Predchodcovia novín a časopisov

Predchodcovia novín a časopisov


Seminárna práca z predmetu
Dejiny žurnalistiky


P R E D C H O D C O V I A N O V Í N A Č A S O P I S O V



Vznik novín a časopisov je úzko spojený s obdobím upevňovania sa kapitalistických spoločenských vzťahov, s rastom výroby a s rozvojom obchodu, čo vytvorilo priaznivé podmienky pre tento druh spravodajskej činnosti. Teda len vtedy, keď je záujemca ochotný za správu zaplatiť, keď sa táto správa stáva tovarom, vytvárajú sa podmienky pre vznik novinárstva. Stáva sa tak v nových ekonomických podmienkach, keď nastupuje nová spoločenská trieda meštiactva, ktorá z ekonomických dôvodov potrebuje v širšej miere hospodárske a politické informácie.
Pravidelné zbieranie a posielanie správ, ktoré sa rozvíjalo v období kapitalizmu, malo svoje skromné počiatky už v staroveku. Vtedajší rímski úradníci a obchodníci žijúci vo vzdialených provinciách si vydržiavali v Ríme osobitných dopisovateľov, ktorí im posielali informácie. Gaius Július Caesar zaviedol uverejňovanie krátkych protokolov o uzneseniach senátu, tzv. Acta senatus, ako aj o verejných schôdzach ľudu a iných dôležitých podujatiach pod názvom Acta diurna populi romani. Tieto správy boli písané na tabuliach, ktoré zostávali nejakú dobu verejne vystavené a potom ich originály prešli do štátneho archívu.
Rýchle striedanie sa cisárov v rímskej ríši bolo výrazom všeobecnej krízy, ktorá sa neustále zostrovala. Zasiahla všetky oblasti rímskeho života a strhla ríšu z vrcholu moci a slávy do úpadku. Príčiny tejto krízy boli vnútorné. Jej korene vyrastali z ekonomickej základne rímskej spoločnosti; otrokárske zriadenie sa prežívalo, ale ešte sa neprežilo, prvky nového zriadenia silneli, ale staré zriadenie zatiaľ len narušovali. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v poľnohospodárstve; veľkostatky založené na práci otrokov upadali a počet otrokov sa v nich znížil. Kolonát sa rozrastal, ale nemal dostatočný priestor pre rozvoj. Kríza v poľnohospodárstve, ktorá viedla okrem iného k vytláčaniu peňažného hospodárstva naturálnym, citeľne zasiahla aj obchod a remeslo. Ďalší úder týmto odvetviam zasadilo obmedzenie mestskej samosprávy a najmä sústavné znehodnocovanie peňazí. Štátne financie sa dostali do chronickej nerovnováhy. Cisársky byrokratický aparát sa rozrástol do nevídaných rozmerov a jeho vydržiavanie si vyžadovalo nesmierne náklady. Ešte viac však stála armáda.

Napriek tomu však v tomto období pochopili veľký význam práva a nevyhnutnosť uviesť ho do súladu so skutočnými potrebami doby. Hlboko premysleli a formulovali princíp spravodlivosti a princíp poctivosti. Okolo roku 284 sa ríša nachádzala v dezolátnom stave. Rozvrátená bola predovšetkým jej hospodárska základňa. Poľnohospodárstvo sa dostalo na samé dno úpadku. Chýbali pracovné sily. Mestá boli vyplienené alebo ožobráčené, remeslo živorilo, obchod sa zastavil. Štátna pokladnica dunela prázdnotou. Vojsko bolo zdemoralizované. Napriek krutým prenasledovaniam kresťanstva sa po vyhlásení tzv. Milánskeho ediktu cisára Constantina roku 313 stáva kresťanstvo rovnoprávnym s tradičným rímskym náboženstvom a Rím sa stáva centrom kresťanskej európskej kultúry.
Roku 330 preniesol cisár Constantinus hlavné mesto ríše z Ríma do Byzantia, ktoré nazval po sebe Konstantinopolis, čo malo za následok úpadok politického systému v Ríme. Zatiaľ, čo sa v rímskej ríši upevňovalo kresťanstvo, vnútorná kríza ju rozhlodávala v samých základoch. Úpadok rímskeho štátu a konečný pád mal celý rad príčin, ktoré tvorili dialektickú jednotu, navzájom sa ovplyvňovali a podmieňovali, zosilňovali a niekedy aj rušili. S rozpadom rímskej ríše na začiatku stredoveku došlo k veľkému úpadku vzdelanosti. Politický i sociálny život ľudí sa vtedy obmedzoval na úzke uzavreté kruhy obvodov miest a panstiev, ku ktorým patrili. Až v XII. a v XIII. storočí je možno za novú etapu organizovania spravodajskej služby a listovej dopravy pokladať inštitúciu poslov, ktorí sprostredkovali písomný styk medzi kláštormi, univerzitami a cirkevnými hodnostármi. Rozsiahle zariadenie dopravy listov poslami pre potreby obchodu a mestskej vrchnosti sa objavuje postupne až v XIV. a v XV. storočí. Bolo to spravodajstvo založené na základe rovnoprávnosti a dobrovoľnosti miest. Obstarávali ho mestskí poslovia, ktorí udržiavali pravidelné spojenie. Koncom XV. storočia existovala podobná listová výmena správ ako bežný zjav i medzi osobami vyššieho postavenia. Tieto správy sa sústavne zbierali vo veľkých obchodných a tržných mestách, križovatkách, sídlach univerzít, odkiaľ sa zasa zredigované rozosielali vo forme listov na všetky strany. Boli určené hlavne pre kniežatá, štátnikov a mestské rady, pre univerzitných profesorov a iných verejných činiteľov na školách a v cirkvi i pre veľkoobchodníkov. Benátky boli mestom, v ktorom sa pravidelné zbieranie a rozosielanie správ vyvinulo v samostatné povolanie. Už v XV.

storočí si benátska mestská rada dávala zostavovať správy o udalostiach v republike a z informácií získaných od vyslancov, konzulov, úradníkov, lodných kapitánov a kupcov vytvárala osobitné depeše, ktoré posielala svojim vyslancom v cudzine, aby boli dobre informovaní o medzinárodnej situácii. Tieto zbierky správ sa nazývali Fogli d'avvisi. V XVI. storočí existovala v Benátkach zvláštna kupecká spravodajská kancelária, ktorá začala obchodovať s politickými a obchodnými správami, so záznamami o prichádzajúcich a odchádzajúcich lodiach, s prehľadmi o cenách tovarov, so správami o bezpečnosti ciest a podobnými informáciami tak, že ich v opisoch predávala záujemcom. Vznikol tak úplne nový cech pisárov týchto správ, ktorí sa nazývali scrittori d' avvisi. V Ríme sa hovorilo ľuďom tohto zamestnania Novellanti, alebo Gazettanti.
Aj v Rusku existovala osobitná spravodajská služba. Ich správy boli postupom času publikované v tzv. cárskych kurantoch. Na Slovensku sa pravidelná spravodajská činnosť vyvíjala oneskorene. V období kultúrneho vývinu literatúry na Slovensku od 10. do 15. storočia sa nám zachoval len veľmi malý počet textov vzhľadom na poldruhastoročné turecké vojny, ničivé nájazdy do vnútra Slovenska a po vyše sto rokov ustavične sa obnovujúce stavovské povstania v 17. a na začiatku 18. storočia. Obrovskú stratu zaznamenal v druhej polovici 17.storočia odchod mnohých literátov – evanjelikov za hranice. Avšak najničivejšie pôsobil nepriateľský postoj cirkvi k literárnemu prejavu umelému i ľudovému.
Tento vývoj ostro kontrastuje s pomermi na konci stredoveku, kedy si slovenské mestá medzi sebou horlivo vymieňali informácie spravodajského charakteru. Dokladom takéhoto spravodajstva je napr. list Osvalda Somarovského, trenčianskeho richtára, bratislavskej mestskej rade. Ako z listu vyplýva, je to vlastne odpoveď na žiadosť predstavenstva mesta Bratislavy, aby Somarovský podával správy o všetkých významnejších udalostiach v Trenčíne. K častejšej výmene listov medzi mestami na Slovensku dochádza hlavne v období reformácie. Oprávnené obavy pred tureckým nebezpečenstvom, ako aj spoločné stavovské záujmy miest v boji proti útokom vysokej šľachty, zblížili a upevnili ich zväzky. Vonkajším prejavom ich vzájomnej spolupráce bolo aj zintenzívnenie spravodajstva.
Na rozvoj spravodajskej služby mali veľký vplyv aj mnohé hospodárske zmeny v Európe. V 14. storočí nastáva rozvoj rôznych druhov dopravy, najmä lodná doprava, rozmach ktorej podporili aj nové technické vynálezy, hlavne vylepšené kormidlo, kompas a námorné mapy. V 13. storočí sa súkenníctvo stalo významným vývozným priemyselným odvetvím. Vďaka zlepšovaniu ťažobnej techniky a postupnému zavádzaniu hydraulických mechov na zjednodušenie práce na vyhniach nastal rozvoj baníctva.

Taktiež nastáva rozvoj chovateľstva a vinohradníctva. V 15. storočí európska expanzia do iných častí sveta sa začala objavnými plavbami, ktoré zaznamenali revolúciu v dejinách ľudstva. Narušili tradičné ekonomické väzby a viedli k formovaniu svetového hospodárstva a k rozvoju moderného priemyslu. V súvislosti s rozmachom námorných ciest nastáva rozvoj geografickej vedy. Moreplavectvo podporilo aj vznik nových technických prostriedkov. Prevrat v poznaní spôsobujú objavy v astronómii, matematike, geografii, botanike, ale aj medicíne. V priebehu 2. polovice 15. storočia nastáva rozmach európskeho hospodárstva, ktorý sa prejavoval predovšetkým vo výmene tovaru. Na podporu výroby boli zakladané kráľovské manufaktúry a obchodné spoločnosti. V 17. storočí nastáva veľký pokrok vo vede a ohromný rozkvet umenia. Okrem významných hospodárskych zmien podstatný vplyv na rozšírenie spravodajskej a informačnej služby, teda i na vznik nášho novinárstva, malo zavedenie pravidelného poštového spojenia. DO XVI. storočia úradnú poštu v rakúskych zemiach dopravovali kuriéri, súkromné listy príležitostné povozy, ale aj zvláštni poslovia. V snahe udržať pravidelné spojenie so vzdialenými oblasťami monarchie bola vybudovaná poštová linka, spájajúca Viedeň s Bruselom, ako aj pravidelné poštové spojenie z Viedne do Ríma. Významnejšou pre Uhorsko bola linka Viedeň – Budín, zriadená roku 1528 a linka Viedeň - Bratislava z roku 1530, ktorá bola prvou stálou poštovou linkou prechádzajúcou čiastočne slovenským územím. Prvou poštovou linkou na území Slovenska bolo spojenie z Bratislavy do Košíc cez Ružomberok zriadené roku 1558. V tejto dobe to bola jediná úradná poštová linka na Slovensku bez odbočiek. Len v čase vojnového nebezpečenstva sa zavádzalo prechodné poštové spojenie. Okrem tejto úradnej pošty zriadili si niektoré slobodné kráľovské banské mestá vo vlastnej réžii osobitné spojenia, ba vyskytli sa aj také prípady, že príslušníci bohatej aristokracie, predstavení kapitul alebo aj oblastné cechy, udržiavali medzi sebou pravidelné poštové spojenie. Ich rozsah býval menší a obyčajne sa pripájali k hlavnej úradnej poštovej trati.
Po stránke finančnej i organizačnej bola pošta podriadená najvyšším poštmajstrom. Mária Terézia roku 1743 zoštátnila a zmonopolizovala poštovú ustanovizeň. Úradne bola v Uhorsku pošta poštátnená až roku 1813. Roku 1750 bolo zriadené Generálne poštové riaditeľstvo vo Viedni, zaviedli sa dostavníky a vo väčších mestách sa zriadili poštové zberne.

Až v štyridsiatych rokoch minulého storočia začínajú sa v rakúskej monarchii zavádzať prvé železnice. Vedúcimi poštových staníc v Uhorsku od najstarších čias boli poštmajstri. Túto funkciu mohli podľa úradných predpisov vykonávať len uhorskí zemani.
Poštové linky boli jediným viac-menej pravidelným spojením a preto pre zbieranie a rozširovanie informácií a organizovanie spravodajstva mali od počiatku veľký význam. Pretože poštové vozy na hlavných dopravných spojoch prichádzali a odchádzali raz týždenne, umožnilo to aj vznik novín s týždennou periodicitou. Poštmajstri, ktorí boli v trvalom spojení s viacerými významnými mestami, využili to na systematické zbieranie správ. Tak postupne vzniklo z pošty dôležité spravodajské zariadenie. Významnejší poštmajstri vydávali a rozosielali svoje vlastné písané noviny, alebo sprostredkovali pre iných cenné informácie, v čom našli výdatný zdroj zárobku. V tejto súvislosti sa spomína Zbierka písaných novín z rokoch 1600-1613 posielaných augšburským poštmajstrom Krispínom Lamperterom bratislavskému mestskému notárovi Martinovi Kestlerovi, ktorý ich tiež ďalej posielal falckému grófovi Pistorimu, do Novohradu, na cisársky dvor do Viedne i do rakúskeho Linza. Pretože obyvateľstvo banských miest, ako aj iných obchodných a remeselníckych stredísk v Uhorsku udržiavalo živé styky s materskou krajinou, prichádzali k nim písané latinské a nemecké noviny, neskôr i tlačené novinové letáky a letákové noviny z Viedne, z nemeckých miest a z iných oblastí. Písané noviny existovali dlhý čas aj popri produktoch výrazne spravodajského charakteru (letákové manifesty, letákové noviny, novinové letáky, noviny). Mali jedinú, ale podstatnú výhodu pred tlačenými novinami v tom, že ich vrchnosť nemohla kontrolovať, pretože nepodliehali cenzúre. Druhým vynálezom, ktorý v pravom slova zmysle znamenal prevrat v šírení informácií a umožnil masové využitie spravodajstva, bol vynález kníhtlače Jánom Gutenbergom v roku 1445 v Nemecku. V roku 1577 bola založená tlačiareň v Bardejove Dávidom Gutgeselom. V roku 1585 bola založená tlačiareň v Hlohovci. V roku 1624 v Levoči začína činnosť Brewerova tlačiareň, kde vychádzala väčšina textov barokovej svetskej i náboženskej lietratúry na Slovensku. V roku 1665 v Žiline začína pracovať tlačiareň Jána Dadana. V roku 1750 Ján Michal Landerer otvára v Bratislave tlačiareň, ktorá bola najväčším tlačiarenským podnikom v Uhorsku do roku 1854.
Spočiatku bola kníhtlačiarska produkcia malá a nemohla podstatnejšie ohroziť existenciu pisárskych cechov.

No postupne, keď sa dosiahlo novými technickými metódami zlacnenie a urýchlenie tlače, pisársky cech v tomto nerovnom boji podľahol kníhtlači. Tlačiari sa stali aj vydavateľmi prvých novinových letákov, ktoré boli pre nich výhodným zdrojom zárobku. Kým v najstaršom období majú tieto produkty charakter letákových manifestov, traktátov a téz k verejným dišputám prevažne teologického zamerania, postupne upúšťajú od letákovej formy. Do stredu ich záujmu sa dostávajú politické udalosti. Spôsob ich argumentácie je polemický a útočný.
Kým novinový leták obsahoval iba jednu správu, často s podrobným a obšírnym popisom udalostí, letákové noviny majú už viacej rôznorodých správ. Obe tieto formy sú významným prechodom ku vzniku skutočných novín. Slovensko však dlhšiu dobu predtým, ako vznikli prvé novinové letáky v jeho vlastných tlačiarňach, bolo zásobované letákmi, traktátmi a knihami zo zahraničia. K nám sa kníhtlač dostáva dosť neskoro - až v období reformácie. Pokiaľ neboli kníhtlačiarne na Slovensku, naši vzdelanci svoje práce tlačili v Prahe, v Krakove, vo Wittenbergu, Halle a hlavne vo Viedni. Ba aj vtedy, keď tlačiarne na Slovensku existovali, vychádza ešte veľa publikácií slovenských autorov za hranicami. Ako prvá vytlačená kniha na našom území sa spomína latinská gramatika popradského rodáka a rektora prešovskej školy Lukáša Fabinusa z roku 1573. Zo zahraničia sa k nám dostávali s tlačiarenskými produktami rôzneho druhu aj letákové noviny. Mnohé z nich k nám prichádzali z českých krajov. Takmer všetky, podľa vtedajšieho zvyku, majú dlhý až niekoľkoriadkový názov, v ktorom sa autor snažil podať celý obsah uvádzanej tlače čo najpútavejšou formou.
Osobitnú skupinu tvoria novinové letáky o vraždách a iných hrôzostrašných udalostiach a fantastických príhodách, ktoré však strácajú svoje informačné poslanie a vieryhodnosť. Ich vydávaním sledovali kníhtlačiari len vlastné zárobky. Veľa letákových tlačí, dotýkajúcich sa vnútropolitických problémov Uhorska a hlavne protitureckých bojov a stavovských povstaní, vychádzalo aj v susednom Poľsku. Najmä v rokoch 1670-1720 vyšiel tu celý rad letákových tlačí o náboženskom prenasledovaní protestantov u nás, ako aj o našich exulantoch, ktorí boli v dobe rekatolizácie a stavovských povstaní prinútení opustiť Slovensko.
Tvorcovia novinových letákov venovali veľkú pozornosť podrobnému a napínavému popísaniu udalostí. Najčastejším základom správ novinových letákov bolo rozprávanie očitého svedka udalostí alebo list odoslaný z miesta, kde sa popisovaná správa odohrala. Zriedkavejšie sa tlačiar odvolával na zahraničný tlačený leták, alebo na správu z druhej ruky.

Autori prvých letákových tlačí sa snažili navonok dávať informácie bez vlastných komentárov. Išlo pravda len o fingovanú objektivitu, lebo už výberom správ, štylistickou úpravou a hodnotením sa stavali do služieb niektorej spoločenskej triedy s istou politickou tendenciou. V období tureckého nebezpečenstva a hlavne v časoch bojov protestantizmu s katolicizmom, prichádza aj v Uhorsku v letákových novinách do popredia pamflet, ako účinná bojová forma ideologického ovplyvňovania verejnosti. Správy o uhorských udalostiach sa objavovali na letákových tlačiach vydávaných v Rakúsku, Poľsku, Nemecku a inde. Vychádzali väčšinou v latinskej a v nemeckej reči. Istou náhradou za novinové správy boli u nás historické piesne zo XVI. a XVII. storočia.
Najviac letákov o pomeroch v Uhorsku vychádzalo z dobre vybavených kníhtlačiarní cisárskej Viedne, stojacich pod štátnou cenzúrou. Cisár Rudolf II. roku 1584 nariadil zatvoriť všetky tlačiarne pracujúce bez kráľovského povolenia, to značí všetky tlačiarne v Uhorsku s výnimkou trnavskej jezuitskej tlačiarne, aby tak zamedzil šírenie letákových tlačí útočiacich na panovnícky dvor a na cisársky režim. Postupne sa štátna vrchnosť zmocňovala cenzúry.
Jedným z prostriedkov mocenskej politiky štátu na vykonávanie dozoru nad tlačou bolo zavedenie povolenia (koncesie) pre otvorenie a prácu tlačiarne, neskôr aj pre predaj kníh a novín. K tomu sa pripojil dozor nad kolportážou tlače.
Až na konci XVI. storočia boli vydané letákové noviny v Monyorókéréku v Maďarsku. Ich autorom a vydavateľom bol kočovný tlačiar Hans Mannel (Mannlius), ktorý v roku 1593 vydal letákové noviny pod názvom Newe Zeitung und Wundergeschiecht.
Hneď nasledujúceho roku /1594/ vytlačil jeden z prvých kočovných tlačiarov na Slovensku Ján Valo najstaršie známe letákové noviny Zwo Wahrhaftige Newezeitung (Dve skutočné noviny). Od začiatku 17. storočia vychádzalo aj zo slovenských tlačiarní veľa novinových letákov, letákových novín a pamfletov, pravda nie v slovenčine, ale v latinčine, nemčine a maďarčine. Roku 1619 bol v košickej tlačiarni vytlačený pamflet Querela Hungariae - Magyarországh Panasza (Žaloby uhorskej krajiny), od Petra Alvincziho. Na tento leták polemicky reagoval arcibiskup Peter Pazmány pamfletom Falsae originis mottum Hungariorum succincta Referatio Anni Christi 1619 vydaných v Bratislave. V období protihabsburských stavovských bojov v Uhorsku vyšlo v Uhorsku veľa letákov, pamfletov a letákových novín proti habsburgovcom a cisárskej Viedni.

Zápas katolíckej cirkvi s protestantmi o získanie veriacich, v ktorom išlo aj o náboženskú slobodu, bol podnetom pre vznik a rozšírenie rozsiahlej nábožensko-polemickej literatúry. Z nábožensko-polemických letákov a pamfletov nás zaujímajú najmä tie, ktoré okrem riešenia teologických problémov sa zaoberajú aj aktuálnymi politickými, sociálnymi a vojnovými udalosťami. Zoznam literatúry


RUTTKAY, F.: Dejiny slovenského novinárstva do roku 1918. Fakulta masmediálnej
komunikácie UCM v Trnave 1999.
TKÁČIVÁ, E.: Literárna čítanka (Staršia slovenská literatúra). Bratislava 1997.
MINÁRIK, J.: Dejiny slovenskej literatúra 1. Bratislava 1985.
PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1962.
ZAMAROVSKÝ, V.: Dejiny písané Rímom. Bratislava 1971.