo celé jeho územie obsadené gréckym vojskom a pripojené k byzantskej ríši. Oslabovanie Byzancie v 12. storočí využila bulharská šľachta k povstaniu, do čela ktorého sa postavili Asenovci. Prímerím s Asenovcami v roku 1187 Byzancia fakticky uznala obnovenie bulharského štátu, ktorý pretrval do roku 1396, kedy sa Bulharsko po prehratej bitke pri Nikopole dostalo pod nadvládu Turkov.

Osmanská moc v Bulharsku pretrvala, napriek viacerým pokusom o vymanenia sa spod jej nadvlády, až do druhej polovice 19. storočia. Národnooslobodzovacie hnutie zosilnelo v polovici 19. storočia a vyvrcholilo v Aprílovom povstaní v roku 1876, ktoré bolo krvavo potlačené. Bulharská štátnosť bola obnovená po rusko-tureckej vojne. 3. marca 1878 malo byť sanstefanskou rusko-tureckou mierovou zmluvou utvorené „veľké“ Bulharské kniežatstvo, ktoré malo formálne ostať vo vazalskom pomere k Osmanskej ríši, avšak fakticky byť nezávislé. Berlínskym kongresom (júl 1878) bolo však vytvorené autonómne kniežatstvo zahŕňajúce územie medzi Dunajom a Starou planinou a sofijský sandžak a tzv. Východná Rumélia s centrom v Plovdive ostala pod formálnou nadvládou Osmanskej ríše, ale so širokými právomocami a kresťanským guvernérom. Vo februári 1879 sa vo Velikom Tarnove zišlo Ústavodarné zhromaždenie, ktoré v apríli toho istého roku prijalo prvú bulharskú ústavu. Bulharsko bolo vyhlásené za konštitučnú monarchiu a Alexander Battenberg bol zvolený kniežaťom. V septembri 1885 sa Východná Rumélia pripojila k bulharskému kniežatstvu. Úplná nezávislosť Bulharska bola však vyhlásená až 22. septembra 1908. Oficiálny názov bol zmenený z kniežatstva na cárstvo a titul cára prijal Ferdinand Koburgský, ktorý nastúpil do čela štátu po zvrhnutom Alexandrovi Battenbergovi (1887).

V prvej polovici 20. storočia bolo Bulharsko zmietané politickými nepokojmi, po boku Srbska, Grécka a Čiernej Hory viedlo vojnu proti Turecku (1912) a v roku 1913 proti spojencom z prvej balkánskej vojny a Rumunsku, v ktorej utrpelo porážku. V prvej svetovej vojne sa Bulharsko postavilo na stranu ústredných mocností, Nemecka a Rakúsko-Uhorska, v dôsledku čoho prišlo o ďalšie územia. V 2. svetovej vojne sa Bulharsko vedené snahou o znovuzískanie stratených území pripojilo k paktu Osi, proti Sovietskemu zväzu však nevystúpilo. V roku 1943 umrel cár Boris III. a na trón nastúpil iba 6-ročný Simeon II., za ktorého vládla regentská rada formálne vedená mladším Borisovým bratom Kyrilom Preslavským. Nová vláda sa snažila o postupné odpútavanie od Nemecka, súčasne ale viedla boj s nelegálnou opozíciou a partizánskymi skupinami. Začiatkom septembra 1944 vyhlásil Sovietsky zväz Bulharsku vojnu a jeho vojská vstúpili na územie Bulharska. V noci na 9. septembra došlo k štátnemu prevratu, vytvorená bola vláda Vlasteneckého frontu, v nasledujúcich procesoch tzv. ľudových súdov bolo na smrť odsúdených a popravených viac ako 2600 osôb, vrátane členov regentskej rady, bývalých predsedov vlád a väčšiny ich ministrov. V septembri 1946 bola na základe referenda zrušená monarchia a Simeon II. s rodinou bol nútený odísť do exilu. Novú vládu vytvoril komunista Georgi Dimitrov a nastolený bol komunistický režim.

Demokratické zmeny v Bulharsku začali 10. novembra 1989 rezignáciou Todora Živkova, ktorého nahradil na čele vlády Petar Mladenov. Začal proces spoločenskej a ekonomickej transformácie. V prvých demokratických prezidentských voľbách bol zvolený jeden z vedúcich osobností demokratizačného hnutia Želju Želev. V júli 1991 bola prijatá nová demokratická ústava, v októbri sa uskutočnili parlamentné voľby, z ktorých vzišla vláda predsedu Zväzu demokratických síl Filipa Dimitrova. V júnových parlamentných voľbách r. 2001 zvíťazili stredopravé politické strany, ktoré zostavili vládu na čele s bývalým panovníkom Simeonom Saxe-Coburgghotským. Koncom marca 2004 Bulharsko vstúpilo do NATO. V parlamentných voľbách v r. 2005 zvíťazila Koalícia za Bulharsko vedená Bulharskou socialistickou stranou, ktorá utvorila spolu s Národným hnutím Simeon II. a Hnutím za práva a slobody koaličnú vládu vedenú premiérom Sergejom Staniševom. Bulharsko pokračovalo v nastúpenom reformnom a integračnom procese a 1. 1. 2007 sa stalo členom EÚ.