Terorizmus využíva rôzne formy násilia na uskutočnenie politických cieľov štátu či rôznych skupín. Vytvára sa medzinárodná sieť teroristických organizácií. Terorizmus sa zrodil v období Veľkej francúzskej revolúcie a nielenže sa dodnes vyskytuje, násilie naberá na svojej intenzite. V prípade teroristického násilia sa využívajú vraždy, hrozby, či zastrašenia v súlade s cieľmi teroristov. Terorizmus je v súčasnej dobe javom naozaj rozšíreným, rozlišujeme jeho viaceré formy, typy, príčiny. Mnoho radikálnych skupín sa môže stať teroristickými, stačí možno len malý podnet. Preto je terorizmus naozaj veľkým aktuálnym nebezpečenstvom.

Podstata terorizmu

Gro tohto fenoménu nespočíva v sile, ale v násilí, pričom motívy sú na druhom alebo treťom mieste. Mnohí nie sú schopní pochopiť násilie ako trvalú podstatu človeka, a preto hľadajú motív na prvom mieste.

Prvý pokus o definíciu terorizmu bol z iniciatívy Spoločnosti národov v roku 1937. Dodnes sa však používajú odlišné definície terorizmu. A.P. Schmid a A. I. Youngman uviedli vo svojej knihe 109 definícií terorizmu. Samson (2003) uvádza nasledovné kritériá definícií v poradí ich šatistického výskytu: násilie a sila (objavili sa v 85% definícií), politika, t.j. politický element (65%), strach a dôraz na zastrašenie hrôzou (51%), hrozba (47%), psychologický efekt a anticipovaná reakcia obetí (41,5%), rozdiel medzi cieľom a obeťou (37,5%), úmyselne a systematicky plánovaná akcia (32%), metódy, stratégia a taktika(30,5%).

V spoločnosti sa zvykne zamieňať pojem terorizmus a teror. Kým terorizmus chce vyprovokovať zmenu, teror je násilná odveta. „Teror je však systematické používanie násilia zhora ( často zo strany štátu) za pomoci štátnych alebo štátu blízkych orgánov, ktoré chcú udržať status quo (označujú ho spravidla ako „poriadok“). Naproti tomu terorizmus je boj proti poriadku, pričom zďaleka nemusí ísť o boj proti teroru organizovanému štátom (prípad USA, Izraela, krajín západnej Európy). V týcho prípadoch ide napríklad o boj proti stabilnému a demokratickému štátu, ktorý je nepriateľský tým, že jeho obyvatelia sa s úsilím svojho štátu stotožnili“ (Samson, 2003, s. 11).

„Neschopnosť zmeniť systém regulárnymi prostriedkami a so súhlasom väčšiny privádza menšinu k terorizmu proti väčšine:jednak proti politickým predstaviteľom, jednak proti radovým príslušníkom väčšiny, ktorí sa previnili tým, že odmietli pravdu menšiny“ (Samson, 2003, s. 11). V nedemokratických, autoritatívnych a totalitných štátoch je pri moci menšina, ktorá ovláda väčšinu prostredníctvom teroristických metód (pomocou štátom organizovaného teroru).

Terorizmus môže náhodne udierať na svoje ciele, čím spôsobuje neistotu protivníkov aj previnilcov- čiže vinných, lebo nesúhlasia. Väčšina, ktorá neúhlasí s teroristami, je vystavená príležitostnému, náhodnému teroru a tým neistote a strachu.

Terorista si sám určuje čas, miesto aj spôsob útoku na svoju obeť alebo skupinu. Jeho útok je deštruktívny, nemilosrdný; terorista pohŕda hodnotami a morálkou.

Neexistuje univerzálna definícia terorizmu. Popri terorizme existruje aj „medzinárodný terorizmus“, ktorý zahŕňa občanov viac než jednej krajiny. SCS (1997, s.904)definuje terorizmus ako „ metódu používania teroru, hrôzovládu, krutovládu“. Teror uvádza ako „hrubé násilie, fyzické aj psychické, uplatňované obyčajne proti politickému odporcovi, hrozba násilím, zastrašovanie, hrôzovláda“.

Samson uvádza tieto definície terorizmu ( 2003, s.19-20):

„Terorizmus je nezákonné použitie sily alebo násilia proti osobám alebo majetku s cieľom zastrašiť alebo prinútiť k ústupkom vládu, civilné obyvateľstvo alebo jeho časť pri sledovaní politických alebo sociálnych cieľov“ (FBI).

„Terorizmus je nezákonné použitie hrozby alebo násilia proti osobám alebo majetku pri sledovaní politických alebo sociálnych cieľov. Spravidla sa používa na zastrašenie alebo na donútenie k ústupkom voči vláde, jednotlivcom alebo skupinám, reps. na to, aby zmenili svoje správanie alebo politiku“ (pracovná skupina viceprezidenta G.W. Busha, 1986).

„Terorizmus predstavuje nezákonné použitie sily proti nevinným obetiam s cieľom dosiahnuť politickú zmenu“ (Walter Lacquer).

„Terorizmus je premyslená, úmyselná, systematická vražda, mrzačenie alebo ohrozovanie nevinných ľudí s cieľom zastrašiť a vzbudiť strach a dosiahnuť tak politickú či taktickú výhodu zvyčajne tak, aby bolo možné ovplyvniť verejnosť“ (James M. Poland).

Žiadna z definícií nie je schopná všeobecne vysvetliť problém terorizmu, pretože teroristické organizácie sa odlišujú od seba v sledovaní cieľa.

Typológia terorizmu

Prevládajúcim je terorizmus ideologický, ktorý sa najčastejšie definuje ako nacionalistický (bojujúci za práva vlastného národa), ako politický (bojuje zväčša buď za pravicu alebo za ľavicu) či ako náboženský (bojujúci za pravú vieru) (Samson, 2003). Existuje veľa typológií terorizmu, avšak takmer vždy dominuje ideologická zložka. V typológii terorizmu sa zachováva táto triáda delenia (Samson, 2003): politický terorizmus; kriminálny terorizmus; patologický terorizmus

Politický terorizmus sa delí na:

1-1: subštátny terorizmus
1-2: režimný laebo štátny terorizmus

Subštátny terorizmus zahŕňa „terorizmus“, o ktorom sa bežne diskutuje ako o súčasnej veľkej hrozbe s ďalšími subkategóriami:1-1a) sociálno- revolučný terorizmus (ľavicový), 1-1b) pravicový terorizmus, 1-1c) nacionálno-separatisticý terorizmus, 1-1d) nábožensko-extrémistický terorizmus, 1-1e) terorizmus ad hoc. Do subkategórie 1-1d) patrí ako 1-1d/a v súčasnosti najnebezpečnejšia forma terorizmu, a to náboženský fundamentalistický terorizmus a napokon aj 1-1d/b, terorizmus nových náboženstiev. Pod 1-1d/a môžeme zaradiť islamský fundamentalizmus (útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku), a pod 1-1d/b terorizmus náboženských siekt (prípad teroristického útoku nervovým plynom sarin v tokijskom metre).

Je možné vyšpecifikovať 10 základných prvkov, podľa ktorých sa môžu konštruovať typológie terorizmu. Zaraďujeme medzi ne (Klavec, 2007): aktér, obeť, príčina, prostredie, nástroje, politická orientácia, motivácia, požiadavky, účel, ciele teroristických akcií.

„Typológie terorizmu sú... užitočné pri diferencovaní a kategorizovaní terorizmu, pri chápaní jeho príčin, prejavov a dopadu; pri kontrole jeho rozsahu pôsobenia; a pri minimalizovaní jeho účinkov“ (Fattah, 1981, in Klavec, 2007, s. 23).

„Medzinárodný terorizmus znamená zastrašovanie použitím násilia jednotlivcami, alebo častejšie skupinami voči vybraným cieľom v medzinárodnom prostredí“ (Klavec, 2007, s. 30).

Charakteristika radikálnej skupiny

Klavec (2007), uvádza tieto charakteristiky:

Skupina je čoraz viac presvedčená, že zmena sa nedá uskutočniť v existujúcom politickom systéme, ale treba uskutočniť radikálnu zmenu, ktorá znamená zničenie starého usporiadania a nastolenie nového, ktorý znamená z pohľadu skupiny kvalitatívne prekonanie predchádzajúceho.
Ideológia skupiny orientuje svojich členov a sympatizantov na násilné akcie proti nepriateľom, ktoré považuje za legitímne.
Ideologické presvedčenie radikálnej skupiny ovplyvňuje výber programových cieľov, ktoré má skupina dosiahnuť, čo sa môže prejaviť aj prudkým vzostupom násilia v jednotlivých akciách.
V ideológii radikálnej skupiny zohráva dôležitú úlohu zdôrazňovanie historických hriechov jej konkurentov.
Pod vplyvom ideológie radikálnej skupiny sa členovia skupiny často považujú za bezkonkurenčne orpávnených a splnomocnených napraviť spoločenské neduhy.
Skupina idealizuje ciele a prostriedky teroristickej skupiny, ako aj lídrov, ktorí sú zodpovední za používanie teroristických metód, pomocou ktorých majú nastať kvalitatívne spoločenské zmeny.

Vodcom môže byť narcistická osobnosť, čiže osobnosť preceňujúca vlastnú osobnosť s tendenciou podceňovať svojich protivníkov, čo poškodzuje ich schopnosť využívať objektívne informácie. Vystavuje na obdiv prejav vlastnej zanietenosti, ktorá vedie k nalpneniu cieľov ich aktivít. Skupina nevie kriticky zvažovať, čo spôsobuje, že teroristi vedú veľmi riskantné akcie s neúmerným stupňom násilia.

Charakteristika vodcu radikálnej skupiny (Klavec, 2007):

Vodca skupiny je citlivý na kritiku, alebo ju neprijíma vôbec.
Vodca skupiny je obklopený „pätolizačmi“.
Vodca skupiny preceňuje svoje šance na úspech a podceňuje silu svojich oponentov.

Vodca môže byť alebo sa môže stať paranoidnou osobnosťou, pre ktorú je typická vysoká podozrievavosť,nedôvera voči iným, vyúsťujúca do stavu pociťovania obkľúčenia nepriateľmi aj v radoch stúpencov.

Charakteristiky paranoidného vodcu (Klavec, 2007):

Posadnutosť vodcu bezpečnostnými opatreniami a utajovaním. Pre vodcu skupiny je nevyhnutnosťou neustále obviňovať a démonizovať protivníkov skupiny.Vodca skupiny často núti ľudí, ktorí majú na starosti logistické zabezpečovanie, k nadmernému zvyšovaniu výzbroje na obranu proti takmer nepretržite pociťovanej aktuálnej hrozbe útokuVodca skupiny pernamentne uskutočňuje čistky aj v okruhu svojich najbližších spolupracovníkov - vo vnútornom okruhu moci, aby poisťoval svoju mocenskú pozíciu ako protiváhu k neustálemu pocitu ohrozenia.

Vývoj osobnosti vodcu môže vyústiť aj do sociopatického typu osobnosti. Takýto vodca je necitlivý voči morálnych dôsledkom, ktoré spôsobujú ich teroristické akcie. Akciu považuje za niečo normálne, bežné; skupinu vedie k príprave akcií s vysokým stupňom násilia, až teroristických akcií, ktoré sú v jeho vnímanú najefektívnejším prostriedkom na dosiahnutie zmeny. V rámci povahových čŕt rozlišujeme u vodcov aj tzv. zákerný narcizmus, kde ide o prienik charakteristík narcistickej, paranoidnej a sociopatickej osobnosti. Pokiaľ má vodca skupiny túto črtu, radikálna skupina dosiahne úroveň teroristickej s vysokým stupňom brutality. Vodca veľmi ťažko pociťuje nedostatok úcty voči jeho osobe. Keďže má aj črty paranoidnej osobnosti, vidí nebezpečenstvo aj zo strany blízkych či príbuzných, v dôsledku čoho pripravuje plán na ich likvidáciu.

Charakteristika zákerného narcisa (Klavec, 2007):

Vodca skupiny nemá výčitky svedomia, pokiaľ ide o vystupňovanie násilia.Vodca skupiny je v zajatí predstáv o sláve a nie je schopný empatie, čo by mu pomohlo zhodnotiť dôsledky jeho činov, na členov skupiny alebo na spoločnosť v širšom zmysle slova.V čase, keď je skupina postihovaná neúspechmi, je vodcovo rozhorčenie nasmerované na všetky možné ciele, len nie na seba. Ide najmä o iných členov skupiny a existujúce politické zriadenie s jeho elitou politickej moci.

Charizmatickí vodcovia môžu byť vo všeobecnosti vnímaní ako polobohovia, schopní vyriešiť všetky ťažkosti. Stúpenci vodcu nekriticky prijímajú a zároveň nekriticky plnia jeho príkazy, ich vplyv na rozhodovanie je minimálny.

V rámci autoritársko-totalitárneho štýlu vedenia sú tieto dôležité indikátory rizika (Klavec, 2007):

Vodca skupiny považuje aj veľmi brutálne akcie za bežné prostriedky dosiahnutia politických zmien.Takýto vodca sa snaží stále viac upevňovať svoju kontrolu nad rozhodnutiami skupiny.Radikálna organizácia nadobudne štruktúru hierarchicky organizovanej vojenskej jednotky alebo charakter armádneho komanda pre špeciálne úlohy.

V rámci direktívneho riadenia na neprijímajú rôzne alternatívy, vyjadrovanie názorov, skupina je súdržná, s črtou spolupatričnosti. „Nesúhlas znamená riskovať život. Ustúpiť niet kam, s výnimkou cintorína“ (Baumann, 1981, in Klavec, 2007,s. 63). Na skupinu je vyvíjaný veľký nátlak, upevňuje sa ponižovanie. Skupina sa správa stále viac ako paranoidná, stále intenzívnejšie nadobúda pocit ohrozenia.

Klavec (2007) uvádza tieto príčiny premeny radikálnej skupiny na skupinu teroristickú:

Na skupinu zaútočili vojenské a bezpečnostné útvary štátu, časť z nich padla alebo bola uväznená. Medzi nimi môže byť aj vodca skupiny alebo iná charizmatická osobnosť, o ktorej sa rozšíria správy, že bola pri vypočúvaní mučená. Tieto udalosti môžu byť takisto dôsledkom nepriateľstva konkurenčných skupín. Radikalizácia rozhodovania v skupine môže byť podmienená aj celkovou politickou situáciou, v ktorej politicko-mocenská elita znemožňuje účasť skupiny vo voľbách, napríklad prostredníctvom politickej strany, ktorá reprezentuje jej názory. Alebo ak nie sú volebné výsledky pre túto mocenskú elitu priaznivé, zruší ich napríklad prostredníctvom vojenského prevratu. Udalosti z dávnej alebo nedávnej minulosti, ktoré sú pre radikálnu skupinu významné, a ich pripomínanie spoluvytvára aj platformu, na základe ktorej sa skupina vymedzuje voči existujúcemu politickému systému, alebo voči iným konkurenčným skupinám.

Klasifikácia teroristických skupín

Klavec (2007) rozlišuje v rámci klasifikácie teroristických skupín: Sociálnopolitické teroristické skupiny, Etnonacionalistické a etnoseparatistické teroristické skupiny, Terorizmus náboženských radikálov

Sociálnopolitické teroristické skupiny sa rozdeľujú na dve podskupiny- sociálnorevolučnú a pravicový terorizmus. Medzi sociálnorevolučné teoristické skupiny sa zaraďujú ľavicové radikálne skupiny (pod vplyvom myšlienok Mao-ce tunga o revolučnej a partizánskej vojne a názorov Ernesta Guevarru na partizánsku vojnu a socialistickú revolúciu), ľavicovo-radikálne mládežnícke skupiny (teória ohnísk-teória foco), vďaka ktorým zvíťazí socializmus vo svete. Z minulého storočia sem zaraďujeme teroristické skupiny akými bola: Frakcia červenej armády (Rote Armee Fraktion- RAF) v SRN, Červené brigády (Brigatte Rosse) v Taliansku, Priama akcia (L Action Direct) vo Francúzsku, skupina Grappo v Španielsku a iné. V spojení s teroristickými skupinami z Blízkeho Východu a iných oblastí vytvárali v 70-tych a 80-tych rokoch medzinárodnú teroristickú sieť. Do nej patrila aj jedna z najkrutejších teroristických skupín- Japonská červená armáda (JRA), kt. začiatkom 70-tych rokov v Izraeli spáchala masakru na letisku Lod.

Podnetom k boju bol okrem všeobecného cieľa aj boj proti americkému imperializmu. Tieto skupiny boli ovplyvnené prevažne marxistickou teóriou, prevažne maoistickou interpretáciou marxizmu a jeho zásadou, že politická moc pramení z pušky. Teroristické skupiny ovplyvnili hlavne názory Ernesta Guevarru na partizánsku vojnu v rámci ním koncipovanej teórie foco („ohnísk socialistickej revolúcie vo svete, ktorými sú partizánske boje alebo vojny v jednotlivých oblastiach sveta a tie sa zlejú vo svetový revolučný požiar, prostredníctvom ktorého zvíťazí socialistická revolúcia vo svetovom meradle“) (Klavecký, 2007, s. 69).

Druhou podskupinou je pravicový terorizmus. Zaraďujeme sem činnosti skupín, z ktorých boli mnohé polooficiálne či tajne viazané na represívne zložky štátneho aparátu, ktoré mali na starosti zaistenie bezpečnosti a boj proti vyššie uvedeným partizánskym oddielom a teroristickým komandám, napr. v Latinskej Amerike. Boli súčasťou protiteroristickej stratégie štátu a organizačne kopírovali formu partizánskych oddielov či teroristických kománd. Najznámejšími z týcho skupín boli Eskadry smrti, založené v boji proti kriminálnikom, ktorí boli nimi fyzicky likvidovaní. Zaraďujeme sem aj protiteroristické oddiely s názvom GAL (Španielsko), ktoré likvidovali členov baskickej teroristickej organizácie ETA, taktiež sem môžeme zaradiť aj niektoré akcie Ku-klux-klanu, alebo činnosti bezpečnostných služieb pracujúcich na objednávku podnikateľov atď.

Etnonacionalistické a etnoseparatistické sú subkategóriou politického terorizmu. Takto motivovanú teror. činnosť využívajú rôzne etnické a národnostné skupiny vo viacerých regiónoch a štátoch sveta. Ide o štáty, kde má etnická alebo národnostná menšina domimantný podiel na zložení obyvateľstva, ktorá hodnotí svoje postavenie ako nerovnoprávne. V Európe do tejto kategórie zaraďuje IRA (Írska republikánska armáda) v severnom Írsku, ETA (Teroristická organizácia Baskicko) v Španielsku. ETA sa snaží dosiahnuť vytvorenie nezávislého baskického štátu- vraždami španielskych politikov, príslušníkov štátnej správy, policajtov. V oblasti Blízkeho Východu je to región bývalej britskej kolónie Palestína, kde dnes existuje nezávislý izraelský štáta autonómne územia palestínskych Arabov, kde teriristické skupiny využívajú rôzne taktiky v boji proti Izraelu. Ide o radikálne skupiny orientované na radikálny výklad islamu a neuznávajúce existenciu Izraela, pričom ho chápu ako faktor okupácie palestínskeho územia, ktorého koniec vidia s koncom izraelského štátu. Tým smerom je zameraná činnosť Hamasu, Islamského džihádu a iných. Jednou zo sekulárnych radikálne nacionalistických skupín združených v PLO je aj skupina al-Fatah, ktorá podlieha Jásirovi Arafatovi a dostáva sa do konfrontácie s palestínskymi skupinami orientujúcimi sa na radikálny islam. Medzi tieto skupiny patrí aj organizácia radikálnych šiítskych islamistov na Blízkom Východe- Hizballah a iné.

Do skupiny náboženských radikálov môžeme zaradiť radikálne, extrémistické, tradicionalistické a fundamenstalistické skupiny, tiež náboženské sekty. Výnimočné postavenie v rámci útokov má sarinový teroristický útok, uskutočnený príslušníkmi japonskej náboženskej sekty Óm šinrikjó, v r. 1995 v tókijskom metre. Náboženskí radikáli používajú teroristické praktiky aj vo vnútri skupiny-na zastrašovanie členov (siekt), alebo na likvidáciu osôb symbolizujúcich „diabla“- zlo v spoločnosti. Vodca sekty Óm šinrikjó mal apokalyptické videnie sveta, v rámci ktorého mala sekta nahradiť po zničení existujúce zriadenie v Japonsku. Vodca sa zaujíma o vedecko-technický pokrok, moderné technológie najmä v oblasti zbraní hromadného ničenia, náborári do sekty sa preto sústreďujú na špičkových odborníkov a talentovaných študentov prírodných a technických vied. Činnosť sekty smeruje do Ruska, Ameriky aj Austrálie. Óm šinrikjó používala na odstránenie odpadlíkov sekty alebo príbuzných členov injekčnú striekačku ako vražedný nástroj. Ich teroristický útok v metre zaznamenal 12 mŕtvych a 5500 priotrávených cestujúcich. Mohlo ich byť tisícnásobne viac, keby bola čistota plynu okolo 70%. Sekta testovala svoj biologický program napr. formou vypúšťania antraxu ventilátorom či rozpúšťania botulotoxínu v okolí japonského parlamentu. Neúspechy s bieologickým programom viedli sektu k sústredeniu na výrobu chemických zbraní.

Do teroristických skupín s náboženskou motiváciou patrí aj al-Kaida. Ide o skupinu opierajúcu sa o radikálny islamský fundamentalizmus. Je to aj politický program používajúci náboženské argumenty. Tvrdí, že členovia moslimských vlád zišli z cesty. Politické ciele sú obsiahnuté vo viacercýh vyhláseniach, z ktorých sú najdôležitejšie 2 dokumenty. Jedným je bin Ladinovo „Vyhlásenie vojny“ z roku 1996 a druhým je „Vyhlásenie svetového islamského frontu za džihád proti Židom a križiakom“. V druhom vyhlásení vyzýva bin Ládin k zabíjaniu pohanov, Američanov a ich spojencov-čo je podľa neho povinnosť každého moslima. Pre svoje tvrdenia uvádza tri dôvody. Okupáciu islamských oblastí američanmi- a pokračujúcu americkú agresiu proti irackému ľudu. Druhým dôvodom je, že napriek devastácii spáchanej na irackom ľude sa američania pokúšajú zopakovať masakry. Tretím dôvodom je dychtivosť po zničení Iraku. Al Kaida nie je založená na hierarchickej štruktúre s prísnou centralizáciou, ale vytvára štruktúru siete s celosvetovým rozsahom, v ktorej majú voľné skupiny možnosť samostatného postupu a majú autonómne postavenie. Zdrojom financovania skupiny bol spočiatku bin-Ládin -teda bohatstvo jeho otca- od 200 do 400 miliónov amerických dolárov, neskôr využíval sponzoring z iných krajín. Ich finančná situácia umožňovala získať nukleárne zbrane a vyrábať vlastné biologické a chemické zbrane. Al-Kaida má okrem bin Ládina aj veľa iných významných členov- ako napríklad Chalid Šejk Mohammed (bol spoluorganizátorom útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku v r. 1993 a zavraždil uneseného amerického novinára Daniela Pearla. Tohto muža označovali za „mozog“ organizácie.

Medzi rizikové miesta súčasného sveta postúpil na prvú priečku Irak, za ním Pakistan, India, Izrael, palestínske územia, Saudská Arábia, Kolumbia, Nepál, Somálsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko, Austrália, Egypt a Pobrežie slonoviny. Medzi menej rizikové miesta patrí Británia, Londýn, Bagdad.

Slovensko a skúsenosti s terorizmom

Slovensko získalo skúsenosť s moderným typom politického terorizmu v roku 1995, keď uniesli neznámi páchatelia Michala Kováča ml. a zavliekli ho do Rakúska. Do roku 2002 v slovenskom právnom poriadku neexistovala ani zmienka o terorizme. Preto sa vláda 3.4.2002 zaoberala novelou Trestného zákona, ktorá definovala teroristickú skupinu a rozšírila možnosti na prepadnutie alebo zhabanie majetku , ak by mohol slúžiť na financovanie teorizmu. Páchateľom bude hroziť trest 12-15 rokov väzenia až doživotie (APZ v BA, 2004). Zmena bola reakciou na teroristické útoky a USA. Za hrozbu s apovažuje účasť Slovenska na protiteroristických operáciách v Afganistane, predovšetkým v Iraku. Napriek tomu sa Slovensko zatiaľ nestalo obeťou importu medzinárodného terorizmu zvonka. Slovensko je zatiaľ bezvýznamnou krajinou , aby na seba sústredila záujem teroristov. V r. 2001 boli však na území SR zaznamenané prípady prítomnosti osôb podozrivých z prepojenia na medzinárodné teroristické skupiny. Známy je prípad troch členov IRA, ktorí boli zadržaní v roku 2001 v Piešťanoch pri pokuse získať u nás zbrane.

11. september 2001 ukázal, že terorizmus je aj pre Slovensko potencionálna hrozba. V súvislosti s touto tragickou udalosťou v USA, boli prehodnotené preventívne protiteroristické opatrenia a rozšírené o niektoré činnosti (napr. monitoring rizikových komunít, predvídanie potencionálnych teroristických útokov, boj proti nelegálnej migrácii atď.). Na Slovensku by mohli vzniknúť tieto formy terorizmu ( APZ v BA, 2004):

Medzinárodného narkoterorizmu, ktorý by spočíval vo výrobe a v pašovasní drog.
Kriminálneho terorizmu, ktorý by spočíval napríklad vo výpalníctve, ohrozovanie zdravia a života vlastného či príbuzných, obchod s tzv. bielym mäsom, nelegálne prevody migrantov cez hranice, pranie špinavých peňazí, otvorené alebo skryté vyhrážky občanom stratou zamestnania, nezákonné obchodovania so zbraňami apod.
Etnického terorizmu, ktorý by spočíval predovšetkým vo vzájomnej konfrontácii skínov a Rómov
Náboženského terorizmu, ktorý by bol sprevádzaný spormi o kostoly medzi znepriatelenými konfesiami či vandalizmom na cintorínoch a historických pamiatkach.
Informačného terorizmu, reps. psychologického terorizmu, ktorého sprievodným javom býva: šírenie poplašných správ, dezinformácie, nelegálne prieniky do informačných sietí, nepravdivé mediálne reklamy, extrémne prehnané a nekultúrne politické kampane v médiách, etc.

Celý systém je potrebné integrovať, skoordinovať a prepojiť na regióny a obce. Kľúčom k včasnému varovaniu sú spravodajské informácie; Slovensko musí investovať viac do tajných služieb a najmä lepšie kontrolovať efektivitu ich práce

Terorizmus, médiá a publicita

Médiám by sa dalo vytknúť, že „obchodujú s utrpením“. Pri spravodajstve o teroristickom akte sa „tvrdá informácia“ vyčerpá ihneď po oznámení o teroristickom čine. Médiá sa potom snažia udržať pozornosť emocionálnymi príbehmi, v ktorých sa objavujú ľudské tragédie. Terorizmus sa hlási k tomu, že jeho cieľom je upútať médiá. „Timothy McVeigh, ktorého usvedčili a popravili za útok na budovu v Oklahoma City otvorene uviedol, že tento cieľ si vybral preto, že „okolo bol veľký otvorený priestor, čo umožňovalo ideálne fotografie a televízne zábery“ (Samson, 2003,s. 71). Aj talianske Červené brigády dávali prednosť útokom v sobotu, lebo nedwľné denníky mali vyšší náklad. Pri teroristicých útokoch sa potvrdzuje porekadlo „akákoľvek publicita je dobrá publicita“ (aj nevydarený útok vzbudzuje mediálnu pozornosť).

Pozornosť, ktorú médiá venujú násiliu, sa môže hodnotiť z uhla mediálneho, reportérskeho, spravodajského, ktoré sa odvolávajú na potrebu informovať verejnosť (aj teoristické útoky sú správy). Dá sa však bez pochýb pozorovať priama úmera medzi teroristami, ktorí chcú publicitu a médiami, ktorým sa zvyšuje sledovanosť. Teroristicý útok z 11. septembra 2001 splnil očakávania teoristov, pretože demonštroval celému svetu zraniteľnosť veľmoci. Ak sú si teroristi vedomí záujmu o svoju akciu, môžu rôzne drámy s únosom predlžovať podľa toho, dokedy o ne bude záujem. Médiá môžu navyše vzbudzovať dojem, že vláda je nečinná voči obetiam, čím sa na vládu vykonáva nátlak a tak sa môžu šance obetí na prežitie znižovať (Samson).

Televízni spravodajcovia sa často dostávajú do pokušenia mediálnej perverznosti- stať sa namiesto obetí drám sami naviditeľnejšími prvkami teroristickej akcie.

„Terorizmus je jazyk, ktorý chce byť počutý“ (Juergenmeyer, in Samson, 2003, s. 75). Ak by o terorizme nebolo počuť, sotva by existoval, pretože predstavuje len o niečo viac ako zabíjanie a to je v spoločnosti bežným javom. „Terorizmu ide predovšetkým o to, aby zastrašil a prostredníctvom strachu ovládal a kontroloval. Preto predstupuje pred publikum a snaží sa o jeho účasť v hre“ (Hacker, in Samson, s. 75). Terorista sa snaží presvedčiť svoje „publikum“, že existuje len jeho pravda. Jeho spôsob komunikácie s ľuďmi je šokovanie (násilím).

Médiá reagujú na ponuky terorizmu o sprostredkovaní strhujúceho príbehu veľmi vďačne, pričom teroristom vychádzajú vďaka zobrazovaniu krívd, ktoré ich viedli k útoku naozaj maximálne..

Protiterorizmus v Európe

Rozlišujeme protiterorizmus a antiterorizmus, pričom len málokedy sa rozlišujú. „Ako antiterorizmus sa označujú akcie, ktoré majú teroristom znemožniť realizáciu teroristických aktov. Typickým príkladom antiterorizmu je kontrola cestujúcich na letiskách. Protiterorizmus predstavuje naproti tomu už konkrétnu akciu, s cieľom zmariť už začatú a prebiehajúcu teroristickú akciu (konkrétne útok na budovu alebo dopravný prostriedok, v ktorom sú držaní rukojemníci „ (Samson, 2003, s. 79). Protiteroristické tímy sa začali objavovať už v 20-tych rokoch 20-teho storočia. Po masakre izraelských atlétov palestínskymi radikálmi v olympijskej dedine v Mníchove v roku 1972 pristúpili mnohé európske štáty k vytváraniu špecializovaných jednotiek na boj proti terorizmu. Neexistuje jednotný model — sily sú súčasťou armádnych, polovojenských aj policajných zložiek a protiteroristickou činnosťou sa zaoberajú buď exkluzívne, alebo popri ďalších úlohách, napríklad ochrane ústavných činiteľov. Jednotky tvorí niekoľko desiatok až stoviek mužov. Prechádzajú najtvrdším výberom a dostávajú najlepšie zbrane a vybavenie. Medzi najznámejšie protiteroristické útvary patria britské SAS, nemecké GSG-9, KSK, francúzske GIGN, EPIGN, RAID, rakúske GEK COBRA, poľské GROM, ruské SPECNAZ, talianske GIS a iné. Väčšina v zahraničí nielen zasahuje, ale aj absolvuje pravidelný výcvik a aktívne vyhľadáva informácie o teroristických skupinách. Na Slovensku spočíva ťažisko protiteroristických akcií na zásahových silách policajného zboru - „kukláčoch“- s možnou podporou vojenských jednotiek, napríklad žilinského Pluku špeciálneho určenia. V boji proti medzinárodnému terorizmu nemá veľa šancí ani NATO (Severoatlantická aliancia- vojenský a politický blok západoeurópskych krajín a USA založený v roku 1949) . Pražský summit v novembri v roku 2002 dal Aliancii z iniciatívy Pentagónu protiteroristickú jednotku NRF, pričom táto elitná sila bude pod NATO, ale v réžii USA. . Americká administratíva vyhlásila džihádu vojnu a odmietla akékoľvek ústupky teroristom a ich kolaborantom.

Slovami poradcu generálneho tajomníka NATO Chrisa Donnellyho, ohrozené nie je územie a suverenita štátu, ale samotné tkanivo spoločnosti. Stačí málo: mať oči otvorené, spolupracovať s políciou a vedieť, čo robiť v prípade ohrozenia.

Niektoré medzinárodné zmluvy, podporujúce boj proti terorizmu:

Medzinárodná zmluva proti braniu rukojemníkov (New York, 17. december 1979). Zmluva stanoví, že „každá osoba, ktorá zajme alebo násilím drží a hrozí smrťou, zranením alebo pokračuje v násilnom držaní inej osoby s tým cieľom, aby si vynútila zo strany štátu, medzinárodných organizácií, fyzických alebo právnických osôb alebo skupín osôb určitý krok alebo zdržanie sa nejakej činnosti ako explicitnú alebo implicitnú podmienku na prepustenie rukojemníkov, sa dopúšťa podľa tejto zmluvy trestného činu brania rukojemníkov.“

Medzinárodná zmluva o potlačovaní teroristických bombových útokov (New York, 15. december 1997). Táto zmluva vytvára režim univerzálnej jurisdikcie nad nezákonným a úmyselným použitím výbušnín a ďalších smrtiacich prostriedkov proti rôznym verejným objektom so zámerom zabiť alebo zraniť, alebo spôsobiť rozsiahle poškodenie verejného zariadenia

ZÁVER

Terorizmus je významným fenoménom, ktorý narúša stabilitu medzinárodných vzťahov. Jeho príčinou je rôzne motivovaný fanatizmus. Či už ide o príšlušníkov siekt alebo členov teroristických skupín, ich cieľom je dosiahnutie zmeny prostredníctvom násilia. Teroristické skupiny majú veľmi dobrý sponzoring vrátane obchodovania s drogami, takže môžu naďalej fungovať. Ak má byť efektívny boj proti globálnemu terorizmu a organizovanému medzinárodnému zločinu, musí byť efektívna aj medzinárodná spolupráca.

Avšak mali by sme mať na pamäti, že mier vo svete sa začína mierom v sebe, v nás.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk