Skôr ako Pavol a jeho spoločníci odišli do novej oblasti, navštívili zbory, (205) ktoré boli založené v Pizídii a jej okolí. „A chodili po mestách, odovzdávali im učenie, ktoré vyhlásili apoštolovia a starší v Jeruzaleme. Cirkvi sa upevňovali vo viere a deň čo deň sa zväčšovali počtom“ (Sk 16,4.5). (125)
Apoštol Pavol pociťoval hlbokú zodpovednosť za tých, čo sa obrátili za jeho pôsobenia. Prial si, aby zostali verní. Chcel, aby mu to bolo na „slávu v Kristov deň“, že „nebežal nadarmo a nenamáhal sa zbytočne“ (Fil 2,16). Obával sa o výsledok svojho zvestného úsilia. Uvedomoval si, že ak nesplní svoju misijnú povinnosť a ak zbor nebude s ním spolupracovať na záchrane hynúcich, môže to ohroziť aj jeho vlastnú spásu. Vedel, že samotné kázanie nestačí na to, aby sa veriaci neochvejne pridŕžali Slova života. Vedel, že ak chcú v diele Kristovom napredovať, musia si osvojiť pracovnú zásadu úspechu: Príkaz na príkaz, pravidlo na pravidlo, tu trochu, tam trochu. (Pozri Iz 28,10.)
Existuje všeobecná zásada, že ak človek nepoužíva schopnosti, ktoré od Boha dostal, ochabnú a stratia sa. Podobne aj pravda stráca svoju životodarnú moc a liečivú silu, ak človek podľa nej nežije a neoznámi ju iným. Preto sa Pavol obával možnosti, že sa mu nemusí podariť každého človeka urobiť dokonalým v Kristovi. Pavlova nádej spásy bledla pri pomyslení, že by nejakým vlastným zlyhaním mohol cirkvi dať skôr podobu ľudskú miesto božskej.
Jeho poznanie, výrečnosť, zázraky a videnie večných vecí, keď bol uchvátený do tretieho neba – to všetko by bolo márne, ak by svojou nevernosťou v diele záchrany hynúcich (206) mal stratiť Božiu milosť. Preto ústne i písomne zaprisahal tých, čo prijali Krista, aby žili a zostali „bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia... ako svetlá na svete,“ a to tým, že sa budú pridŕžať Slova života (Fil 2,15.16).
Každý verný služobník Boží si uvedomuje veľkú zodpovednosť za duchovný pokrok veriacich, o ktorých sa má starať, a túžobne si praje, aby boli Božími spolupracovníkmi. Uvedomuje si, že od verne vykonaného diela, ktoré mu zveril Boh, veľkou mierou závisí blaho cirkvi. Opravdivo a usilovne chce vo veriacich vzbudiť túžbu získavať hynúcich pre Krista, lebo vie, že každý nový člen cirkvi predstavuje ďalšieho pomocníka pri plnení plánu vykúpenia.
Po návšteve cirkevných zborov v Pizídii a jej okolí Pavol a Sílas s Timotejom prešli cez „Frýgiu a galatský kraj“ (Sk 16,6), kde veľmi presvedčivo hlásali radostnú zvesť o spasení. Galaťania holdovali modlám; len čo si však vypočuli posolstvo apoštolov, potešili sa z neho, lebo im sľubovalo vyslobodenie z otroctva hriechu. Pavol a jeho spolupracovníci hlásali učenie o ospravedlnení vierou v Kristovu zmierujúcu obeť. Krista predstavili ako toho, ktorý videl (126) bezmocnosť padlého ľudstva a prišiel ho vykúpiť tým, že sám žil poslušne podľa Božieho zákona a podstúpil trest za neposlušnosť ľudí. Vo svetle kríža začali mnohí, (207) čo o pravom Bohu nič nevedeli, chápať veľkosť Otcovej lásky.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie