Prvá križiacka výprava

Ako to začalo?

V roku 1078 vtrhli do mesta Jeruzalem seldžutskí Turci, ktorí pobili posádku doterajších pánov mesta ( Fátimovcov) a tým dobyli toto mesto .Turci dobyli územie, ktoré susedí z Byzantskou ríšou a začali tlačiť na hranice Byzancie. Byzancia preto požiadala o pomoc pápeža, ktorý na ich prekvapenie pomoc prisľúbil. Prvá zmienka o križiackych výpravách padla na koncile v Clermonte. Prvých desať dní sa rokovalo o cirkevných otázkach a 27. ohlásil pápež verejné jednanie. Zhromaždený dav sa nevmestil do katedrály, a preto postavili pápežovi pódium na poli mimo mesta. Tu pápež predniesol reč, ktorá fakticky odštartovala krížové výpravy. Obsah Urbanovej reči sa zachoval v štyroch variantoch, ale ani jedna nie je autentická. V troch prípadoch ju spísali kronikári, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou túto reč počuli. Všetky verzie sa zhodujú v reprodukcii základných častí prejavu. Na úvod líčil pápež utrpenie východných kresťanov a násilnosti "neveriacich", potom sľúbil odmenu účastníkom výpravy hlavne v podobe odpustenia hriechov. Jednotlivé verzie prejavu sa nezhodujú v tom, či pápež priamo nasmeroval výpravy priamo na Jeruzalem - takáto zmienka je len v jednej verzii. Pápež bol nadaný rečník a po jeho výzve, ako ju zachytil Fulcher z Chartres „Ja, alebo skôr náš Pán, vás ako svojich poslov zaprisaháva všade šíriť toto posolstvo a presvedčiť všetkých ľudí .. aby rýchlo prispeli na pomoc kresťanom (Byzantíncom) a zničili tú prekliatu rasu
(Turkov) v krajine našich priateľov .. Kristus to žiada" začali ľudia nadšene kričať:"Boh to chce!". Kto? :

Prvý sa do výpravy prihlásil biskup Adhémar z Le Puy ,ktorý sa stal pápežovým zástupcom v prvej križiackej výprave. Ďalej sa prihlásil aj Raimond z Toulous. Okamžite po skončení koncilu začal pápež cestu po Francúzku a všade vyzýval k účasti na výprave. Najrýchlejšia odpoveď ale neprišla od šľachticov, na ktorých s pápež predovšetkým obracal, ale od prostého dedinského a mestského ľudu. Títo ľudia podľahli kázaniu charizmatického mnícha Petra Pustovníka a húfne sa pripájali k jeho oddielom. Prví sa na cestu vydal húf pod vedením rytiera Gautiera Sans-Avoira (Bezzemka). Prešli cez Maďarsko, a okrem niekoľkých prípadov rabovania v Byzancii sa bez väčších problémov dostali do Konštantinopola. Zakrátko sa za nimi vydal hlavný oddiel pod Petrovým vedením.

Cesta na hranice s Byzanciou prebehla bez problémov, ale na hraniciach križiaci vylúpili maďarské pohraničné mesto a zaútočili aj na Byzantský Niš, ale tu boli rozprášení byzantskými oddielmi. Potom ako sa znova sformovali a tiahli ďalej do Konštantinopola. Avšak táto výprava prostého ľudu sa skončila za Konštantínopolom, kde bola rozprášená Tureckým vojskom. Zachránil sa len Peter Pustovník a veľmi málo ďalších. Naozajstné rytierske križiacke výpravy však viedli až :

Hugo z Vermandois : Hugo so svojou malou armádou rytierov vyrazil do Bari, odkiaľ chcel preplávať do Konštantinopola. Keď vojsko dorazilo do Bari, najpríhodnejšia doba na plavbu už skončila. Hugo však nemohol čakať, a tak sa nalodil. Na ceste križiakov zastihla búrka, niekoľko lodí sa potopilo a Hugo stroskotal neďaleko Drača, kde ho našli muži vyslaní miestnym guvernérom, ktorí ho s jeho družinou odprevadili do Konštantinopola, kde sa mu dostalo náležitého privítania. . Godefroi z Bouillonu : Od nemeckého cisára získal dolnolotrinské vojvodstvo, ale bol natoľko spätý s clunyjským hnutím, že ho cisár podozrieval zo spojenia s Urbanom. Zdá sa, že práve neistota pred budúcnosťou rozhodli o jeho účasti na výprave... Preslávil sa skôr dôkladnosťou a zbožnosťou než vojensk0ým talentom, ale bol medzi križiakmi obľúbený

Bohemund z Tarentu:v tom čase už do Konštantinopola prichádzalo nové vojsko. Po kľudnej ceste z Apúlie dorazilo menšie, ale výborne vyzbrojené a vycvičené vojsko Normanov pod vedením Bohemunda z Tarentu. Bohemund bol syn Roberta Guiscarda, ktorý si v južnej Itálii vybojoval vojvodstvo a spolu s Bohemundom plienil byzantské územie. Anna Komnena opísala tohoto muža takto: "Tento muž vyžaroval zvláštne kúzlo, a predsa na ňom bolo niečo desivého .. bol vychytralý a podozrievavý. Náladový a trudnomyseľný, opustil svoju vlasť, kde mu nepatril ani kúsok pôdy, aby sa podľa vlastných slov poklonil Božiemu hrobu. V skutočnosti chcel ísť v stopách svojho otca, pokiaľ by sa mu to podarilo, chcel získať na Východe trón. Všetci títo križiacki vodcovia museli zložiť lennú prísahu Byzantskému cisárovy Alexiovi. Čo znamenalo ,že všetky oslobodené územia Byzantskej ríše vrátia späť. Za Konštantinopolom:

Po odchode z Konštantinopolu križiaci dobyli mesto Nikai. Keď odtiaľ odchádzali ,prekvapila ich Turecká armáda ktorá používala luky. Avšak križaci boli proti šípom dobre chránení vďaka brneniam. Postupne sformovali šík a dokázali odohnať tureckú armádu, ktorá sa rozpŕchla. Križiaci ju nemali šancu dobehnúť ,lebo ani zďaleka nemali také rýchĺe kone. Antiochia: Po dlhom obliehaní mesta križiakom začali dochádzať potraviny a sily.

V tejto situácii prišiel Bohemund s návrhom, aby tomu, kto prvý prekročí hradby pripadlo mesto. Ostatní velitelia odmietli, najmä Adhemar a Raimond sa cítili viazaní prísahou Alexiovi. Nakoniec sa velitelia utvorili dohodu, ktorá znela:" Ak Bohemund môže získať mesto sám alebo prostredníctvom iných, my mu mesto dáme ako dobrovoľný dar, pod podmienkou, že ak nám cisár príde na pomoc a bude chcieť dodržať dohodu, .. my mu mesto odovzdáme podľa práva, aj v prípade, keď by Bohemund bol vlastníkom mesta."
Zrejme už pred týmto návrhom rokoval Bohemund s jedným z seldžuckých veliteľov menom Firúz. Tento Armén, ktorý prijal islám, bol ochotný v stanovený čas pustiť križiakov na hradby, ktoré kontroloval. V deň odchodu Štefana z Blois doviedol Bohemund rokovania s Firúzom do konca a prvý krát o svojich kontaktoch informoval aj križiackych veliteľov. V noci obsadili Normani časť hradieb a otvorili bránu pre hlavné vojsko. Križiaci vpadli do mesta a zabíjali Turkov aj s ich rodinami v nastávajúcom masakre však boli zabití aj mnohí kresťania. Veliteľ mesta bol zabitý a jeho syn sa so zbytkom obrancov utiahol do pevnosti nad mestom. Križiaci potom vylúpili domy všetkých obyvateľov bez rozdielu viery. Dobytie Antiochie prvý krát ukázalo surové jednanie, zaslepenosť a sklony k rabovaniu. Frankovia boli nadšení, že dobyli Antiochiu späť pre Krista a kresťanský kronikár napísal, že po dobytí Antiochie boli všetky námestia mesta pokryté toľkými mŕtvolami, že tam nikto nemohol byť kvôli zápachu. Nebolo možné prechádzať po uliciach ale len po mŕtvolách. Turci a Arabi boli šokovaní, no to najhoršie ich len čakalo. Krátko po obsadení mesta križiakmi došlo k obkľúčeniu mesta tureckým veliteľom Korburgom. V Antiochii neboli potraviny a križiakom sa nepodarilo preraziť obkľúčenie. Morálku križiakov nakoniec zdvihla nadprirodzená udalosť - nájdenie kopije, ktorá vraj prepichla Kristov bok. Vysokú morálku vojakov využil Bohemund, ktorý vyviedol armádu z mesta a v ťažkej bitke Turkov porazil a prinútil k úteku. Po týchto ťažkých bojoch sa križiacki velitelia dohodli na niekoľko mesačnom odpočinku, aby vojsko nabralo nové sily. V meste ale vypukla epidémia, ktorej podľahol biskup Adhémar. V jeho osobe stratili križiaci svojho duchovného vodcu a človeka, ktorý svojou autoritou dokázal prekonať rozpory medzi veliteľmi a udržať aspoň čiastočnú jednotu križiackeho vojska.

.

Jeruzalem: Vďaka to ,že časť veliteľov zostala na obsadeních územiach
Križiacke vojsko malo už iba okolo 12 000 mužov a velitelia sa obávali útoku na tak dobre opevnené mesto, keďže nemali žiadne obliehacie stroje. Napriek tomu na radu mnícha z Olivetskej hory 13. júla napadli križiaci mesto, no boli odrazení. Bezvýchodiskovú situáciu zmenil až príchod janovských a anglických lodí, ktoré doviezli potraviny, drevo a remeselníkov na stavbu obliehacích veží a rebríkov. Križiaci postavali dve veže. Jednu mal pod kontrolou Godefroi, jednu Raimond. Mesto bolo príliš rozsiahle a križiaci ho nemohli úplne obkľúčiť. Na severnej strane bolo vojsko z Normandie a Flandier. Na severovýchode útočil Godefroi , juhozápad obliehali Provensálci s Raimondom. Tankred .. sa postavil na sever od Raimonda. Predtým, ako sa veže dali posunúť k mestu, bolo treba zasypať priekopy okolo hradieb. Toto sa podarilo 13. augusta a v noci 14. sa Raimond pokúsil o útok ale bol nútený ustúpiť. Útok pokračoval na druhý deň. Tentoraz Godefroi okolo poludnia dostal vežu až k hradbám a padacím mostom spojil hradby s vežou. Dvaja flámski rytieri prebehli po moste a za nimi nasledoval Godefroi s hŕstkou vybraných mužov.Keď rytieri obsadili časť hradieb, zdola o ne ostatní opreli rebríky, vyšplhali sa hore, aby pomohli Godefroiovi. Obrana bola zlomená a Jeruzalem bol pre moslimov stratený. Dôsledky: Prvá križiacka výprava bola pre západnú Európu relatívne úspešná. Avšak očakávanie zlepšenia vsťahov z Byzancio neprinieslo výsledky, pretože keď po Antiochie križiaci prestali komunikovať z Alexiosom a porušili v Antiochii (Bohemund ) a v Eddese (Balduin) porušili Lennú prísahu. Splnili však to, čo sa od nich očakávalo. Oslobodili boží hrob a získali nové územia. Avšak tieto územia sa boli obkľúčené Fátimovcami , Byzanciou a Turcami a to im nedáva veľkú šancu na úspech.